蜜桃交友

?JA SOM CESTA, PRAVDA A ?IVOT”

P. Raniero kard. Cantalamessa, OFM Cap

Piata kázeň, pôst 2024

Na na?ej ceste ?tvrtým evanjeliom, na ktorej sme objavili, kto je pre nás Je?i?, sme sa dostali do poslednej etapy. Vstupujeme do ?asti, ktorá sa zvy?ajne ozna?uje ako Je?i?ova ?rozlú?ková re?“ apo?tolom. Tentoraz sa ani nepokúsim zhrnú? súvislosti a vyzdvihnú? jednotlivé celky a podcelky. Bolo by to ako pokú?a? sa kresli? ?tvorce a rozli?ova? sektory v lávovom prúde zostupujúcom z krátera. Prejdime preto rovno k slovu, ktoré chceme v tejto meditácii predostrie?:

V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo bol by som vám povedal, ?e vám idem pripravi? miesto?! Ke? odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. A cestu, kam idem, poznáte. Tomá? mu povedal: ?Pane, nevieme, kam ide?. Ako?e mô?eme pozna? cestu?!“ Je?i? mu odpovedal: ?Ja som cesta, pravda a ?ivot. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14, 2-6). 

?Ja som cesta, pravda a ?ivot“: slová, ktoré mohol vyslovi? len jeden ?lovek na svete a ktoré skuto?ne vyslovil. Kristus je cesta a je cie?om cesty. Ako ve?né Slovo Otca je pravdou a ?ivotom; ako Slovo, ktoré sa stalo telom, je cestou.

Uva?ovali sme o Kristovi ako o ?ivote, komentovali sme jeho slová ?Ja som chlieb ?ivota“. Ako o Pravde, ke? sme komentovali jeho ?al?ie slová ?Ja som svetlo sveta“. Zamerajme sa teraz na Krista ako Cestu. Po kontemplácii Krista ako daru máme mo?nos? kontemplova? ho ako vzor. Kierkegaard pí?e: ?Ke??e stredovek ?oraz viac ustupoval do úzadia v zdôrazňovaní stránky Krista ako vzoru, Luther zdôrazňoval druhú stránku, ?e je darom, a ?e tento dar je potrebné prija? skrze vieru. Teraz v?ak,“ dodáva ten istý autor, ?treba zdôrazňova? Krista aj ako vzor, ak nechceme, aby sa u?enie o viere stalo akoby figovým listom, ktorý zakrýva tie zanedbania, ktoré sú najviac protikres?anské“.[1]

Je?i? pokra?uje v tom, ?o povedal apo?tolom a tým, ktorých stretol po?as svojho pozemského ?ivota: ?Po?te za mnou“, alebo v jednotnom ?ísle: ?Nasleduj ma!“ Nasledovanie Krista (v gré?tine akolouthia) je nevy?erpate?ná téma. Najob?úbenej?ia a naj?ítanej?ia kniha o nasledovaní v Cirkvi, hne? po Biblii, je Nasledovanie Krista. Obmedzíme sa na to, ?e o ňom povieme len to?ko, aby sme mohli prejs? k niektorým praktickým vyu?itiam, duchovného a osobného charakteru, ako sme si to vymedzili v týchto meditáciách.

Téma nasledovania Krista zaujíma v ?tvrtom evanjeliu významné miesto. Nasledovanie Je?i?a je takmer synonymom viery v neho. Veri? je v?ak postoj mysle a vôle; obraz ?cesty“ a ?chôdze“ zdôrazňuje dôle?itý aspekt viery, ktorým je ?krá?anie“, teda dynamizmus, ktorý musí charakterizova? ?ivot kres?ana a odozvu, ktorú musí ma? viera v konaní ?ivota. Nasledovanie – na rozdiel od viery a lásky – neozna?uje len ur?itý postoj mysle a srdca, ale vytý?i u?eníkovi ?ivotný program, ktorý znamená úplnú ú?as?: na Pánovom spôsobe ?ivota, nasmerovaní a poslaní.

Ján chcel zdôrazni? osobitnú a prioritnú oblas? nasledovania Krista, a to slu?bu (Jn 13, 12-15). Nebudem v?ak hovori? o slu?be. Tejto téme som venoval poslednú kázeň minulého pôstu a nie je potrebné sa opakova?. Aj preto, ?e si myslím, ?e som najmenej kvalifikovaný na to, aby som hovoril o slu?be, ke??e som vo svojom ?ivote praktizoval takmer výlu?ne ?slu?bu slova“, ktorá je síce dôle?itá, ale zároveň relatívne jednoduchá a viac uspokojivá v porovnaní s mnohými inými slu?bami v Cirkvi.

Skôr by som chcel hovori? o tom, ?o charakterizuje nasledovanie Krista a odli?uje ho od akéhoko?vek iného druhu nasledovania. O umelcovi, filozofovi, ?i spisovate?ovi sa hovorí, ?e sa vzdelával v ?kole toho ?i onoho slávneho majstra. Aj o nás reho?níkoch sa hovorí, ?e sme boli formovaní v ?kole, niektorí u Benedikta, niektorí u Dominika, niektorí u Franti?ka, niektorí u Ignáca z Loyoly a niektorí u iných mu?ov alebo ?ien. Medzi týmto nasledovaním a nasledovaním Krista je v?ak podstatný rozdiel. Ten je vyjadrený slovami samotného Jána na konci prológu jeho evanjelia: ?Zákon bol daný skrze Moj?i?a, milos? a pravda pri?li skrze Je?i?a Krista“ (Jn 1, 17) a lep?ie by sa to ani nedalo vyjadri?.

Pre nás reho?níkov to znamená: regula nám bola daná prostredníctvom ná?ho zakladate?a alebo zakladate?ky, ale milos? a silu uvádza? ju do praxe nám dáva iba Je?i? Kristus. Pre nás a pre v?etkých kres?anov toto slovo znamená aj nie?o iné, e?te radikálnej?ie: evanjelium nám bolo dané pozemským Je?i?om, ale schopnos? zachováva? ho a uvádza? do praxe k nám prichádza len od vzkrieseného Krista, prostredníctvom jeho Ducha!

Svätý Tomá? Akvinský napísal na túto tému slová, ktoré by nás z úst iného u?ite?a s men?ou autoritou ako bol on, uviedli do rozpakov. Ke? komentuje Pavlov výrok ?litera zabíja, kým Duch o?ivuje“ (2 Kor 3, 6), pí?e: ?Pod literou sa rozumie ka?dý písaný zákon, ktorý zostáva mimo ?loveka, dokonca aj morálne predpisy obsiahnuté v evanjeliu; preto by aj litera evanjelia zabíjala, keby v nej nebola pridaná milos? viery, ktorá uzdravuje“[2]. A o nie?o skôr výslovne povedal, ?e ?milos?, ktorá nás uzdravuje“, nie je ni? iné ako ?tá istá milos? Ducha Svätého, ktorá je daná veriacim“[3]. Svätý Augustín to pochopil z osobnej skúsenosti a preto sformuloval tú svoju ú?asnú modlitbu: ?Pane, ty mi prikazuje? by? ?istý. No daj mi to, ?o mi prikazuje?, a potom mi priká?, ?o len chce?“[4].

Preto je témou mnohých Je?i?ových slov pri Poslednej ve?eri Duch Ute?ite?, ktorého zo?le na apo?tolov. Pripomeňme si v tejto súvislosti niektoré jeho pris?úbenia:

E?te ve?a vám mám toho poveda?, ale teraz by ste to nezniesli. Ke? príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovori? sám zo seba, ale bude hovori?, ?o po?uje, a zvestuje vám, ?o má prís?. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám (Jn 16, 12-14).

Ak je Je?i? ?Cesta“ (gr. odòs), Duch Svätý je ?Vodca“ (gr. odegòs alebo odegìa). Takto ho definoval u? svätý Gregor Nysský[5] a takto ho vzýva latinská Cirkev v modlitbe Veni Creator. V dvoch ver?och ?Ductore sic te praevio – vitemus omne noxium“ sa hovorí: ?Nech v?dy pod tvojim vedením (ductor), sa vyhneme vplyvom ?kodlivým“.

Spomedzi rôznych úloh, ktoré Je?i? pripisuje Te?ite?ovi pri jeho pôsobení na nás, sa chceme zamera? na to, ?e On nám pripomína: ?Te?ite?, Duch Svätý, ktorého po?le Otec v mojom mene, nau?í vás v?etko a pripomenie vám v?etko, ?o som vám povedal“ (Jn 14, 26). ?On vám dá si spomenú?“: latinská Vulgáta to prekladá ipse suggeret vobis: on vám to na?epká.  

Na?epkáva? je v divadle ukrytý za výklenkom a pre divákov je nevidite?ný: rovnako ako Duch Svätý, ktorý v?etko osvet?uje, ale zostáva nevidite?ný a akoby v zákulisí. Na?epkáva? hovorí slová ?epotom, aby ho diváci nepo?uli, a Duch tie? hovorí ??epotom“, potichu. Na rozdiel od ?udského na?epkáva?a v?ak nehovorí k u?iam, ale k srdcu; nenazna?uje slová evanjelia mechanicky, akoby pod?a scenára, ale vysvet?uje ich, prispôsobuje, aplikuje na situácie.

Samozrejme, hovoríme o ?vnuknutiach Ducha“, o takzvaných ?dobrých vnuknutiach“. Vernos? týmto vnuknutiam je najkrat?ia a najistej?ia cesta k svätosti. Na za?iatku nevieme, aká je to svätos?, ktorú Boh od ka?dého z nás konkrétne chce; Boh sám ju pozná a zjavuje nám ju v priebehu cesty. Preto nesta?í ma? jasný program dokonalosti a potom ho postupne realizova?. Neexistuje identický model dokonalosti pre ka?dého. Boh nerobí svätých v sériách, nemá rád klonovanie. Ka?dý svätec je novým vynálezom Ducha. Boh mô?e od jedného ?iada? opak toho, ?o ?iada od iného. Z toho vyplýva, ?e na dosiahnutie svätosti sa ?lovek nemô?e jednoducho riadi? v?eobecnými pravidlami, ktoré platia pre v?etkých. Musí tie? pochopi?, ?o Boh ?iada od neho a iba od neho.

To, ?o Boh chce od ka?dého ?loveka iné a konkrétne, sa dá zisti? prostredníctvom udalostí ?ivota, slova Písma, vedenia duchovného vodcu, ale hlavným a be?ným prostriedkom sú vnuknutia milosti. Sú to vnútorné podnety Ducha v h?bke srdca, prostredníctvom ktorých Boh nielen?e dáva najavo, ?o od nás chce, ale dáva potrebnú silu a ?asto aj rados?, aby sme to dosiahli, ak s tým ?lovek súhlasí.

Uva?ujme, ?o by sa stalo, keby Matka Tereza z Kalkaty zotrvala na dodr?iavaní kanonických pravidiel, ktoré vtedy platili v reho?ných in?titútoch. Do svojich 36 rokov bola sestrou v reho?nej kongregácii, ur?ite verná svojmu povolaniu a oddaná svojej práci, ale ni?, ?o by ju nútilo o?akáva? nie?o mimoriadne. Práve po?as cesty vlakom z Kalkaty do Darjeelingu na ka?doro?né duchovné rekolekcie sa stala udalos?, ktorá zmenila jej ?ivot. Duch Svätý jej ?po?epkal“ do ucha srdca jasné pozvanie: opusti svoj rád, svoj doteraj?í ?ivot a daj sa mi k dispozícii pre dielo, ktoré ti uká?em. Medzi dcérami Matky Terezy sa tento deň – 10. september 1946 – pripomína ako ?Deň in?pirácie“.

Ke? ide o dôle?ité rozhodnutia pre seba alebo pre iných, treba sa podriadi? in?pirácii a necha? si ju potvrdi? autoritou alebo duchovným otcom. Tak to urobila Matka Tereza. ?lovek sa vystavuje nebezpe?enstvu, ak sa spolieha len na svoju osobnú in?piráciu.

Dobré in?pirácie majú nie?o spolo?né s biblickou in?piráciou, samozrejme, okrem autority a dosahu, ktoré sú podstatne odli?né. ?Boh povedal Abrahámovi...“, ?Pán prehovoril k Moj?i?ovi“: tieto Pánove slová, to ?e prehovoril, nebolo z h?adiska fenomenológie nie?ím odli?ným od toho, ?o sa odohráva v in?piráciách milosti. Bo?í hlas ani na Sinaji nezaznieval navonok, ale vo vnútri srdca v podobe jasnosti, impulzov pochádzajúcich z Ducha Svätého. Desa? prikázaní nebolo vyryté Bo?ím prstom na kamenné dosky (to si sotva vieme predstavi?!), ale do srdca Moj?i?a, ktorý ich potom vyryl na kamenné dosky. ?Pod vedením Ducha Svätého prehovorili ?udia poslaní od Boha“ (2 Pt 1, 21); boli to oni, ktorí hovorili, ale vedení Duchom Svätým; ústami opakovali to, ?o po?uli vo svojom srdci. Boh, hovorí prorok Jeremiá?, pí?e svoj zákon do s?dc (porov. Jer 31, 33).

Ka?dá vernos? in?pirácii je odmenená stále ?astej?ími a silnej?ími in?piráciami. Akoby sa du?a cvi?ila v tom, aby ?oraz jasnej?ie vnímala Bo?iu vô?u a ?ah?ie ju plnila.

Najchúlostivej?ím problémom, pokia? ide o vnuknutia, bolo v?dy rozlí?i? tie, ktoré pochádzajú od Bo?ieho Ducha, od tých, ktoré pochádzajú od ducha sveta, od vlastných vá?ní alebo od zlého ducha. Téma rozli?ovania duchov sa v priebehu storo?í zna?ne vyvinula. Pôvodne sa chápala ako charizma, ktorá slú?ila na rozli?ovanie – medzi slovami, modlitbami a proroctvami vyslovenými v zhroma?dení –, ktoré pochádzajú z Ducha Bo?ieho a ktoré nie. Pod?a apo?tola charizmu proroctva musí pri jej spolo?nom vykonávaní sprevádza? charizma rozli?ovania duchov: ?iný (dostal dar) prorokova?, iný rozli?ova? duchov“ (1 Kor 12, 10).

Pôvodný význam charizmy, ako ho chápe Pavol, sa zdá by? ve?mi presný a vymedzený. Týka sa samotného prijatia proroctva, jeho hodnotenia jedným alebo viacerými ?lenmi zhroma?denia, ktorí sú tie? obdarení prorockým duchom. Aj to v?ak nie na základe racionálnej analýzy, ale na základe vnuknutia samotného Ducha. Význam rozli?ovania (diakrisis) teda osciluje medzi rozli?ovaním a výkladom: rozli?ovanie, ?i hovoril Duch Bo?í alebo iný duch, výklad toho, ?o chcel Duch poveda? v konkrétnej situácii. Na tento istý dar rozli?ovania sa vz?ahuje aj známe odporú?anie apo?tola: ?Ducha neuhá?ajte, proroctvami nepoh?dajte! Ale v?etko skúmajte a ?o je dobré, toho sa dr?te! Chráňte sa zla v akejko?vek podobe!” (1 Sol 5, 19 - 22).

Ak vezmeme do úvahy sú?asnú skúsenos? turí?nych a charizmatických hnutí, musíme si myslie?, ?e táto charizma spo?íva v schopnosti zhroma?denia alebo niektorých jeho ?lenov aktívne reagova? na prorocké slovo, biblický citát alebo modlitbu, vyjadri? – zvolaním ?Potvrdzujem!“ alebo inými malými znakmi hlavy a hlasu – súhlas s vypo?utým slovom, alebo naopak – ml?aním a prechodom k nie?omu inému – negatívne hodnotenie. Takto sa pravé a falo?né proroctvo posudzuje ?pod?a ovocia“, ktoré priná?a, alebo nepriná?a, ako to odporú?al Je?i? (porov. Mt 7, 16). Len tak mimochodom, tento pôvodný význam rozli?ovania duchov by mohol ma? ve?ký význam aj dnes v diskusiách a stretnutiach, aké za?íname za?íva? v rámci synodálneho dialógu.

V neskor?ích dobách, tak vo východnej, ako aj v západnej spiritualite, charizma rozli?ovania duchov slú?ila najmä na rozli?ovanie, ke? starec rozli?oval in?pirácie svojho ?iaka (ako v medzi mníchmi) a v?eobecnej?ie na rozli?ovanie vlastných in?pirácií. Vývoj nie je náhodný, v skuto?nosti ide o ten istý dar, aj ke? sa uplatňuje na rôzne subjekty a v rôznych kontextoch: v prvom prípade v kontexte spolo?enstva, v druhom prípade v osobnom kontexte.

Existujú kritériá rozli?ovania, ktoré by sme mohli nazva? objektívnymi. V doktrinálnej oblasti sú pre Pavla zhrnuté v uznaní Krista za Pána: ?nik, kto hovorí v Bo?om Duchu, nepovie: ?Prekliaty Je?i?!“, a nik nemô?e poveda?: ?Je?i? je Pán“, iba ak v Duchu Svätom. (1 Kor 12, 3); pre Jána sú zhrnuté vo viere v Krista a jeho vtelenie:

Milovaní, neverte ka?dému duchu, ale skúmajte duchov, ?i sú z Boha, lebo do sveta vy?lo mnoho falo?ných prorokov. Bo?ieho Ducha poznáte pod?a tohoto: Ka?dý duch, ktorý vyznáva, ?e Je?i? Kristus pri?iel v tele, je z Boha. Duch, ktorý nevyznáva Je?i?a, nie je z Boha. (1 Jn 4, 1-3).

V morálnej oblasti je základným kritériom súlad Bo?ieho Ducha so sebou samým. Nemô?e ?iada? nie?o, ?o je v rozpore s Bo?ou vô?ou vyjadrenou vo Svätom písme, v u?ení Cirkvi a v povinnostiach svojho stavu. Bo?ie vnuknutie nikdy nebude ?iada? vykona? skutky, ktoré Cirkev pova?uje za nemorálne, bez oh?adu na to, ko?ko ?ikovných protiargumentov je telo schopné v takýchto prípadoch navrhnú?; napríklad, ?e Boh je láska, a preto v?etko, ?o sa robí z lásky je od Boha.

Niekedy v?ak tieto objektívne kritériá nesta?ia, preto?e vo?ba nie je medzi dobrom a zlom, ale medzi jedným dobrom a iným dobrom, a ide o to, aby sme videli, ?o chce Boh v konkrétnej situácii. Práve ako odpove? na túto potrebu vypracoval svätý Ignác z Loyoly svoje u?enie o rozli?ovaní.

Takmer sa hanbím hovori? tu pred vami o tejto téme, ale povedzme si aspoň nie?o. Svätec nás vyzýva, aby sme pozorovali pohnútky – on ich nazýva ?duchmi“ –, ktoré stoja za vo?bou, a reakcie, ktoré vo?ba vyvoláva[6]. Je známe, ?e to, ?o pochádza z Bo?ieho Ducha, priná?a so sebou rados?, pokoj, mier, miernos?, jednoduchos?, svetlo. Na druhej strane to, ?o pochádza od ducha zla, priná?a so sebou nepokoj, nepokoj, zmätok a temnotu. Apo?tol Pavol to objasňuje porovnávaním ovocia tela (nepriate?stvo, svár, ?iarlivos?, rozbroje, rozdelenia, závis?) a ovocia Ducha, ktorým je láska, rados?, pokoj, zhovievavos?, láskavos?, dobrota, vernos?, miernos? a zdr?anlivos? (Gal 5, 22-23).

V praxi je to, pravda, zlo?itej?ie. In?pirácia mô?e pochádza? od Boha a napriek tomu mô?e spôsobi? ve?ké otrasy. Nie je to v?ak spôsobené tým, ?e in?pirácia je sladká a pokojná ako v?etko, ?o prichádza od Boha; skôr vzniká z odporu vo?i in?pirácii alebo z toho, ?e od nás ?iada nie?o, ?o mu nie sme ochotní da?. Ak in?piráciu prijmeme, srdce sa ?oskoro ocitne v hlbokom pokoji. Boh odmeňuje ka?dé malé ví?azstvo na tomto poli tým, ?e du?a poci?uje jeho súhlas, ?o je naj?istej?ia rados? na svete.

Jednou z oblastí, v ktorej je ve?mi dôle?ité praktizova? rozli?ovanie – okrem zámerov a rozhodnutí – je oblas? pocitov. Ni? nie je zradnej?ie ako láska. Príroda je ve?mi zru?ná v tom, ?e to, ?o pochádza z ducha, sa vydáva za to, ?o pochádza z tela. V tejto oblasti je viac ako kedyko?vek predtým potrebné dba? na radu, ktorú dal latinský básnik Ovidius práve v súvislosti so zlom lásky: ?Principiis obsta“: ?Vzopri sa za?iatku.“ Sero medicina paratur: ?Na liek je neskoro, ke? zlo príli?ným odkladaním naberie na sile“[7].

Konkrétnym ovocím tejto meditácie musí by? obnovené rozhodnutie úplne, celkom sa zveri? vnútornému vedeniu Ducha Svätého, akoby i?lo o akési ?duchovné vedenie“. V?etci sa musíme odovzda? vnútornému Majstrovi, ktorý k nám hovorí bez slov. Ako dobrí herci musíme pri ve?kých i malých príle?itostiach na?úva? hlasu tohto skrytého ?na?epkáva?a“, aby sme verne odohrali svoju úlohu na javisku ?ivota. To je to, ?o znamená výraz ?poddajnos? Duchu“.

Je to ?ah?ie, ako si myslíme, preto?e on k nám hovorí vo svojom vnútri, v?etko nás u?í a o v?etkom nás pou?uje. Niekedy sta?í jednoduchý vnútorný poh?ad, pohnutie srdca, chví?a rozjímania a modlitby. Ján pí?e vo svojom prvom liste:

Pomazanie, ktoré ste od neho dostali, ostáva vo vás a nepotrebujete, aby vás niekto poú?al. Ale ako jeho pomazanie vás poú?a o v?etkom - a je pravdivé, nie je l?ou. (1 Jn 2, 27).

Augustín na týchto slovách vytvára nezvy?ajný, ?ivý rozpor s apo?tolom. Vo svojom komentári k Prvému Jánovmu listu pí?e:

Pýtam sa Jána: ?Tí, ktorým si adresoval tieto slová, u? mali pomazanie... Pre?o si im teda napísal tento list? Pre?o si ich pou?il?“... Je tu ve?ké tajomstvo, nad ktorým treba uva?ova?, bratia. Zvuk na?ich slov zachytávajú u?i, ale pravý u?ite? je vo vnútri... My mô?eme napomína? zvukom svojho hlasu, ale ak vo vnútri nie je niekto, kto by u?il, je to zbyto?ný hluk[8].

Ak je prijímanie in?pirácií dôle?ité pre ka?dého kres?ana, je to nevyhnutné pre tých, ktorí majú v Cirkvi riadiace úlohy. Len tak je mo?né umo?ni? Kristovmu Duchu, aby sám viedol svoju Cirkev prostredníctvom jej ?udských predstavite?ov. Nie je nevyhnutné, aby v?etci cestujúci na lodi boli prilepení u?ami k lodnému rádiu, aby prijímali signály o kurze, prípadných ?adovcoch a poveternostných podmienkach, ale je to nevyhnutné pre tých, ktorí sú na lodi zodpovední. Z ?bo?ského vnuknutia“, ktoré odvá?ne prijal pápe? svätý Ján XXIII sa zrodil Druhý vatikánsky koncil. Rovnako sa neskôr zrodili aj ?al?ie prorocké gestá, ktoré si v?imnú tí, ?o prídu po nás.

Nech vzkriesený Pán na túto Ve?kú noc rozozvu?í v na?ich srdciach niektoré z tých bo?ských ?Ja som“, o ktorých sme rozjímali po?as tohto pôstu! Najmä to, ktoré ohlasuje jeho ve?kono?né ví?azstvo: ?Ja som vzkriesenie a ?ivot. Kto verí vo mňa, bude ?i?, aj ke? umrie. A nik, kto ?ije a verí vo mňa, neumrie naveky” (Jn 11, 25 - 26).

Svätý Otec, Eminencie, Excelencie, bratia a sestry, ?elám vám po?ehnanú Ve?kú noc!

(Slovenský preklad pripravil duchovný otec Cyril Jan?i?in pre Televíziu LUX, ktorá cyklus pôstnych kázní kard. Cantalamessu pravidelne vysiela v?dy v nede?u o 14.00., text upravil otec Martin Jarábek).

[1] Denník, X 1 A 154.

[2] Tomá? Akvinský, Summa theologiae, I-IIae, q. 106, a. 2.

[3] Tam?e, q. 106, a. 1; porovnaj u? Augustín, De Spiritu et littera, 21, 36.

[4] Augustín, Vyznania, X, 29.

[5] Gregor z Nyssy, De fide (PG, 45, 141C).

[6] Porovnaj Ignác z Loyoly, Duchovné cvi?enia, IV. tý?deň (ed. BAC, Madrid 1963, s. 262 a nasl.).

[7] Ovidius, Remedia amoris, V, 91.

[8] Augustín, Rozpravy o prvom Jánovom liste, 3, 13.