蜜桃交友

鈥濲A SOM CESTA, PRAVDA A 沤IVOT鈥�

P. Raniero kard. Cantalamessa, OFM Cap

Piata káze艌, pôst 2024

Na na拧ej ceste 拧tvrtým evanjeliom, na ktorej sme objavili, kto je pre nás Je啪i拧, sme sa dostali do poslednej etapy. Vstupujeme do 膷asti, ktorá sa zvy膷ajne ozna膷uje ako Je啪i拧ova 鈥瀝ozlú膷ková re膷鈥� apo拧tolom. Tentoraz sa ani nepokúsim zhrnú钮 súvislosti a vyzdvihnú钮 jednotlivé celky a podcelky. Bolo by to ako pokú拧a钮 sa kresli钮 拧tvorce a rozli拧ova钮 sektory v lávovom prúde zostupujúcom z krátera. Prejdime preto rovno k slovu, ktoré chceme v tejto meditácii predostrie钮:

V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo bol by som vám povedal, 啪e vám idem pripravi钮 miesto?! Ke膹 odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. A cestu, kam idem, poznáte. Tomá拧 mu povedal: 鈥濸ane, nevieme, kam ide拧. Ako啪e mô啪eme pozna钮 cestu?!鈥� Je啪i拧 mu odpovedal: 鈥濲a som cesta, pravda a 啪ivot. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo m艌a鈥� (Jn 14, 2-6). 

鈥濲a som cesta, pravda a 啪ivot鈥�: slová, ktoré mohol vyslovi钮 len jeden 膷lovek na svete a ktoré skuto膷ne vyslovil. Kristus je cesta a je cie木om cesty. Ako ve膷né Slovo Otca je pravdou a 啪ivotom; ako Slovo, ktoré sa stalo telom, je cestou.

Uva啪ovali sme o Kristovi ako o 沤ivote, komentovali sme jeho slová 鈥濲a som chlieb 啪ivota鈥�. Ako o Pravde, ke膹 sme komentovali jeho 膹al拧ie slová 鈥濲a som svetlo sveta鈥�. Zamerajme sa teraz na Krista ako Cestu. Po kontemplácii Krista ako daru máme mo啪nos钮 kontemplova钮 ho ako vzor. Kierkegaard pí拧e: 鈥濳e膹啪e stredovek 膷oraz viac ustupoval do úzadia v zdôraz艌ovaní stránky Krista ako vzoru, Luther zdôraz艌oval druhú stránku, 啪e je darom, a 啪e tento dar je potrebné prija钮 skrze vieru. Teraz v拧ak,鈥� dodáva ten istý autor, 鈥瀟reba zdôraz艌ova钮 Krista aj ako vzor, ak nechceme, aby sa u膷enie o viere stalo akoby figovým listom, ktorý zakrýva tie zanedbania, ktoré sú najviac protikres钮anské鈥�.[1]

Je啪i拧 pokra膷uje v tom, 膷o povedal apo拧tolom a tým, ktorých stretol po膷as svojho pozemského 啪ivota: 鈥濸o膹te za mnou鈥�, alebo v jednotnom 膷ísle: 鈥濶asleduj ma!鈥� Nasledovanie Krista (v gré膷tine akolouthia) je nevy膷erpate木ná téma. Najob木úbenej拧ia a naj膷ítanej拧ia kniha o nasledovaní v Cirkvi, hne膹 po Biblii, je Nasledovanie Krista. Obmedzíme sa na to, 啪e o 艌om povieme len to木ko, aby sme mohli prejs钮 k niektorým praktickým vyu啪itiam, duchovného a osobného charakteru, ako sme si to vymedzili v týchto meditáciách.

Téma nasledovania Krista zaujíma v 拧tvrtom evanjeliu významné miesto. Nasledovanie Je啪i拧a je takmer synonymom viery v neho. Veri钮 je v拧ak postoj mysle a vôle; obraz 鈥瀋esty鈥� a 鈥瀋hôdze鈥� zdôraz艌uje dôle啪itý aspekt viery, ktorým je 鈥瀔rá膷anie鈥�, teda dynamizmus, ktorý musí charakterizova钮 啪ivot kres钮ana a odozvu, ktorú musí ma钮 viera v konaní 啪ivota. Nasledovanie 鈥� na rozdiel od viery a lásky 鈥� neozna膷uje len ur膷itý postoj mysle a srdca, ale vytý膷i u膷eníkovi 啪ivotný program, ktorý znamená úplnú ú膷as钮: na Pánovom spôsobe 啪ivota, nasmerovaní a poslaní.

Ján chcel zdôrazni钮 osobitnú a prioritnú oblas钮 nasledovania Krista, a to slu啪bu (Jn 13, 12-15). Nebudem v拧ak hovori钮 o slu啪be. Tejto téme som venoval poslednú káze艌 minulého pôstu a nie je potrebné sa opakova钮. Aj preto, 啪e si myslím, 啪e som najmenej kvalifikovaný na to, aby som hovoril o slu啪be, ke膹啪e som vo svojom 啪ivote praktizoval takmer výlu膷ne 鈥瀞lu啪bu slova鈥�, ktorá je síce dôle啪itá, ale zárove艌 relatívne jednoduchá a viac uspokojivá v porovnaní s mnohými inými slu啪bami v Cirkvi.

Skôr by som chcel hovori钮 o tom, 膷o charakterizuje nasledovanie Krista a odli拧uje ho od akéhoko木vek iného druhu nasledovania. O umelcovi, filozofovi, 膷i spisovate木ovi sa hovorí, 啪e sa vzdelával v 拧kole toho 膷i onoho slávneho majstra. Aj o nás reho木níkoch sa hovorí, 啪e sme boli formovaní v 拧kole, niektorí u Benedikta, niektorí u Dominika, niektorí u Franti拧ka, niektorí u Ignáca z Loyoly a niektorí u iných mu啪ov alebo 啪ien. Medzi týmto nasledovaním a nasledovaním Krista je v拧ak podstatný rozdiel. Ten je vyjadrený slovami samotného Jána na konci prológu jeho evanjelia: 鈥瀂ákon bol daný skrze Moj啪i拧a, milos钮 a pravda pri拧li skrze Je啪i拧a Krista鈥� (Jn 1, 17) a lep拧ie by sa to ani nedalo vyjadri钮.

Pre nás reho木níkov to znamená: regula nám bola daná prostredníctvom ná拧ho zakladate木a alebo zakladate木ky, ale milos钮 a silu uvádza钮 ju do praxe nám dáva iba Je啪i拧 Kristus. Pre nás a pre v拧etkých kres钮anov toto slovo znamená aj nie膷o iné, e拧te radikálnej拧ie: evanjelium nám bolo dané pozemským Je啪i拧om, ale schopnos钮 zachováva钮 ho a uvádza钮 do praxe k nám prichádza len od vzkrieseného Krista, prostredníctvom jeho Ducha!

Svätý Tomá拧 Akvinský napísal na túto tému slová, ktoré by nás z úst iného u膷ite木a s men拧ou autoritou ako bol on, uviedli do rozpakov. Ke膹 komentuje Pavlov výrok 鈥瀕itera zabíja, kým Duch o啪ivuje鈥� (2 Kor 3, 6), pí拧e: 鈥濸od literou sa rozumie ka啪dý písaný zákon, ktorý zostáva mimo 膷loveka, dokonca aj morálne predpisy obsiahnuté v evanjeliu; preto by aj litera evanjelia zabíjala, keby v nej nebola pridaná milos钮 viery, ktorá uzdravuje鈥淸2]. A o nie膷o skôr výslovne povedal, 啪e 鈥瀖ilos钮, ktorá nás uzdravuje鈥�, nie je ni膷 iné ako 鈥瀟á istá milos钮 Ducha Svätého, ktorá je daná veriacim鈥�[3]. Svätý Augustín to pochopil z osobnej skúsenosti a preto sformuloval tú svoju ú啪asnú modlitbu: 鈥濸ane, ty mi prikazuje拧 by钮 膷istý. No daj mi to, 膷o mi prikazuje拧, a potom mi priká啪, 膷o len chce拧鈥淸4].

Preto je témou mnohých Je啪i拧ových slov pri Poslednej ve膷eri Duch Ute拧ite木, ktorého zo拧le na apo拧tolov. Pripome艌me si v tejto súvislosti niektoré jeho pris木úbenia:

E拧te ve木a vám mám toho poveda钮, ale teraz by ste to nezniesli. Ke膹 príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovori钮 sám zo seba, ale bude hovori钮, 膷o po膷uje, a zvestuje vám, 膷o má prís钮. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám (Jn 16, 12-14).

Ak je Je啪i拧 鈥濩esta鈥� (gr. odòs), Duch Svätý je 鈥濾odca鈥� (gr. odegòs alebo odegìa). Takto ho definoval u啪 svätý Gregor Nysský[5] a takto ho vzýva latinská Cirkev v modlitbe Veni Creator. V dvoch ver拧och 鈥�Ductore sic te praevio 鈥� vitemus omne noxium鈥� sa hovorí: 鈥濶ech v啪dy pod tvojim vedením (ductor), sa vyhneme vplyvom 拧kodlivým鈥�.

Spomedzi rôznych úloh, ktoré Je啪i拧 pripisuje Te拧ite木ovi pri jeho pôsobení na nás, sa chceme zamera钮 na to, 啪e On nám pripomína: 鈥濼e拧ite木, Duch Svätý, ktorého po拧le Otec v mojom mene, nau膷í vás v拧etko a pripomenie vám v拧etko, 膷o som vám povedal鈥� (Jn 14, 26). 鈥濷n vám dá si spomenú钮鈥�: latinská Vulgáta to prekladá ipse suggeret vobis: on vám to na拧epká.  

Na拧epkáva膷 je v divadle ukrytý za výklenkom a pre divákov je nevidite木ný: rovnako ako Duch Svätý, ktorý v拧etko osvet木uje, ale zostáva nevidite木ný a akoby v zákulisí. Na拧epkáva膷 hovorí slová 拧epotom, aby ho diváci nepo膷uli, a Duch tie啪 hovorí 鈥炁�epotom鈥�, potichu. Na rozdiel od 木udského na拧epkáva膷a v拧ak nehovorí k u拧iam, ale k srdcu; nenazna膷uje slová evanjelia mechanicky, akoby pod木a scenára, ale vysvet木uje ich, prispôsobuje, aplikuje na situácie.

Samozrejme, hovoríme o 鈥瀡nuknutiach Ducha鈥�, o takzvaných 鈥瀌obrých vnuknutiach鈥�. Vernos钮 týmto vnuknutiam je najkrat拧ia a najistej拧ia cesta k svätosti. Na za膷iatku nevieme, aká je to svätos钮, ktorú Boh od ka啪dého z nás konkrétne chce; Boh sám ju pozná a zjavuje nám ju v priebehu cesty. Preto nesta膷í ma钮 jasný program dokonalosti a potom ho postupne realizova钮. Neexistuje identický model dokonalosti pre ka啪dého. Boh nerobí svätých v sériách, nemá rád klonovanie. Ka啪dý svätec je novým vynálezom Ducha. Boh mô啪e od jedného 啪iada钮 opak toho, 膷o 啪iada od iného. Z toho vyplýva, 啪e na dosiahnutie svätosti sa 膷lovek nemô啪e jednoducho riadi钮 v拧eobecnými pravidlami, ktoré platia pre v拧etkých. Musí tie啪 pochopi钮, 膷o Boh 啪iada od neho a iba od neho.

To, 膷o Boh chce od ka啪dého 膷loveka iné a konkrétne, sa dá zisti钮 prostredníctvom udalostí 啪ivota, slova Písma, vedenia duchovného vodcu, ale hlavným a be啪ným prostriedkom sú vnuknutia milosti. Sú to vnútorné podnety Ducha v h暮bke srdca, prostredníctvom ktorých Boh nielen啪e dáva najavo, 膷o od nás chce, ale dáva potrebnú silu a 膷asto aj rados钮, aby sme to dosiahli, ak s tým 膷lovek súhlasí.

Uva啪ujme, 膷o by sa stalo, keby Matka Tereza z Kalkaty zotrvala na dodr啪iavaní kanonických pravidiel, ktoré vtedy platili v reho木ných in拧titútoch. Do svojich 36 rokov bola sestrou v reho木nej kongregácii, ur膷ite verná svojmu povolaniu a oddaná svojej práci, ale ni膷, 膷o by ju nútilo o膷akáva钮 nie膷o mimoriadne. Práve po膷as cesty vlakom z Kalkaty do Darjeelingu na ka啪doro膷né duchovné rekolekcie sa stala udalos钮, ktorá zmenila jej 啪ivot. Duch Svätý jej 鈥瀙o拧epkal鈥� do ucha srdca jasné pozvanie: opusti svoj rád, svoj doteraj拧í 啪ivot a daj sa mi k dispozícii pre dielo, ktoré ti uká啪em. Medzi dcérami Matky Terezy sa tento de艌 鈥� 10. september 1946 鈥� pripomína ako 鈥濪e艌 in拧pirácie鈥�.

Ke膹 ide o dôle啪ité rozhodnutia pre seba alebo pre iných, treba sa podriadi钮 in拧pirácii a necha钮 si ju potvrdi钮 autoritou alebo duchovným otcom. Tak to urobila Matka Tereza. 膶lovek sa vystavuje nebezpe膷enstvu, ak sa spolieha len na svoju osobnú in拧piráciu.

Dobré in拧pirácie majú nie膷o spolo膷né s biblickou in拧piráciou, samozrejme, okrem autority a dosahu, ktoré sú podstatne odli拧né. 鈥濨oh povedal Abrahámovi...鈥�, 鈥濸án prehovoril k Moj啪i拧ovi鈥�: tieto Pánove slová, to 啪e prehovoril, nebolo z h木adiska fenomenológie nie膷ím odli拧ným od toho, 膷o sa odohráva v in拧piráciách milosti. Bo啪í hlas ani na Sinaji nezaznieval navonok, ale vo vnútri srdca v podobe jasnosti, impulzov pochádzajúcich z Ducha Svätého. Desa钮 prikázaní nebolo vyryté Bo啪ím prstom na kamenné dosky (to si sotva vieme predstavi钮!), ale do srdca Moj啪i拧a, ktorý ich potom vyryl na kamenné dosky. 鈥濸od vedením Ducha Svätého prehovorili 木udia poslaní od Boha鈥� (2 Pt 1, 21); boli to oni, ktorí hovorili, ale vedení Duchom Svätým; ústami opakovali to, 膷o po膷uli vo svojom srdci. Boh, hovorí prorok Jeremiá拧, pí拧e svoj zákon do s艜dc (porov. Jer 31, 33).

Ka啪dá vernos钮 in拧pirácii je odmenená stále 膷astej拧ími a silnej拧ími in拧piráciami. Akoby sa du拧a cvi膷ila v tom, aby 膷oraz jasnej拧ie vnímala Bo啪iu vô木u a 木ah拧ie ju plnila.

Najchúlostivej拧ím problémom, pokia木 ide o vnuknutia, bolo v啪dy rozlí拧i钮 tie, ktoré pochádzajú od Bo啪ieho Ducha, od tých, ktoré pochádzajú od ducha sveta, od vlastných vá拧ní alebo od zlého ducha. Téma rozli拧ovania duchov sa v priebehu storo膷í zna膷ne vyvinula. Pôvodne sa chápala ako charizma, ktorá slú啪ila na rozli拧ovanie 鈥� medzi slovami, modlitbami a proroctvami vyslovenými v zhroma啪dení 鈥�, ktoré pochádzajú z Ducha Bo啪ieho a ktoré nie. Pod木a apo拧tola charizmu proroctva musí pri jej spolo膷nom vykonávaní sprevádza钮 charizma rozli拧ovania duchov: 鈥瀒ný (dostal dar) prorokova钮, iný rozli拧ova钮 duchov鈥� (1 Kor 12, 10).

Pôvodný význam charizmy, ako ho chápe Pavol, sa zdá by钮 ve木mi presný a vymedzený. Týka sa samotného prijatia proroctva, jeho hodnotenia jedným alebo viacerými 膷lenmi zhroma啪denia, ktorí sú tie啪 obdarení prorockým duchom. Aj to v拧ak nie na základe racionálnej analýzy, ale na základe vnuknutia samotného Ducha. Význam rozli拧ovania (diakrisis) teda osciluje medzi rozli拧ovaním a výkladom: 谤辞锄濒颈拧辞惫补苍颈别, 膷i hovoril Duch Bo啪í alebo iný duch, výklad toho, 膷o chcel Duch poveda钮 v konkrétnej situácii. Na tento istý dar rozli拧ovania sa vz钮ahuje aj známe odporú膷anie apo拧tola: 鈥濪ucha neuhá拧ajte, proroctvami nepoh艜dajte! Ale v拧etko skúmajte a 膷o je dobré, toho sa dr啪te! Chrá艌te sa zla v akejko木vek podobe!鈥� (1 Sol 5, 19 - 22).

Ak vezmeme do úvahy sú膷asnú skúsenos钮 turí膷nych a charizmatických hnutí, musíme si myslie钮, 啪e táto charizma spo膷íva v schopnosti zhroma啪denia alebo niektorých jeho 膷lenov aktívne reagova钮 na prorocké slovo, biblický citát alebo modlitbu, vyjadri钮 鈥� zvolaním 鈥濸otvrdzujem!鈥� alebo inými malými znakmi hlavy a hlasu 鈥� súhlas s vypo膷utým slovom, alebo naopak 鈥� ml膷aním a prechodom k nie膷omu inému 鈥� negatívne hodnotenie. Takto sa pravé a falo拧né proroctvo posudzuje 鈥瀙od木a ovocia鈥�, ktoré priná拧a, alebo nepriná拧a, ako to odporú膷al Je啪i拧 (porov. Mt 7, 16). Len tak mimochodom, tento pôvodný význam rozli拧ovania duchov by mohol ma钮 ve木ký význam aj dnes v diskusiách a stretnutiach, aké za膷íname za啪íva钮 v rámci synodálneho dialógu.

V neskor拧ích dobách, tak vo východnej, ako aj v západnej spiritualite, charizma rozli拧ovania duchov slú啪ila najmä na 谤辞锄濒颈拧辞惫补苍颈别, ke膹 starec rozli拧oval in拧pirácie svojho 啪iaka (ako v medzi mníchmi) a v拧eobecnej拧ie na rozli拧ovanie vlastných in拧pirácií. Vývoj nie je náhodný, v skuto膷nosti ide o ten istý dar, aj ke膹 sa uplat艌uje na rôzne subjekty a v rôznych kontextoch: v prvom prípade v kontexte spolo膷enstva, v druhom prípade v osobnom kontexte.

Existujú kritériá rozli拧ovania, ktoré by sme mohli nazva钮 objektívnymi. V doktrinálnej oblasti sú pre Pavla zhrnuté v uznaní Krista za Pána: 鈥�nik, kto hovorí v Bo啪om Duchu, nepovie: 鈥濸rekliaty Je啪i拧!鈥�, a nik nemô啪e poveda钮: 鈥濲e啪i拧 je Pán鈥�, iba ak v Duchu Svätom. (1 Kor 12, 3); pre Jána sú zhrnuté vo viere v Krista a jeho vtelenie:

Milovaní, neverte ka啪dému duchu, ale skúmajte duchov, 膷i sú z Boha, lebo do sveta vy拧lo mnoho falo拧ných prorokov. Bo啪ieho Ducha poznáte pod木a tohoto: Ka啪dý duch, ktorý vyznáva, 啪e Je啪i拧 Kristus pri拧iel v tele, je z Boha. Duch, ktorý nevyznáva Je啪i拧a, nie je z Boha. (1 Jn 4, 1-3).

V morálnej oblasti je základným kritériom súlad Bo啪ieho Ducha so sebou samým. Nemô啪e 啪iada钮 nie膷o, 膷o je v rozpore s Bo啪ou vô木ou vyjadrenou vo Svätom písme, v u膷ení Cirkvi a v povinnostiach svojho stavu. Bo啪ie vnuknutie nikdy nebude 啪iada钮 vykona钮 skutky, ktoré Cirkev pova啪uje za nemorálne, bez oh木adu na to, ko木ko 拧ikovných protiargumentov je telo schopné v takýchto prípadoch navrhnú钮; napríklad, 啪e Boh je láska, a preto v拧etko, 膷o sa robí z lásky je od Boha.

Niekedy v拧ak tieto objektívne kritériá nesta膷ia, preto啪e vo木ba nie je medzi dobrom a zlom, ale medzi jedným dobrom a iným dobrom, a ide o to, aby sme videli, 膷o chce Boh v konkrétnej situácii. Práve ako odpove膹 na túto potrebu vypracoval svätý Ignác z Loyoly svoje u膷enie o rozli拧ovaní.

Takmer sa hanbím hovori钮 tu pred vami o tejto téme, ale povedzme si aspo艌 nie膷o. Svätec nás vyzýva, aby sme pozorovali pohnútky 鈥� on ich nazýva 鈥瀌uchmi鈥� 鈥�, ktoré stoja za vo木bou, a reakcie, ktoré vo木ba vyvoláva[6]. Je známe, 啪e to, 膷o pochádza z Bo啪ieho Ducha, priná拧a so sebou rados钮, pokoj, mier, miernos钮, jednoduchos钮, svetlo. Na druhej strane to, 膷o pochádza od ducha zla, priná拧a so sebou nepokoj, nepokoj, zmätok a temnotu. Apo拧tol Pavol to objas艌uje porovnávaním ovocia tela (nepriate木stvo, svár, 啪iarlivos钮, rozbroje, rozdelenia, závis钮) a ovocia Ducha, ktorým je láska, rados钮, pokoj, zhovievavos钮, láskavos钮, dobrota, vernos钮, miernos钮 a zdr啪anlivos钮 (Gal 5, 22-23).

V praxi je to, pravda, zlo啪itej拧ie. In拧pirácia mô啪e pochádza钮 od Boha a napriek tomu mô啪e spôsobi钮 ve木ké otrasy. Nie je to v拧ak spôsobené tým, 啪e in拧pirácia je sladká a pokojná ako v拧etko, 膷o prichádza od Boha; skôr vzniká z odporu vo膷i in拧pirácii alebo z toho, 啪e od nás 啪iada nie膷o, 膷o mu nie sme ochotní da钮. Ak in拧piráciu prijmeme, srdce sa 膷oskoro ocitne v hlbokom pokoji. Boh odme艌uje ka啪dé malé ví钮azstvo na tomto poli tým, 啪e du拧a poci钮uje jeho súhlas, 膷o je naj膷istej拧ia rados钮 na svete.

Jednou z oblastí, v ktorej je ve木mi dôle啪ité praktizova钮 rozli拧ovanie 鈥� okrem zámerov a rozhodnutí 鈥� je oblas钮 pocitov. Ni膷 nie je zradnej拧ie ako láska. Príroda je ve木mi zru膷ná v tom, 啪e to, 膷o pochádza z ducha, sa vydáva za to, 膷o pochádza z tela. V tejto oblasti je viac ako kedyko木vek predtým potrebné dba钮 na radu, ktorú dal latinský básnik Ovidius práve v súvislosti so zlom lásky: 鈥濸rincipiis obsta鈥�: 鈥濾zopri sa za膷iatku.鈥� Sero medicina paratur: 鈥濶a liek je neskoro, ke膹 zlo príli拧ným odkladaním naberie na sile鈥淸7].

Konkrétnym ovocím tejto meditácie musí by钮 obnovené rozhodnutie úplne, celkom sa zveri钮 vnútornému vedeniu Ducha Svätého, akoby i拧lo o akési 鈥瀌uchovné vedenie鈥�. V拧etci sa musíme odovzda钮 vnútornému Majstrovi, ktorý k nám hovorí bez slov. Ako dobrí herci musíme pri ve木kých i malých príle啪itostiach na膷úva钮 hlasu tohto skrytého 鈥瀗a拧epkáva膷a鈥�, aby sme verne odohrali svoju úlohu na javisku 啪ivota. To je to, 膷o znamená výraz 鈥瀙oddajnos钮 Duchu鈥�.

Je to 木ah拧ie, ako si myslíme, preto啪e on k nám hovorí vo svojom vnútri, v拧etko nás u膷í a o v拧etkom nás pou膷uje. Niekedy sta膷í jednoduchý vnútorný poh木ad, pohnutie srdca, chví木a rozjímania a modlitby. Ján pí拧e vo svojom prvom liste:

Pomazanie, ktoré ste od neho dostali, ostáva vo vás a nepotrebujete, aby vás niekto poú膷al. Ale ako jeho pomazanie vás poú膷a o v拧etkom - a je pravdivé, nie je l啪ou. (1 Jn 2, 27).

Augustín na týchto slovách vytvára nezvy膷ajný, 啪ivý rozpor s apo拧tolom. Vo svojom komentári k Prvému Jánovmu listu pí拧e:

Pýtam sa Jána: 鈥濼í, ktorým si adresoval tieto slová, u啪 mali pomazanie... Pre膷o si im teda napísal tento list? Pre膷o si ich pou膷il?鈥�... Je tu ve木ké tajomstvo, nad ktorým treba uva啪ova钮, bratia. Zvuk na拧ich slov zachytávajú u拧i, ale pravý u膷ite木 je vo vnútri... My mô啪eme napomína钮 zvukom svojho hlasu, ale ak vo vnútri nie je niekto, kto by u膷il, je to zbyto膷ný hluk[8].

Ak je prijímanie in拧pirácií dôle啪ité pre ka啪dého kres钮ana, je to nevyhnutné pre tých, ktorí majú v Cirkvi riadiace úlohy. Len tak je mo啪né umo啪ni钮 Kristovmu Duchu, aby sám viedol svoju Cirkev prostredníctvom jej 木udských predstavite木ov. Nie je nevyhnutné, aby v拧etci cestujúci na lodi boli prilepení u拧ami k lodnému rádiu, aby prijímali signály o kurze, prípadných 木adovcoch a poveternostných podmienkach, ale je to nevyhnutné pre tých, ktorí sú na lodi zodpovední. Z 鈥瀊o啪ského vnuknutia鈥�, ktoré odvá啪ne prijal pápe啪 svätý Ján XXIII sa zrodil Druhý vatikánsky koncil. Rovnako sa neskôr zrodili aj 膹al拧ie prorocké gestá, ktoré si v拧imnú tí, 膷o prídu po nás.

Nech vzkriesený Pán na túto Ve木kú noc rozozvu膷í v na拧ich srdciach niektoré z tých bo啪ských 鈥濲a som鈥�, o ktorých sme rozjímali po膷as tohto pôstu! Najmä to, ktoré ohlasuje jeho ve木kono膷né ví钮azstvo: 鈥濲a som vzkriesenie a 啪ivot. Kto verí vo m艌a, bude 啪i钮, aj ke膹 umrie. A nik, kto 啪ije a verí vo m艌a, neumrie naveky鈥� (Jn 11, 25 - 26).

Svätý Otec, Eminencie, Excelencie, bratia a sestry, 啪elám vám po啪ehnanú Ve木kú noc!

(Slovenský preklad pripravil duchovný otec Cyril Jan膷i拧in pre Televíziu LUX, ktorá cyklus pôstnych kázní kard. Cantalamessu pravidelne vysiela v啪dy v nede木u o 14.00., text upravil otec Martin Jarábek).

[1] Denník, X 1 A 154.

[2] Tomá拧 Akvinský, Summa theologiae, I-IIae, q. 106, a. 2.

[3] 罢补尘啪别, q. 106, a. 1; porovnaj u啪 Augustín, De Spiritu et littera, 21, 36.

[4] Augustín, Vyznania, X, 29.

[5] Gregor z Nyssy, De fide (PG, 45, 141C).

[6] Porovnaj Ignác z Loyoly, Duchovné cvi膷enia, IV. tý啪de艌 (ed. BAC, Madrid 1963, s. 262 a nasl.).

[7] Ovidius, Remedia amoris, V, 91.

[8] Augustín, Rozpravy o prvom Jánovom liste, 3, 13.