蜜桃交友

Stvorite? pri svojej aktivite opakovane ?osi odde?uje a rozli?uje. Odde?uje svetlo od tmy (porov. Gen 1,4.18), odde?uje vody pod oblohou od vôd nad oblohou (porov. Gen 1,7), odde?uje deň od noci (Gen 1,14). Ke? pu?í rastlinstvo a vznikajú morské i suchozemské ?ivo?íchy, plazy, zver a v?akovaké vtáctvo, opakovane sa v príbehu zdôrazňuje, ?e majú povstáva? pod?a svojho druhu. I vrcholné dielo stvorenia – ?lovek sa rozli?uje na mu?a a ?enu. Boh prvých kapitol Biblie sa teda predstavuje ako milovník diferencovanosti, rôznorodosti, mnohorakosti, diverzity. V historickom kontexte nadvlády babylonského impéria, ktoré sa sna?ilo zlú?i? podrobené etnické skupiny a eliminova? ich svojbytnos?, ur?ite ne?lo o nevinnú zá?ubu. Spo?iatku nenápadné polemické tóny biblického textu naplno zaznievajú v jedenástej kapitole knihy Genezis. Tá rozpráva o odhodlaní ?udí postavi? si mesto s ve?ou. Na prvý poh?ad by sa síce mohlo zda?, ?e Pánovi je t?ňom v oku trúfalos? ?i pýcha ?udí, ktorí by chceli ma? ve?u siahajúcu a? do neba (porov. Gen 11,4). Príbeh si v?ak v skuto?nosti neberie na mu?ku ?udské ambície preniknú? do nebeskej sféry nále?iacej Bohu. Stavba je tak smie?ne malá, ?e Pán musí zostúpi?, aby ju vôbec videl (porov. Gen 11,5.7). Problémom je tu zjavne nie?o iné. Biblický text zdôrazňuje, ?e ?udia mali jeden jazyk a rovnaké slová (porov. Gen 11,1.6). Podobný výraz sa opakuje v asýrskych propagandistických textoch a v krá?ovských análoch. Biblický text teda ve?mi nápadne evokuje imperialistické postupy rí?e, ktorá budovala svoju moc násilnou homogenizáciou podrobených národov. Fádna uniformita, potlá?anie rozmanitosti, popieranie rozdielov, neochota k citlivému rozli?ovaniu a ignorovanie detailov sú typické znaky akejko?vek ideológie ktorejko?vek doby. Boh Biblie naopak podporuje rôznorodos? svojho stvorenia a odmieta centralizáciu moci, ktorá redukuje ?udské osoby na mechanických uskuto?ňovate?ov údajných spolo?ných zámerov.

Rozptýlenie stavite?ov mesta a ve?e zo Senaárskej roviny do celej zeme teda nie je sebaobranný ?ah malicherného Boha, ktorý by sa cítil ohrozený ?udskými ambíciami.

To sumerské mýty vykres?ujú ?udí ako nepríjemných naru?ite?ov bo?ského pokoja, tak?e mezopotámski bohovia dokonca prijímajú opatrenia k regulácii popula?ného rastu. Boh Biblie naopak miluje plodnos?, baví ho rôznorodos?, fandí ?udskej tvorivosti a víta rozdiely, pri?om podporuje ?udskú prosperitu a opakovane vyslovuje prianie, aby ?udia naplnili zem. Zásah v krajine Senaár teda nie je namierený proti nim, ale proti ich absurdným zámerom, ktoré spôsobujú patologickú jednotvárnos? a bránia im v skuto?nom rozvoji.

Na rast a prosperitu je pod?a knihy Genezis zamerané i Bo?ie po?ehnanie. A to sa viackrát výslovne spája práve s plodnos?ou a s úlohou ?udstva naplni? zem (porov. Gen 1,28; 9,1; 9,7). Ak teda nejaký kontext a priori popiera práve tieto rozmery, mo?no usudzova?, ?e ide skôr o karikatúru toho po?ehnania, ktoré predstavuje Biblia.

Biblický Boh tvorí rozmanité skuto?nosti a diferencuje, pri?om zodpovedné a kritické uva?ovanie predpokladá aj u ?loveka, ktorého stvoril na svoj obraz a podobu. Na ?iadny ?udský pre??ap nereaguje usved?ovaním a obviňovaním, ale zaka?dým v prvom rade nadväzuje dialóg otvorenou otázkou: ?Kde si?“ (Gen 3,9), ?Kto ?a upozornil?“ (Gen 3,11), ??o si to urobila?“ (Gen 3,13) ?Pre?o sa hnevá? a pre?o sa ti zamra?ila tvár?“ (Gen 4,6) ?Kde je tvoj brat...? ?o si to urobil?“ (Gen 4,9-10). A po ka?dej z týchto ne??astných udalostí, nenasledujú opatrenia zamerané na likvidáciu páchate?a, ale kon?tatovanie neblahých dôsledkov, ktoré sa Boh sna?í ?o najviac zmierni?. To isté platí aj o potope. Tento biblický príbeh je ve?mi podobný starovekým mezopotámskym mýtom, no na rozdiel od nich, biblický hrdina Noe sa nezachraňuje navzdory bo?ským zámerom, ale práve v?aka Bo?ej starostlivosti a presným in?trukciám, ktoré pochádzajú priamo od Boha a nie od nejakého tajného spojenca z bo?skej sféry, ako je tomu v mezopotámskych mýtoch. I v tomto prípade teda vychádza najavo, ?e Boh, ako ho predstavujú prvé kapitoly knihy Genezis, nie je ?udstvu nepriate?sky naladený konkurent, ale verný spojenec, na ktorého sa ?lovek mô?e spo?ahnú? i vtedy, ke? si takpovediac sám hád?e polená pod nohy.