蜜桃交友

Kard. Raniero Cantalamessa, OFMCap

?JA SOM VZKRIESENIE A ?IVOT“

?tvrtá pôstna kázeň 2024

V na?om komentári k slávnostným Kristovým vyhláseniam "Ja som" v Jánovom evanjeliu 

sme sa dostali k 11. kapitole. Celú ju zaberá epizóda vzkriesenia Lazára. Ponau?enie, ktoré chcel Ján múdrou kompozíciou kapitoly odovzda? Cirkvi, mo?no zhrnú? do troch bodov:

Prvý bod: Je?i? kriesi svojho priate?a Lazára (Jn 11, 1-44).

Druhý bod: Vzkriesenie Lazára spôsobuje Je?i?ovo odsúdenie na smr? (11,47-50):

?Ve?kňazi a farizeji zvolali ve?radu a hovorili: "?o robi?? Tento ?lovek robí mnohé znamenia. Ak ho necháme tak, uveria v neho v?etci, prídu Rimania a zni?ia nám i toto miesto i národ." Ale jeden z nich, Kajfá?, ktorý bol ve?kňazom toho roku, im povedal: "Vy neviete ni?. Neuvedomujete si, ?e je pre vás lep?ie, ak zomrie jeden ?lovek za ?ud a nezahynie celý národ.“

Tretí bod: Je?i?ova smr? spôsobí vzkriesenie v?etkých, ktorí v neho veria (11,51-53). Evanjelista to komentuje:

?Toto v?ak [Kajfá?] nepovedal sám od seba, ale ako ve?kňaz toho roka prorokoval, ?e Je?i? má zomrie? za národ, a nielen za národ, ale aj preto, aby zhroma?dil vedno rozptýlené Bo?ie deti. A od toho dňa boli rozhodnutí, ?e ho zabijú.“

Zhrnieme: vzkriesenie Lazára spôsobuje Je?i?ovu smr?; Je?i?ova smr? spôsobuje vzkriesenie ka?dého, kto v neho verí!

* * *

Teraz sa mô?eme zamera? na slovo sebazjavenia obsiahnuté v kontexte:

?Je?i? jej povedal: "Tvoj brat vstane z m?tvych.” Marta mu vravela: "Viem, ?e vstane v posledný deň pri vzkriesení.” Je?i? jej povedal: “Ja som vzkriesenie a ?ivot. Kto verí vo mňa, bude ?i?, aj ke? umrie. A nik, kto ?ije a verí vo mňa, neumrie naveky” (11, 23 - 25).“

"Ja som vzkriesenie!" Pýtame sa: o akom vzkriesení tu Je?i? hovorí? Marta myslí na kone?né vzkriesenie. Je?i? nepopiera toto vzkriesenie "v posledný deň", ktoré sám s?ubuje na inom mieste (Jn 6, 54), ale tu oznamuje nie?o nové: ?e vzkriesenie sa za?ína u? teraz pre tých, ktorí v neho veria. Svätý Augustín to komentuje takto: "Pán nám nazna?il vzkriesenie m?tvych, ktoré predchádza kone?nému vzkrieseniu. A nie je to zm?tvychvstanie ako v prípade Lazára alebo syna vdovy z Naimu..., ktorí vstali z m?tvych, aby zomreli inokedy"[1] .

Ako vidíme, my?lienka "duchovného" a existenciálneho vzkriesenia, ktoré sa uskuto?ňuje u? v tomto ?ivote prostredníctvom viery, nebola v kres?anskej tradícii neznáma. Novinka nastala, ke? sa stala jediným významom Je?i?ovho slova. Bultmannovo stanovisko je dobre známe, dnes u? zvä??a zastarané, ale ktoré zúrilo v ?ase, ke? som ?tudoval teológiu ja. Pod?a neho vzkriesenie, o ktorom hovorí Je?i?, je existenciálne vzkriesenie, prebudenie vedomia, zalo?ené na viere. Sme na hranici vágnej "výzvy k rozhodovaniu" a "rozhodovania sa pre Boha", na ktoré redukuje takmer celé evanjeliové posolstvo.

Ján v?ak skuto?nému a telesnému zm?tvychvstaniu Je?i?a venuje celé dve kapitoly svojho evanjelia a poskytuje o ňom jedny z najpodrobnej?ích informácií. Pre neho teda nevstala z m?tvych len "Je?i?ova kauza", t. j. jeho posolstvo - ako niektorí napísali[2] - ale jeho osoba!

Aktuálne vzkriesenie nenahrádza kone?né vzkriesenie tela, ale je jeho zárukou. Nezru?uje ani nerobí zbyto?ným Kristovo vzkriesenie z hrobu, ale skôr sa na ňom zakladá. Je?i? mô?e poveda?: "Ja som vzkriesenie", preto?e on je Vzkriesený! Pred Jánom to bol apo?tol Pavol, ktorý potvrdil neoddelite?né spojenie medzi kres?anskou vierou a skuto?ným Kristovým zm?tvychvstaním. Je v?dy u?ito?né a spásonosné pripomenú? si jeho vehementné slová Korin?anom:

?Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne na?e hlásanie a márna je aj va?a viera. A potom sa zistí, ?e sme falo?nými Bo?ími svedkami, lebo sme sved?ili proti Bohu, ?e vzkriesil Krista, ktorého nevzkriesil, ak m?tvi naozaj nevstávajú... A ke? Kristus nevstal, va?a viera je márna a e?te stále ste vo svojich hriechoch (1 Kor 15, 14 - 17).“

Je?i? sám ozna?il svoje zm?tvychvstanie za znak vierohodnosti svojho poslania par excellence. Protivníkom, ktorí ?iadali od neho znamenie, dáva odpove?, ktorú sotva mo?no pripísa? niekomu inému ako samotnému Je?i?ovi:

?Zlé a cudzolo?né pokolenie ?iada znamenie. Ale znamenie nedostane, iba ak znamenie proroka Joná?a. Lebo ako bol Joná? tri dni a tri noci v bruchu ve?kej ryby, tak bude Syn ?loveka tri dni a tri noci v lone zeme (Mt 12, 39 - 40).“

Jeho protivníci dobre vedeli, ?e Joná? nezostal v bruchu ve?ryby nav?dy, ale po troch dňoch z nej vy?iel.

V predchádzajúcej úvahe som hovoril o predsudkoch neveriacich vo?i viere, ktoré nie sú o ni? men?ie ako tie, ktoré vy?ítajú veriacim. V skuto?nosti vy?ítajú veriacim, ?e nie sú schopní by? objektívni, preto?e viera im na za?iatku vnucuje záver, ku ktorému musia dospie?, bez toho, aby si uvedomili, ?e to isté sa deje aj medzi nimi. Ak ?lovek vychádza z predpokladu, ?e Boh neexistuje, ?e neexistuje nadprirodzeno a ?e zázraky nie sú mo?né, aj záver, ku ktorému dospeje, je daný na za?iatku, teda doslova predsudok (pred-súdený).

Vzkriesenie Krista je toho najnázornej?ím príkladom. ?iadna udalos? v staroveku nie je podlo?ená to?kými svedectvami z prvej ruky ako táto. Niektoré z nich pochádzajú od osobností intelektuálneho kalibru ?avla z Tarzu, ktorý predtým túto vieru ostro popieral. Uvádza podrobný zoznam svedkov, z ktorých niektorí e?te ?ijú a ktorí ho preto mohli ?ahko vyvráti? (1 Kor 15, 6 - 9).

Zdôzazňujú sa nezrovnalosti o miestach a ?asoch zjavení bez toho, aby si uvedomili, ?e táto neplánovaná zhoda o ústrednej skuto?nosti je skôr dôkazom jej historickej pravdivosti, ne? jej popretím. ?iadna "vopred dohodnutá harmónia" tu neexistuje! Udalosti Je?i?ovho ?ivota sa pred písomným zaznamenaním desa?ro?ia odovzdávali ústne - a okrajové zmeny a úpravy sú typické pre ka?dú správu, ktorú si ?ivé a roz?irujúce sa spolo?enstvo vytvára o svojom pôvode pod?a miesta a okolností. K tomuto záveru dospel najnov?í a vierohodný kritický výskum evanjelií[3] .

Okrem toho existujú nielen zjavenia. Svätý Ján Zlatoústy má v tejto súvislosti slávnu stránku, z ktorej v?etky moderné kritické výskumy neubrali ni? zo svojej presved?ivej sily. V homílii k ?udu povedal: "Zjavenie je zjavenie:

?Ako mohlo napadnú? dvanástim chudobným a navy?e nevzdelaným mu?om, ktorí strávili svoj ?ivot na jazerách a riekach, pusti? sa do takejto úlohy? Ako mohli oni, ktorí mo?no nikdy nevkro?ili do mesta alebo na námestie, pomý??a? na to, ?e by zvládli celú zem? [...] Nemali si skôr poveda?: ?o teraz? Nedokázal sa zachráni?, ako nás mô?e bráni?? Za svojho ?ivota si nedokázal podmani? ani jeden národ a my by sme mali len s jeho menom doby? celý svet? Nebolo by hlúpe pusti? sa do takéhoto diela, alebo naň dokonca pomý??a?? Je teda zrejmé, ?e keby ho nevideli vzkrieseného a nemali by nezvratný dôkaz o jeho moci, nikdy by sa nevystavili takémuto riziku.[4]“

V?etkým týmto dôkazom mô?e neveriaci oponova? len presved?ením, ?e vzkriesenie z m?tvych je nie?o nadprirodzené a nadprirodzené neexistuje. A ?o je to, ak nie naozaj predbe?ný úsudok a "a priori"?

Fides christianorum resurrectio Christi est, napísal svätý Augustín: "Viera kres?anov je Kristovo zm?tvychvstanie." A dodal: "V?etci veria, ?e Je?i? zomrel, dokonca aj bezbo?ní tomu veria, ale nie ka?dý verí, ?e vstal z m?tvych, a kto tomu neverí, nie je kres?anom."[5] . Toto je skuto?ný ?lánok, na ktorom "Cirkev stojí a padá". V Skutkoch apo?tolov sa o apo?toloch hovorí jednoducho ako o "svedkoch jeho zm?tvychvstania" (Sk 1, 22; 2, 32). Stálo preto za to osvie?i? si v ňom vieru, skôr ne? ho o nieko?ko tý?dňov budeme liturgicky slávi?.

* * *

A? teraz, ke? sme sa uistili o historickej skuto?nosti Kristovho zm?tvychvstania, mô?eme upriami? pozornos? na existenciálny význam Je?i?ových slov: "Ja som vzkriesenie a ?ivot". Svätý Lev Ve?ký, komentujúc epizódu so vzkriesenými m?tvymi, ktorí sa objavili v Jeruzaleme vo chvíli Kristovej smrti (Mt 27, 52 - 53), pí?e: "Nech sa znamenia budúceho vzkriesenia u? teraz objavia vo Svätom meste [t. j. v Cirkvi] a nech sa v srdciach u? teraz nap?ňa to, ?o sa raz má naplni? v telách"[6].Inými slovami, existujú dva druhy vzkriesenia: existuje vzkriesenie tela, ktoré sa uskuto?ní v posledný deň, a existuje vzkriesenie srdca, ktoré sa má uskuto?ňova? ka?dý deň!

Najlep?í spôsob, ako zisti?, ?o znamená vzkriesenie srdca, je pozorova?, ?o Je?i?ovo fyzické vzkriesenie spôsobilo duchovne v ?ivote apo?tolov. Peter za?ína svoj prvý list týmito vzne?enými slovami:

?Nech je zvelebený Boh a Otec ná?ho Pána Je?i?a Krista, ktorý nás vo svojom ve?kom milosrdenstve vzkriesením Je?i?a Krista z m?tvych znovuzrodil pre ?ivú nádej, pre neporu?ite?né, nepo?kvrnené a nevädnúce dedi?stvo. Ono sa uchováva pre vás v nebi. (1 Pt 1,3-4)“

Vzkriesenie srdca je teda znovuzrodením nádeje. Je zvlá?tne, ?e slovo "nádej" v Je?i?ovom kázaní chýba. Evanjeliá zaznamenávajú mnoho jeho výrokov o viere a láske, ale ani jeden o nádeji, hoci celé jeho kázanie hlása, ?e existuje vzkriesenie z m?tvych a ve?ný ?ivot. Naopak, po Ve?kej noci vidíme, ?e my?lienka a pocit nádeje v kázaní apo?tolov doslova explodujú. Sám Boh je definovaný ako "Boh nádeje" (Rim 15, 13). Vysvetlenie absencie výrokov o nádeji v evanjeliu je jednoduché: Kristus musel najprv zomrie? a vsta? z m?tvych. Tým, ?e vstal z m?tvych, otvoril prameň nádeje; inauguroval samotný predmet nádeje, ktorým je ?ivot s Bohom po smrti.

Skúsme sa pozrie?, ?o mô?e znovuzrodenie nádeje prinies? do ná?ho duchovného ?ivota. Skutky apo?tolov rozprávajú o tom, ?o sa stalo jedného dňa pred chrámovou bránou v Jeruzaleme, nazývanou "Krásna brána". V jej blízkosti le?al mrzák a ?obral o almu?nu. Jedného dňa okolo neho pre?li Peter a Ján a vieme, ?o sa stalo. Uzdravený mrzák vysko?il na nohy a nakoniec, ktovie po ko?kých rokoch, ke? tam le?al opustený, aj on prechádza tou bránou a vchádza do chrámu "poskakajúc a chváliac Boha" (Sk 3, 1 - 9).

Nie?o podobné sa mô?e sta? aj nám, v?aka nádeji. ?asto sa duchovne ocitáme v pozícii mrzáka na prahu chrámu; ne?inní a vla?ní, akoby ochromení tvárou v tvár ?a?kostiam. Ale h?a, bo?ská nádej prechádza okolo nás, nesená Bo?ím slovom, a hovorí aj nám, ako povedal Peter mrzákovi a ako povedal Je?i? ochrnutému: "Vstaň a cho?!" (Mk 2, 11). A my vstávame a kone?ne vstupujeme do srdca Cirkvi, pripravení znovu a s rados?ou prija? úlohy a zodpovednos?, ktoré nám Prozrete?nos? a poslu?nos? pridelila. Toto sú ka?dodenné zázraky nádeje. Ona je skuto?ne ve?kou divotvorkyňou, konate?kou zázrakov; tisíce mrzákov a duchovne ochrnutých stavia spä? na nohy, tisíckrát.

Na nádeji je výnimo?né to, ?e jej prítomnos? v?etko mení, aj ke? sa navonok ni? nemení. Mám na to malý príklad z vlastného ?ivota. Som ?lovek, ktorý ove?a viac trpí chladom ako teplom. Viete, teraz v Taliansku v marci, na za?iatku jari, je teplota viac-menej rovnaká ako na prelome októbra a novembra. Napriek tomu som si roky v?ímal, ?e marcová zima mi robí men?í problém ako novembrová. Rozmý??al som pre?o, ke??e teplota je rovnaká, a nakoniec som objavil dôvod. Novembrový chlad je chlad bez nádeje, preto?e sa blí?ime k zime; marcový chlad je chlad s nádejou, preto?e sa blí?ime k letu!

* * *

List Hebrejom prirovnáva nádej k "bezpe?nej a pevnej kotve ná?ho ?ivota". Bezpe?nej a pevnej, preto?e nie je spustená na zem, ale do neba, nie v ?ase, ale vo ve?nosti, "za oponou svätyne", hovorí samotný List Hebrejom (Hebr 6, 18 - 19). Tento symbol nádeje sa stal klasickým. Máme v?ak aj iný obraz nádeje - trochu protikladný k predchádzajúcemu - a to plachtu. Ak kotva je to, ?o dáva lodi istotu a udr?uje ju v stabilite na morských vlnách, plachta je to, ?o ju núti pohybova? sa a napredova? na mori.

Nádej pôsobí v oboch smeroch, na lodi, ktorou je Cirkev, aj na lodi ná?ho ?ivota. Je skuto?ne ako plachta, ktorá zachytáva vietor a bezhlu?ne ho premieňa na hnaciu silu, ktorá nesie lo? na vodách. Tak ako plachta v rukách dobrého námorníka doká?e vyu?i? akýko?vek vietor, nech u? fúka z akéhoko?vek smeru, priaznivého ?i nepriaznivého, na to, aby lo? poháňal ?elaným smerom, tak to robí aj nádej.

Predov?etkým nám nádej prichádza na pomoc na na?ej osobnej ceste posväcovania. Nádej sa v tých, ktorí sa v nej cvi?ia, stáva samotným princípom duchovného pokroku. Je v?dy v pohotovosti, aby objavila nové dosiahnute?né "príle?itosti na konanie dobra". Preto nedovo?uje ?loveku odpo?íva? vo vla?nosti a lenivosti. Nádej je presným opakom toho, ?o si ?lovek niekedy myslí. Nie je to krásne a poetické vnútorné rozpolo?enie, ktoré núti ?loveka sníva? a budova? imaginárne svety. Naopak, je ve?mi konkrétna a praktická. Trávi svoj ?as tým, ?e pred seba neustále kladie úlohy.

Ke? sa v danej situácii nedá absolútne ni? robi?," hovorí filozof Kierkegaard v jednom zo svojich povzbudivých prejavov[7], potom, áno, to bude paralýza a zúfalstvo. Ale nádej v?dy objavuje, ?e existuje nie?o, ?o sa dá urobi?, aby sa situácia zlep?ila: pracova? usilovnej?ie, by? poslu?nej?í, pokornej?í, um?tvenej?í. Ke? ste v poku?ení poveda? si: "U? sa nedá ni? robi?" (to k nám opä? hovorí Kierkegaard), nádej vystúpi a povie: "Modli sa!". Vy odpoviete: "Ale ja som sa modlil!" A ona: "Modli sa znova!" A aj ke? je situácia taká ?a?ká, ?e sa zdá, ?e u? naozaj sa nedá ni? robi?, nádej nám stále poukazuje na úlohu: vydr?a? a? do konca a nestrati? trpezlivos?. Tieto ciele, na ktoré poukazuje veriaci filozof, sú náro?né, ak nie priam hrdinské. Je jasné, ?e ich nie je mo?né dosiahnu? vlastným úsilím, ale len v?aka Bo?ej milosti, ktorá nám prichádza na pomoc a nikdy nás nenecháva samých.

Nádej má v Novom zákone privilegovaný vz?ah s trpezlivos?ou. Je opakom netrpezlivosti, náhlenia, "v?etko a hne?". Je protilátkou proti sk?ú?enosti. Udr?uje tú?bu pri ?ivote. Je tie? skvelým pedagógom v tom zmysle, ?e neukazuje na v?etko naraz - na v?etko, ?o treba alebo mo?no urobi? -, ale stavia pred teba jednu mo?nos? za druhou. Dáva len "chlieb ka?dodenný". Rozde?uje úsilie, a tak umo?ňuje jeho realizáciu.

Sväté písmo neustále zdôrazňuje túto pravdu: ?e sú?enie neoberá o nádej, ale naopak ju zvä??uje: "Sú?enie," pí?e apo?tol, "priná?a trpezlivos?, trpezlivos? osved?enú ?nos? a osved?ená ?nos? zasa nádej. A nádej nezahanbuje, lebo Bo?ia láska je rozliata v na?ich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali" (Rim 5, 3-5).

Nádej, aby sa posilnila, potrebuje sú?enie ako plameň potrebuje vietor. Pozemské dôvody nádeje musia jeden po druhom zomrie?, aby sa mohol objavi? pravý neotrasite?ný dôvod, ktorým je Boh. Deje sa to, ?o pri spustení lode na vodu. Le?enie, ktoré umelo podopieralo lo?, ke? bola vo výstavbe, sa musí odstráni? a v?etky rôzne podpery sa musia jedna po druhej odobra?, aby sa lo? mohla vo?ne plavi? a napredova? po vode.

Sú?enie nás zbavuje v?etkej "podpery" a vedie nás k nádeji v Boha samotného. Vedie k tomu stavu dokonalosti, ktorý spo?íva v nádeji, ke? sa zdá, ?e niet nádeje (Rim 4, 18), teda v tom, ?e na?alej dúfame, dôverujúc v slovo, ktoré raz vyslovil Boh, aj ke? v?etky ?udské dôvody na nádej zmizli. Taká bola Máriina nádej pod krí?om, a preto ju kres?anská zbo?nos? vzýva titulom Mater Spei, Matka nádeje.

Premieňajúca sila nádeje je nádherne opísaná v krásnom úryvku z Izaiá?a:

?Ustáva mláde? a omdlieva
a juna? podlomená padá.
Tí v?ak, ?o dúfajú v Pána, dostávajú novú silu,
získavajú krídla ako orly,
uteka? budú a neustanú,
budú putova? a neomdlejú. (Iz 40, 30-31)“

Výrok je odpove?ou na nárek ?udí, ktorí hovoria: "Môj údel je skrytý pred Pánom". Boh nes?ubuje, ?e odstráni prí?iny únavy a vy?erpania, ale dáva nádej. Situácia zostáva taká, aká bola, ale nádej dáva silu prekona? ju.

V knihe Zjavenia sa do?ítame, ?e ?ke? bol drak zvrhnutý na zem, prenasledoval ?enu, ?o porodila chlapca. Ale ?ena dostala dve krídla ve?kého orla, aby mohla odletie? na pú?? na svoje miesto“ (Zj 12, 13 - 14). Ak je obraz orlích krídel in?pirovaný, ako sa to zjavne zdá, textom z Izaiá?a, znamená to, ?e celá Cirkev dostala ve?ké krídla nádeje, aby s nimi mohla zaka?dým uniknú? útokom zla a prekona? ka?dú ?a?kos?. Dnes ako vtedy.

Na záver si vypo?ujme výzvu, ktorú apo?tol Pavol vyslovuje v prospech veriacich v Ríme na konci svojho listu:

?Boh nádeje nech vás naplní v?etkou rados?ou a pokojom vo viere, aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou. (Rim 15, 13)“

(Slovenský preklad pripravil Andrej Klapka pre Televíziu LUX, ktorá cyklus pôstnych kázní kard. Cantalamessu pravidelne vysiela v?dy v nede?u o 14.00)

[1] Augustín, Traktáty o Jánovom evanjeliu, 19.9.

[2] W. Marxsen, La risurrezione di Gesú di Nazareth, Bologna 1970 (ed. Engl. The Resurrection of Jesus of Nazareth, London 1970).

[3] Porovnaj J.D.G. Dunn, The Dawn of Christianity, 3 zväzky, Paideia, Brescia 2006, zhrnuté v jeho Changing Perspective on Jesus, Paideia, Brescia 2011.

[4] Ján Zlatoústy, Homílie na Prvý list Korin?anom, 4, 4 (PG 61, 35 f.).

[5] Augustín, Enarr. in Psaslmos, 120.6.

[6] Lev Ve?ký, Sermo 66, 3: PL 54, 366.

[7] Søren Kierkegaard, Skutky lásky, ?as? II, ?. 3.