蜜桃交友

Kard. Raniero Cantalamessa, OFMCap

?JA SOM DOBRÝ PASTIER“

Tretia pôstna kázeň 2024

Pokra?ujeme v uva?ovaní o ve?kom Kristovom ?Ja som“ v Jánovom evanjeliu. Tentoraz sa nám Je?i? nepredstavuje symbolmi ne?ivých fyzických skuto?ností -chlieb, svetlo-, ale ?udskou postavou, pastierom: ?Ja - hovorí- som dobrý pastier!“ Vypo?ujme si ?as? re?i, v ktorej je obsiahnuté Kristovo sebavyjadrenie:

?Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier polo?í svoj ?ivot za ovce. Nájomník a ten, ?o nie je pastierom a ovce nie sú jeho, opú??a ovce a uteká, ke? vidí prichádza? vlka, a vlk ich trhá a rozháňa. Ve? je nádenník a nezále?í mu na ovciach. Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca. Aj svoj ?ivot polo?ím za ovce.“   (Jn 10, 11-15).

Obraz Krista ?dobrého Pastiera“ má v ranokres?anskom umení a nápisoch privilegované miesto. Dobrý pastier je pod?a klasickej podoby zobrazený v rozkvete mladosti. Na pleciach nesie ovcu, ktorú pevne dr?í za nohy. Jánov obraz dobrého pastiera nav?dy splýva so synoptickým obrazom pastiera, ktorý ide h?ada? stratenú ovcu (Lk 15, 4-7).

Kontext úryvku o dobrom pastierovi je rovnaký ako v predchádzajúcich dvoch kapitolách, a to diskusia so ??idmi“, ktorá sa odohráva v Jeruzaleme pri príle?itosti Sviatku stánkov. U Jána v?ak vieme, ?e na kontexte zále?í len relatívne, preto?e na rozdiel od synoptikov mu nejde o to, aby nám podal historický a ucelený opis Je?i?ovho ?ivota (?o sa zdá by? samozrejmé), ale o súbor ?znamení“ a u?enia Majstra. Tie v?ak nikdy nevystupujú mimo ?asu a priestoru, ako je to v prípade teologických kníh, ale sú tie? umiestnené na presných miestach a v presnom ?ase (niekedy presnej?om ako samotní synoptici), ?o im dáva ?historickú“ hodnotu v najhlb?om zmysle slova.

*    *    *

Priznajme si, ?e obraz dobrého pastiera a s ním súvisiace obrazy oviec a stáda dnes nie sú v móde. Nebojí sa Je?i?, ke? nás nazýva svojimi ovcami, ?e urazí na?u citlivos? a dôstojnos? slobodných ?udí? Dne?ný ?lovek poh?davo odmieta úlohu ovce a my?lienku stáda. Neuvedomuje si v?ak, ?e v skuto?nosti ?ije situáciu, ktorú teoreticky odsudzuje. Jedným z najvidite?nej?ích javov v na?ej spolo?nosti je uniformita. Tla?, televízia, internet, nazývajú sa ?masové médiá“, masmédiá, a to nielen preto, ?e informujú masy, ale aj preto, ?e ich formujú, vytvárajú masu.

Bez toho, aby sme si to uvedomovali, nechávame sa bezmy?lienkovite vies? najrôznej?ími spôsobmi manipulácie a skrytého presvied?ania. Iní vytvárajú modely blahobytu a správania, ideály a ciele pokroku a ?udia ich prijímajú; krá?ajú za nimi, boja sa, ?e sa stratia, sú podmienení a su?ovaní reklamou. Jeme to, ?o nám hovoria, obliekame sa pod?a módy, hovoríme to, ?o po?ujeme. Baví nás, ke? vidíme film, ktorý be?í v rýchlom tempe, ?udia sa pohybujú trhane, rýchlo, ako bábky; ale taký obraz by sme mali o sebe, keby sme sa na seba pozerali menej povrchným okom.

Aby sme pochopili, v akom zmysle sa Je?i? vyhlasuje za dobrého pastiera a nazýva nás svojimi ovcami, musíme sa vráti? do biblickej histórie. Izrael bol na za?iatku národom ko?ovných pastierov. Dne?ní beduíni na pú?ti nám dávajú predstavu o tom, aký bol kedysi ?ivot izraelských kmeňov. V tejto spolo?nosti je vz?ah medzi pastierom a stádom nielen ekonomický, zalo?ený na zisku. Medzi pastierom a stádom sa rozvíja takmer osobný vz?ah. Deň po dni trávia spolu na osamelých miestach bez ?ivej du?e v okolí. Pastier nakoniec vie o ka?dej ovci v?etko; ovce rozoznávajú hlas pastiera, ktorý sa ?asto hlasno prihovára ovciam, akoby to boli ?udia. To vysvet?uje, pre?o Boh na vyjadrenie svojho vz?ahu k ?u?om pou?il tento obraz, ktorý sa dnes stal dvojzna?ným. ?Pastier Izraela, ?o ako ovcu vedie? Jozefa, po?úvaj,“ modlí sa ?almista (? 80, 2).

S prechodom zo situácie ko?ovných kmeňov do situácie usadlého národa sa titul pastiera dáva v nadväznosti aj tým, ktorí pôsobia ako Bo?í správcovia na zemi: krá?om, kňazom a vodcom vo v?eobecnosti. V tomto prípade sa v?ak symbol rozdvojuje: u? nevyvoláva len obrazy ochrany, bezpe?ia, ale aj obrazy vykoris?ovania a útlaku. Popri obraze dobrého pastiera sa objavuje aj obraz zlého pastiera. U proroka Ezechiela nachádzame desivú ob?alobu na zlých pastierov, ktorí ?ivia len seba; ?ivia sa mliekom, obliekajú sa do vlny, ale ani trochu sa nestarajú o ovce, s ktorými zaobchádzajú ?kruto a násilne“ (porov. Ez 34, 1 a nasl.). Po tomto obvinení zlých pastierov nasleduje prís?ub: Boh sa jedného dňa sám s láskou postará o svoje stádo:

?Stratené vyh?adám, odohnané zavrátim, poranené obvia?em, nemocné posilním, vyk?mené a nemocné ochránim a budem ich pás? svedomito.“ (Ez 34, 16).

Je?i? v evanjeliu preberá tento vzor dobrého a zlého pastiera, ale s istou novinkou. ?Ja“ - hovorí – ?som dobrý pastier!“. Bo?í prís?ub sa stal skuto?nos?ou, ktorá prevy?uje v?etky o?akávania.

*    *    *

Na tomto mieste musíme pripomenú? zámer, ktorý sme si stanovili týmito meditáciami: skôr osobný ako ?pastora?ný“ zámer, aby evanjelium preniklo do ná?ho ?ivota, aby sme ho potom mohli s vä??ou vierohodnos?ou ohlasova? svetu.

Je?i?ova re? má dvoch protagonistov: pastiera a stádo, teda v jednotnom ?ísle ka?dú jednotlivú ovcu. S ktorým z týchto dvoch sa stoto?ňujeme? Svätý Augustín pri výro?í svojej biskupskej vysviacky povedal ?u?om: ?Pre vás som biskup, s vami som kres?an!“: ?vobis sum episcopus, vobiscum sum christianus“[1]. A pri inej príle?itosti: ?Vo vz?ahu k vám sme ako pastieri, ale vo vz?ahu k Najvy??iemu pastierovi sme ovce ako vy“[2]. Zabudnime teda na svoju úlohu - vy ako pastieri a ja ako kazate? - a pocí?me raz, ?e sme ovce stáda. Spomeňme si na otázku, ktorá je blízka Je?i?ovmu srdcu v dialógu v Cézarei: ?Kým som pre vás ja?“. Akoby chcel poveda?: ?Zabudnite na chví?u na to, kým som pre ?udí, a sústre?te sa na seba“.

Ve?ký psychológ Carl Gustav Jung nazval psychiatra ?Zraneným uzdravovate?om“. Zmysel jeho teórie spo?íva v tom, ?e ?lovek musí pozna? svoje vlastné psychické zranenia, aby mohol lie?i? zranenia iných, a ?e poznanie zranení iných pomáha lie?i? tie vlastné. Poh?ad psychoanalytika sa vz?ahuje aj na duchovné zranenia. Pastier Cirkvi je tie? ?zraneným uzdravovate?om“, chorým ?lovekom, ktorý musí pomáha? druhým uzdravi? sa.

Skúsme sa pozrie?, ?o je hlavnou chorobou, z ktorej sa musíme vylie?i?, aby sme mohli uzdravi? druhých. ?o je to, ?o sa od jedného konca Biblie a? po druhý v?tepuje ovciam vo vz?ahu k Bohu Pastierovi? Je to nebá? sa! V tomto bode sa do pamäti tla?ia slová, po?núc tými Je?i?ovými: ?Neboj sa, malé stádo“ (Lk 12, 32), ??o sa bojíte, vy maloverní?“, povedal apo?tolom po utí?ení búrky (Mt 8, 26). Pripomeňme si aj niektoré známe slová zo ?almov, nie v?ak ako oby?ajné biblické citáty, ale stoto?nime sa s nimi teraz, ke? ich po?úvame:

?Pán je môj pastier: Ni? mi nechýba... I keby som mal ís? tmavou dolinou, nebudem sa bá? zlého, lebo ty si so mnou“ (? 23, 1.4).

?Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám bá?? Pán je ochranca môjho ?ivota, pred kým sa mám strachova??“ (? 27, 1).

Porozprávajme sa teda o tomto ?temnom zle“ strachu, ktoré má takú moc, ?e oberá mu?ov a ?eny o rados? zo ?ivota. Strach je na?ou existenciálnou podmienkou, sprevádza nás od detstva a? po smr?. Die?a sa bojí mnohých vecí; nazývame ich detské strachy; dospievajúci sa bojí opa?ného pohlavia a niekedy ho obklopujú komplexy plachosti a menejcennosti; Je?i? pomenoval na?e hlavné obavy v dospelosti: strach zo zajtraj?ka – ??o budeme jes??“ (Mt 6, 31), strach zo sveta a mocných, - ?tých, ?o zabíjajú telo“ (Mt 10, 28). Na ka?dú z týchto obáv vyslovil svoje: Nolite timere! Nie je to prázdne, bezmocné slovo; je to ú?inné, takmer sviato?né slovo. Ako v?etky Je?i?ove slová, aj toto pôsobí tak, ako pôsobí; nie je ako polovi?até: ?Len odvahu!“, ktoré si my ?udia hovoríme navzájom.

* * *

Ale ?o je to strach? Nechajme bokom existenciálnu úzkos? o ktorej filozofi diskutovali posledného jeden a pol storo?ia. Hovorme o be?ných a známych obavách. Mô?eme poveda?, ?e strach je reakcia na ohrozenie ná?ho bytia, reakcia na skuto?né alebo domnelé nebezpe?enstvo: od najvä??ieho nebezpe?enstva, ktorým je smr?, a? po konkrétne nebezpe?enstvá, ktoré ohrozujú bu? pokoj, alebo fyzickú bezpe?nos?, alebo ná? citový svet. Strach je prejavom ná?ho základného pudu sebazáchovy. V závislosti od toho, ?i ide o objektívne a reálne nebezpe?enstvo, alebo o imaginárne nebezpe?enstvo, hovoríme o opodstatnených a neopodstatnených obavách alebo dokonca o neurózach: klaustrofóbii, agorafóbii, strachu z imaginárnych chorôb at?.

Psychológia a psychoanalýza sa sna?ia lie?i? strach a neurózy ich analýzou a ich prenesením z nevedomia do vedomia. Evanjelium sa neodvracia od týchto ?udských prostriedkov, ba dokonca ich podporuje, ale ponúka nie?o, ?o nemô?e ponúknu? ?iadna veda. Svätý Pavol pí?e: ?Kto nás odlú?i od Kristovej lásky? Azda sú?enie, úzkos? alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpe?enstvo alebo me?? Ale v tomto v?etkom slávne ví?azíme skrze toho, ktorý nás miluje.“ (Rim 8, 35.37). Oslobodenie nespo?íva v tomto prípade v my?lienke alebo technike, ale v osobe! ?Oslobodite?om“ od ka?dého strachu je Kristus, ktorý povedal svojim u?eníkom: ?Nebojte sa, ja som premohol svet“ (Jn 16, 33).

Od osobnej sféry potom apo?tol roz?iruje svoj poh?ad na ve?ký obraz priestoru a ?asu, od malých individuálnych obáv prechádza k ve?kým a univerzálnym. Pí?e:

?A som si istý, ?e ani smr?, ani ?ivot, ani anjeli, ani knie?atstvá, ani prítomnos?, ani budúcnos?, ani mocnosti, ani vý?ka, ani h?bka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môc? odlú?i? od Bo?ej lásky, ktorá je v Kristovi Je?i?ovi, na?om Pánovi.“ (Rim 8, 38-39).

?Ani smr?, ani ?ivot!“ Kristus zví?azil nad tým, ?oho sa na svete najviac bojíme, nad smr?ou. List Hebrejom o ňom hovorí, ?e zomrel, ?A preto?e deti majú ú?as? na krvi a tele, aj on mal podobne spoluú?as? na nich, aby smr?ou zni?il toho, ktorý vládol smr?ou, ?i?e diabla, a vyslobodil tých, ktorých celý ?ivot zotro?oval strach pred smr?ou.“ (Hebr 2, 14-15).

?Ani vý?ka, ani h?bka“, ?o je ako poveda?: ani nie?o tak nekone?ne ve?ké, ako je vesmír so svojimi stále sa roz?irujúcimi rozmermi, ani nie?o tak nekone?ne malé - atóm -, ktorého stra?nú moc sme na vlastné nebezpe?enstvo objavili. Dnes sme viac ako kedyko?vek predtým vystavení takémuto kozmickému strachu. Moderný ?lovek akútne poci?uje svoju zranite?nos? v násilnom svete, ktorý sa zbláznil. ?o sa stane s budúcnos?ou na?ej planéty, ak napriek výkrikom na poplach zo strany pápe?a a najzodpovednej?ích ?udí v spolo?nosti budeme na?alej bezuzdne konzumova? a zne?is?ova??

Martin Heidegger na konci svojich filozofických úvah o nebezpe?enstve techniky pre moderného ?loveka takmer hodil uterák do ringu a zvolal: ?Zachráni? nás mô?e len boh!“[3]. ?Boh“ (s malým písmenom!) je obvyklý mýtický spôsob, ako hovori? o nie?om, ?o je nad nami. Odstránime neur?itý ?len a povieme: ?Iba Boh“ (a vieme, ktorý Boh!) nás mô?e zachráni?!

Nejde o prená?anie na?ej zodpovednosti na Boha, ale o vieru, ?e nakoniec ?v?etko slú?i na dobré tým, ktorí milujú Boha“ [a ktorých Boh miluje!] (porov. Rim 8, 28). Ke? máme do ?inenia s Bohom, meradlom je ve?nos?. ?lovek mô?e by? sklamaný v ?ase, ale nie vo ve?nosti. My kres?ania máme ove?a silnej?í dôvod ako ?almista opakova?, tvárou v tvár fyzickým a morálnym otrasom sveta :

?Boh je na?e úto?i?te a sila, a najistej?ia pomoc v sú?ení. Preto sa nebojíme, hoci by sa chvela zem, a vrchy na dno morské padali“ (? 46).

* * *

E?te sme sa v?ak nezamysleli nad tým, ?o priná?a najvä??iu útechu, ktorú nám mô?e poveda? evanjelium o na?ich obavách a úzkostiach! Po tom, ?o tisíckrát nabádal svojich u?eníkov, aby sa nebáli, urobil e?te nie?o. Nikdy predtým nebolo v Biblii po?u?, ?e dobrý pastier polo?í svoj ?ivot za svoje ovce. ?e ich pozná, vedie, stará sa o ne, bráni ich: to áno, ale nie to, ?e za ne polo?í svoj ?ivot. Je?i? s?úbil, ?e to urobí, a urobil to!

Vzal na seba na?e obavy. Autor Listu Hebrejom hovorí: ?On v dňoch svojho pozemského ?ivota so silným výkrikom a so slzami predná?al prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachráni? od smrti“ (Hebr 5, 7). Autor nará?a na to, ?o sa odohrávalo v Je?i?ovi po?as noci v Getsemanskej záhrade. Evanjelista Marek hovorí, ?e v Getsemanskej záhrade Je?i? ?za?al poci?ova? strach i úzkos? a povedal svojim u?eníkom: Moja du?a je smutná a? na smr?. Ostaňte tu a bdejte“ (Mk 14, 33-34). Je?i? sa cíti osamelý, odrezaný od ?udského spolo?enstva; ?iada apo?tolov, aby mu zostali nablízku, aby zostali s ním. Samotný List Hebrejom zdôrazňuje ute?ujúce posolstvo, ktoré je pre nás ukryté v tejto tajomnej stránke evanjelia:

?Ve? nemáme ve?kňaza, ktorý by nemohol cíti? s na?imi slabos?ami; ve? bol podobne skú?aný vo v?etkom okrem hriechu. Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a na?li milos? a pomoc v pravom ?ase.“ (Hebr 4, 15-16).

Tým, ?e ich Je?i? vzal na seba, vykúpil aj na?e obavy a úzkosti. ?Jeho ranami sme boli uzdravení,“ hovorí o ňom Písmo (Iz 53, 5-6; 1 Pt 2, 24). Je?i? je skuto?ný ?uzdravovate? rán“, o ktorom hovoril psychológ, zranený ?lovek, ktorý lie?i rany. Zo strachu a úzkosti urobil príle?itos? pre rast ?udskosti a pochopenie druhých.

Ale ani tým sa nevy?erpáva to, ?o nám evanjelium mô?e poveda? o na?ich obavách. Keby sa to tu v?etko skon?ilo, na?a útecha by bola stále neúplná. Mali by sme pred o?ami hrdinský a dojímavý príklad, ktorý by sme mohli nasledova?, ale nemali by sme ruku, ktorá by nás podopierala. A tak prichádza druhá ve?ká novinka Evanjelia: prebodnutý uzdravovate? vstal z m?tvych a povedal: ?Ja som s vami po v?etky dni a? do skon?enia sveta“ (Mt 28, 20). Nedal nám len príklad, ako prekona? úzkos?, ale dal nám aj prostriedky na jej prekonanie: svoju prítomnos? a milos?. Pavlovi, ktorý smúti kvôli jeho ?ostňu v tele“, Zm?tvychvstalý odpovedá: ?Sta?í ti moja milos?!“ (2 Kor 12, 9).

Mu?eníci z toho urobili - a stále robia dodnes! - hmatate?nú skúsenos?. V Skutkoch kartáginských mu?eníkov, zabitých za cisára Septima Severa v prvých rokoch 3. storo?ia, (patria k historicky najspo?ahlivej?ím zo v?etkých Skutkov mu?eníkov!) ?ítame, ?e jedna z nich, menom Felicita, bola vo ôsmom mesiaci tehotenstva a v pôrodných bolestiach stonala vo väzení. Jeden zo strá?cov jej povedal: ?Ak teraz stoná?, ?o bude? robi?, ke? ?a v aréne hodia ?elmám?“ A ona na to: ?Teraz trpím ja, potom bude za mňa trpie? iný!“[4].

Máme k nám bli??í príklad. Vo väzení a v predve?er obesenia, po neúspe?nom pu?i proti Hitlerovi, napísal pastor Dietrich Bonhoeffer tieto ver?e, ktoré sa ?asto pou?ívajú ako liturgický hymnus:

?Priate?skými silami obdivuhodne obklopený

pokojne o?akávame budúcnos?.

Boh je s nami ve?er i ráno,

bude s nami v ka?dý nový deň.“[5]

* * *

V týchto úvahách sme si predsavzali nehovori? o tom, ?o by sme mali robi? pre iných, ale len o tom, ?ím je a ?o robí Je?i? pre nás: stoto?ni? sa s ovcami, nie s pastierom. Pri tejto príle?itosti v?ak musíme urobi? malú výnimku. Napriek v?etkým napomenutiam Evanjelia nie je v?dy v na?ej moci oslobodi? sa od strachu a úzkosti. Na druhej strane je v na?ej moci oslobodi? od nich niekoho iného (alebo mu pomôc? oslobodi? sa).

Pascal vo svojich Pamätiach napísal: ?Je?i? je v agónii a? do konca sveta a po?as celého tohto ?asu nesmie zosta? sám“[6]. Na?alej je v agónii, preto?e v dimenzii ve?nosti, do ktorej vstúpil, u? neexistuje minulos?, ale v?etko je tajomne prítomné, dokonca aj jeho noc v Getsemanskej záhrade. Ale je v agónii aj iným, menej záhadným spôsobom. Je vo svojom mystickom tele: v tých, ktorí sú utlá?aní úzkos?ou a strachom kvôli osamelosti, chorobám, prenasledovaniu, vyhnanstvu. vojne. My sme teraz Kristovými o?ami, ústami a rukami. Pokúsme sa spolu s nimi prinies? útechu jednému z nich a v srdci budeme po?u?: ?Mne ste to urobili“ (Mt 25, 40). Aj my musíme by? - pastieri alebo jednoduchí veriaci – zranenými uzdravovate?mi, chudobnými chorými, ktorí uzdravujú iných.

Kon?ím príhodou, ktorú, myslím, mnohí poznajú, ale ktorá nám pomáha vry? si do pamäti obraz Je?i?a, ktorý nás v ?a?kých chví?ach ná?ho ?ivota nesie na svojich pleciach. Je o mu?ovi, ktorý vo sne znovu vidí celý svoj ?ivot. Tu je krátke zhrnutie príbehu:

Krá?am po piesku pri mori a zanechávam za sebou nie jeden, ale dva páry stôp. Uvedomím si, ?e ten druhý pár sú stopy Je?i?a, ktorý krá?a ved?a mňa, a som ??astný. Potom v?ak v istom momente ten druhý pár zmizne a na piesku sú vidite?né len stopy dvoch nôh. Uvedomujem si, ?e sa to deje práve v najtemnej?ích a naj?a??ích chví?ach môjho ?ivota. S?a?ujem sa na to a hovorím: ?Pane, nechal si ma samého práve vtedy, ke? som ?a najviac potreboval!“ ?Synu,“ odpovedá mi Je?i?, ?ten jeden pár stôp bol môj. Bol si na mojich pleciach!“

(Slovenský preklad pripravil duchovný otec Jozef Ková?ik pre Televíziu LUX, ktorá cyklus pôstnych kázní kard. Cantalamessu pravidelne vysiela v?dy v nede?u o 14.00., text upravil o. Martin Jarábek)

[1] Augustín, 碍&补补肠耻迟别;锄别ň 340, 1 (PL 38,1483). 

[2] Augustín, Výklad ?almov, 126, 3.

[3] Martin Heidegger, Antwort. Martin Heidegger im Gespräch, Gesamtausgabe, vol. 16, Frankfurt 1975.

[4] Passio Sanctarum Perpetuae et Felicitatis,  XV (Ed. C.J. von Beek, Bonn 1938).

[5] Von guten Mächten wunderbar geborgen /erwarten wir getrost, was kommen mag.

Gott ist mit uns am Abend und am Morgen / und ganz gewiss an jedem neuen Tag.

[6] B. Pascal, My?lienky, 553, ed. Br.