蜜桃交友

Medzi modlitby, ktoré najviac napomáhajú  rastu duchovného ?ivota, mo?no nepochybne zaradi? modlitbu sv. ru?enca. Je to nenáro?ná modlitba, ktorá pod?a niektorých názorov charakterizuje nevzdelaných a jednoduchých ?udí, ale práve opak je pravdou. Modlitba sv. ru?enca  zu??ach?uje srdce ?loveka a vedie  ho k duchovnému nazeraniu na pravdy viery, ktorých sa rozumom mo?no zmocni? len ve?mi obmedzene. Tieto pravdy nás toti? na jednej strane presahujú, ale na strane druhej nás postupne menia a formujú.  

V?aka svojej jednoduchosti a princípu opakovania je ru?enec ozvenou ?modlitby srdca“, akousi paralelou ?Je?i?ovej modlitby“, 

ktorá na kres?anskom východe celé stáro?ia formovala velikánov ducha. Ve?mi silná straka tejto modlitby spo?íva v tom, ?e tajomstvá, ktorých sa ?lovek dotýka, sa postupne stávajú zrkadlom jeho vlastnej  existencie. Kontemplujúc jednotlivé etapy Je?i?ovho ?ivota ?lovek vná?a svetlo do etáp svojho vlastného ?ivota. Podvedome osvet?uje temné zákutia svojho srdca a upravuje ich pod?a vzoru, na ktorý duchovne nazerá. Mo?no poveda?, ?e ka?dé tajomstvo ru?enca, nad ktorým rozjímame, dáva nový rozmer zodpovedajúcim oblastiam ná?ho ?ivota, ktorý pre?ívame. Vná?a Bo?ie svetlo do radostných, bolestných i slávnostných udalostí ná?ho ?ivota.  

Okrem kontemplácie jednotlivých tajomstiev ru?enca jestvuje i iný, jednoduch?í  prístup k tejto modlitbe. ?lovek jednoducho recituje Zdravas po Zdravase, dr?iac v ruke ru?enec a fyzickým dotykom postupne strieda jedno zrnko za druhým. Nerozvíja ?iadnu meditáciu, nezapája do ?innosti ani pamä?, rozum ?i vô?u.  Kvôli únave, roztr?itos? ?i z iných dôvodov len jednoducho opakuje krátky text nau?enej modlitby. Ke? mu zíde na um my?lienka na prácu, povinnosti, známych alebo rodinu, jednoducho ju zakomponuje do recitovanej modlitby akoby povedal: Pane, i týchto ?udí, i túto vec Ti predkladám.   

Istý reho?ný brat povedal o svojom vz?ahu k ru?encu toto: ?V minulosti som potreboval meditácie a intelektuálne úvahy. U? mnoho rokov mi sta?í láskavá my?lienka na Boha, a predsa stále potrebujem ru?enec v ruke, aby som udr?al svoju myse? a srdce nasmerované k Nemu“ .[1]   

Takáto modlitba nemá men?iu hodnotu, ako h?bková meditácia, ktorá sa ?loveku nemusí v?dy podari?. Skúsenos? nás u?í, ?e ná? ?udský a duchovný rast sa nezaobíde bez problémov, ?a?kostí, únavy a pádov. Meditácia sv. ru?enca, ale i jeho jednoduchá recitácia, toto v?etko premieňa na príle?itos? dozrievania a rastu. V modlitbe ru?enca bije rytmus Bo?ieho ducha, aby ho zharmonizoval s rytmom ná?ho srdca, na?ej vlastnej  existencie.
Je v?ak i tretia forma modlitby ru?enca, v ktorej mô?eme pre?íva? podobné city, ako Panna Mária. Mô?eme pre?íva? podobným spôsobom ako ona Je?i?ovu blízkos?, ale i jeho vzdialenos?. Dve reality vz?ahu, ktoré so sebou úzko súvisia.

1. Blízkos?.

Pre modlitbu ru?enca duchovní autori odporú?ajú odstup od ru?ivých aspektov, aby sme za?ili Bo?iu blízkos?. K dosiahnutiu tohto odstupu odporú?ajú recitova? ?alm 15,8. ?Pána mám v?dy pred o?ami a preto?e je po mojej pravici, nezakolí?em sa“. Sv. Bazil hovorí, ?e Pán nie je len po na?ej pravici, ale priamo v na?om srdci. Tam ho treba h?ada?, hlavne po?as modlitby. Zdá sa, ?e nikto nepraktizoval túto radu sv. Bazila viac, ako Panna Mária. Je?i?a mala v bezprostrednej blízkosti ka?dý deň. Mohla sa s ním rozpráva?, klás? otázky a po?úva? ho. Bol to dialogický vz?ah, kde nechýbali odpovede i na Máriine otázky. Ako ka?dá matka, i Mária bola blízko svojmu synovi nie len fyzicky, ale predov?etkým du?evne. Celkom isto zachytávala hnutia jeho du?e, preto?e ho nosila vo svojom vlastnom srdci. Matky vedia o h?bke vz?ahu k svojím de?om, ktoré najprv nosila pod srdcom a potom neustále vo svojom srdci. Na tomto hlbokom vz?ahu sa ni? nemení i vtedy, ke? deti dorastú, alebo matky opustia tento svet. Túto blízkos? jeho prítomnosti v na?om ?ivote mô?eme nadobudnú? modlitbou sv. ru?enca. Netreba ni? viac, len si strá?i? vedomie Bo?ej prítomnosti po?as recitácie jednotlivých Zdravasov. Je v?ade, kadia? prechádzam, je po mojom boku, ba dokonca v mojom srdci.  

2. Vzdialenos?.   

?On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporova? - a tvoju vlastnú du?u prenikne me?, aby vy?lo najavo zmý??anie mnohých s?dc“ (Lk 2, 35).

Ak mal Je?i? svoj osud smrti a zm?tvychvstania jasne pred o?ami, pre Máriu bolo tajomstvo jej Syna tým, ?o treba postupne objavova?. Jej blízkos? k Je?i?ovi bola paradoxne sprevádzaná Jeho vzdialenos?ou, konkrétnym odstupom v chápaní jeho slov a ?inov. Zo Simeonovho proroctva vedela o me?i bolesti, ktorý má preniknú? jej srdce a jasne vnímala, ?e jej Syn je znamením, ktorému budú mnohí odporova?. To v nej vyvolávalo ?úzkos? ?i boles? srdca“. Poci?ovala akúsi vzdialenos? Bo?ích ciest od tých na?ich. Ide o nie?o, ?o za?ívali viacerí mystici a sv. Ján z Krí?a to nazýva ?Temnou nocou du?e“.   

I toto je spôsob, akým Mária dlhé roky zostávala v blízkosti svojho Syna. A toto je i ná? spôsob, ako za?ívame Boha pri modlitbe sv. ru?enca. Pri jeho recitovaní, mô?eme pre?íva? Jeho blízkos?, kedy sa nás priam fyzicky dotýka. Ale ako ?asto pri tejto modlitbe za?ívame Jeho bolestnú vzdialenos?. Akoby sa vzdialil nie len od nás, ale i od vecí, udalostí a vz?ahov, na ktorých nám zále?í.

Zo ?ivota sv. Antona pustovníka je známa jedna udalos?, ke? tento svätec po nesmierne ?a?kých pokú?aniach zlého ducha takmer zúfalý sa obrátil na Pána s vy?ítavou otázkou. ?Kde si bol v týchto ?a?kých chví?ach, ktoré ma stáli to?ko námahy?“  Zrazu po?ul Bo?í hlas. ?Anton, ja som tam bol s tebou. Chcel som vidie? tvoju vernos? a vytrvalos?. Bol som tam s tebou“.

Milí priatelia. Pri modlitbe sv. ru?enca je tu Pán s nami a je takmer jedno, ?i jeho prítomnos? cítime, alebo nie, ?i pre?ívame chvíle radosti alebo smútku, ?i sa nám darí kontemplova? tajomstvá, alebo len jednoducho recitujeme nau?ené Zdravasy.  Je tu s nami tak, ako bol s Pannou Máriou a ona s Ním[2].

[1] Porov.: I. HAUSHERR, Noms du Christ et voies d’oraison, Roma 1860,  294-295.

[2] Porov. Enciclopedia della preghiera, C.Rossini e P. Sciadini (edd.), Libreria Editrice Vaticana, Città del Vaticano 2007, 176-177.