蜜桃交友

?JA SOM SVETLO SVETA“

P. Raniero Card. Cantalamessa, OFMCap, Druhá kázeň, pôst 2024

V týchto pôstnych kázňach sme navrhli rozjíma? o ve?kom ?Ja som“ (Ego eimi), ktoré vyslovil Je?i? v Jánovom evanjeliu. V súvislosti s nimi sa v?ak vynára otázka: vyslovil ich skuto?ne Je?i?, alebo sú výsledkom neskor?ej úvahy evanjelistu, podobne ako mnohé ?asti ?tvrtého evanjelia? Odpove?, ktorú by dnes na túto otázku dali prakticky v?etci exegéti, je druhá mo?nos?. Ja som v?ak presved?ený, ?e tieto výroky sú ?Je?i?ove“, a pokúsim sa vysvetli? pre?o. 

Existuje historická pravda a pravda, ktorú mô?eme nazva? skuto?nou alebo ontologickou. Vezmime si jedno z týchto Je?i?ových ?Ja som“, napríklad to, ktoré hovorí: ?Ja som cesta, pravda a ?ivot“ (Jn 14, 6). Ak by sa nejakým nepravdepodobným novým objavom ukázalo, ?e túto vetu v skuto?nosti a historicky vyslovil pozemský Je?i?, e?te by to z nej nerobilo ?pravdivú“. V?dy sa toti? dá predpoklada?, ?e ten, ?o ju vyslovil, je oklamaný a podvedený! (To?kí sa pred ním a po ňom pova?ovali za svetlo sveta!). To, ?o ju robí ?pravdivou“, je fakt, ?e – v skuto?nosti a nad v?etky historické náhody – on je cesta, pravda a ?ivot.

V tomto najhlb?om a najdôle?itej?om zmysle je ka?dý Je?i?ov výrok v Jánovom evanjeliu ?pravdivý“, dokonca aj ten, v ktorom hovorí: ?Prv ako bol Abrahám, Ja Som.” (Jn 8, 58). Klasická definícia pravdy je ?zhoda medzi vecou a predstavou, ktorú o nej ?lovek má“ (adaequatio rei et intellectus); zjavená pravda je zhoda medzi skuto?nos?ou a in?pirovaným slovom, ktoré ju ohlasuje. Ve?ké slová, o ktorých budeme meditova?, sú teda Je?i?ove: nie historického Je?i?a, ale Je?i?a, ktorý – ako pris?úbil u?eníkom (Jn 16, 12-15) – k nám hovorí s autoritou Zm?tvychvstalého, prostredníctvom svojho Ducha.

* * *

Zo synagógy v Kafarnaume v Galilei sa dnes presunieme do chrámu v Jeruzaleme v Judei, kam Je?i? pri?iel na Sviatok stánkov. Tu sa odohráva debata so ??idmi“, do ktorej je zahrnuté aj Je?i?ovo sebavyjadrenie, o ktorom chceme v tejto meditácii uva?ova?:

Ja som svetlo sveta.

Kto mňa nasleduje, nebude chodi? vo tmách,

ale bude ma? svetlo ?ivota (Jn 8, 12).

Toto slovo je ve?mi výsti?né a tak krásne, ?e si ho kres?ania okam?ite vybrali ako jedno z najob?úbenej?ích ozna?ení Krista. V mnohých starovekých bazilikách – ako napríklad v katedrále v Cefalù a v Monreale na Sicílii – je Je?i? na mozaike v apside zobrazený ako Pantokrator alebo Pán vesmíru. Dr?í pred sebou otvorenú knihu a ukazuje stránku, na ktorej sú napísané práve tieto slová v gré?tine a latin?ine: ?Egô eimi to phôs tou cosmou – Ego sum lux mundi“: ?Ja som svetlo sveta“.

Je?i? – svetlo sveta: pre nás sa to dnes stalo pravdou, v ktorú veríme a ohlasujeme ju, ale boli ?asy, ke? to nebolo len tak; bola to skôr skúsenos?, ktorú za?ívali, ako sa nám niekedy stáva, ke? sa po výpadku prúdu zrazu vráti svetlo, alebo ke? ráno otvoríme okno a zaplaví nás denné svetlo. Prvý Petrov list o tom hovorí ako o ?povolaní z tmy do obdivuhodného svetla“ (porov. 1 Pt 2, 9; Kol 1, 12 a nasl.). Tertulián, spomínajúc na okamih svojho obrátenia a krstu, opisuje ho obrazom die?a?a, ktoré vychádza z temného lona matky a ktoré sa z?akne kontaktu so vzduchom a svetlom. ?Vynárajúc sa,“ pí?e, ?zo spolo?ného lona tej istej nevedomosti sme vysko?ili do svetla pravdy: ad lucem expavescentes véritatis“[1] .

* * *

Polo?me si hne? otázku: ?o pre nás znamená Je?i?ovo slovo ?Ja som svetlo sveta“ tu a teraz? Výraz ?svetlo sveta“ má dva základné významy. Prvý význam spo?íva v tom, ?e Je?i? je svetlom sveta v tom zmysle, ?e je najvy??ím a posledným zjavením Boha ?udstvu. V úvode Listu Hebrejom sa to uvádza v najjasnej?om a najslávnostnej?om tóne:

Mnoho ráz a rozli?ným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dedi?a v?etkého a skrze ktorého stvoril aj svet (Hebr 1, 1-2).

Novos? spo?íva v jedine?nej skuto?nosti, ?e ten, kto sa zjavuje je sám zjavením! ?Ja som svetlo“, nie ja priná?am svetlo na svet. Proroci hovorili v tretej osobe: ?Toto hovorí Pán!“, Je?i? hovorí v prvej osobe: ?Ja vám hovorím!“. V roku 1964 Marshall McLuhan povedal slávny slogan: ?Prostredník je posolstvom“, ?o znamená, ?e mediátor, prostredníctvom ktorého sa posolstvo ?íri, podmieňuje samotné posolstvo. Tento výrok sa jedine?ným a transcendentným spôsobom vz?ahuje na Krista. V ňom je mediátor skuto?ne posolstvom; posol je posolstvom!

To je, ako som povedal, prvý význam výrazu ?svetlo sveta“. Druhý význam je, ?e Je?i? je svetlom sveta, preto?e vrhá svetlo na svet, to znamená, ?e zjavuje svet sám sebe; robí v?etko vidite?ným v jeho pravom svetle, takým, akým je pred Bohom. Zamyslime sa nad ka?dým z týchto dvoch významov, pri?om za?nime prvým, teda Je?i?om ako najvy??ím zjavením Bo?ej pravdy.

Z tohto poh?adu malo svetlo, ktorým je Kristus, v?dy tvrdého konkurenta: ?udský rozum. Nehovoríme o tom s polemickým alebo apologetickým zámerom, teda aby sme vedeli, ?o odpoveda? odporcom viery, ale aby sme sa vo viere utvrdili. Diskusie o viere a rozume – presnej?ie o rozume a zjavení – sú pozna?ené radikálnou odli?nos?ou. Veriaci zdie?a rozum s ateistom; ateista nezdie?a vieru v zjavenie s veriacim. Veriaci hovorí jazykom ateistického diskutujúceho; ateista nehovorí jazykom veriacej protistrany.

Preto je najspravodlivej?ia diskusia o viere a rozume tá, ktorá sa odohráva v rámci jedného ?loveka, medzi jeho vierou a rozumom. V dejinách ?udského myslenia máme známe prípady ?udí, u ktorých nemo?no pochybova? o rovnakom nad?ení pre rozum i vieru: Augustín z Hippo, Tomá? Akvinský, Blaise Pascal, Søren Kierkegaard, John Henry Newman, a mohli by sme prida? Jána Pavla II., Benedikta XVI....

Ka?dý z nich dospel k záveru, ?e najvy??ím ?inom ?udského rozumu je uzna?, ?e existuje nie?o, ?o ho prevy?uje. Je to zároveň to, ?o najviac zu??ach?uje rozum, preto?e poukazuje na jeho schopnos? prekona? sám seba. Viera nie je v protiklade k rozumu, ale predpokladá rozum, rovnako ako ?milos? predpokladá prirodzenos?“.[2]

V súvislosti s dialógom medzi vierou a rozumom je potrebné objasni? ?al?ie nedorozumenie. Be?ná kritika, ktorá sa vzná?a na veriacich, spo?íva v tom, ?e nemô?u by? objektívni, preto?e ich viera im od za?iatku vnucuje záver, ku ktorému majú dospie?. Inými slovami, pôsobí ako pred-poznanie a predsudok. Nevenuje sa pozornos? skuto?nosti, ?e ten istý predsudok pôsobí v opa?nom zmysle aj na neveriaceho vedca alebo filozofa, a to e?te silnej?ie. Ak sa pova?uje za samozrejmé, ?e Boh neexistuje, ?e neexistuje nadprirodzeno a ?e zázraky sú nemo?né, záver je tie? od za?iatku predur?ený.

Uvediem jeden z mnohých príkladov. Mohol by Freud, ke? poznáme jeho poh?ad na realitu,  pripusti?, ?e ?univerzálna láska“ Franti?ka z Assisi mala nadprirodzenú zlo?ku zvanú milos?? Samozrejme, ?e nie, a preto z nej robí ?derivát pohlavnej lásky“. Svätý Franti?ek je pod?a neho – citujem – ?ten, kto za?iel naj?alej vo vyu?ívaní lásky v prospech svojho vnútorného pocitu ??astia“[3]. Inými slovami, miloval Boha, ?udí, celé stvorenie a osobitným spôsobom aj ukri?ovaného Krista, preto?e mu to priná?alo pote?enie a cítil sa dobre!

Moderný ?lovek namiesto pravdy kladie za najvy??iu hodnotu honbu za pravdou. Lessing napísal: ?Keby Boh dr?al v pravej ruke v?etku pravdu a v ?avej ruke len ve?ne ?ivú snahu o pravdu, aj keby to malo znamena?, ?e sa budem ve?ne mýli?, a povedal by mi: ?Vyber si!“, pokorne by som sa sklonil k ?avici a povedal: ?Toto, Ot?e! ?istá pravda patrí len tebe“[4] .

Dôvod je celkom jednoduchý. Pokia? si vo fáze h?adania, si tým, kto vedie hru, protagonistom, zatia? ?o v prítomnosti Pravdy, ktorá je za takú uznaná, u? nemá? úniku a musí? pripusti? ?poslu?nos? viery“. Viera predpokladá absolútno, zatia? ?o rozum by rád pokra?oval v diskusii bez konca. Podobne ako krásna ?eherezáda z Tisíc a jednej noci, ?udský rozum má v?dy nový príbeh, aby oddialil svoju kapituláciu.

Existujú len dve mo?né rie?enia napätia medzi vierou a rozumom: bu? obmedzi? vieru ?v medziach ?istého rozumu“, alebo prekro?i? hranice ?istého rozumu a ?vyda? sa na more“. Trochu ako ke? Danteho Odyseus dosiahol ?Herkulove st?py“, ktoré kedysi pova?oval za krajnú hranicu zeme, a rozhodol sa nezastavi? a rad?ej si vyrobil veslá, teda ?krídla k ?ialenému letu“[5] .

* * *

Musím sa v?ak dr?a? prístupu, ktorý som zvolil na za?iatku. Diskurz o viere a rozume, skôr ne? sa stane diskusiou medzi ?nami a nimi“, medzi veriacimi a neveriacimi, musí by? diskusiou medzi samotnými veriacimi. Najhor?í druh racionalizmu v skuto?nosti nie je ten vonkaj?í, ale ten vo vnútri teológie. Svätý Pavol napísal Korin?anom:

Moja re? a moje ohlasovanie nespo?ívali v presved?ivých a múdrych slovách, ale v prejavoch Ducha a moci, aby sa va?a viera nezakladala na ?udskej múdrosti, ale na Bo?ej moci (1 Kor 2, 4-5).

A znova:

Zbrane ná?ho boja nie sú telesné, ale majú od Boha silu bori? hradby. Boríme výmysly a ka?dú pýchu, ?o sa dvíha proti poznaniu Boha. Pútame ka?dú myse?, aby bola poslu?ná Kristovi (2 Kor 10, 3-5).

To, ?oho sa apo?tol obával, sa ?asto vyskytuje aj medzi nami. Teológia, najmä na Západe, sa ?oraz viac odkláňa od moci Ducha Svätého a spolieha sa na ?udskú múdros?. Moderný racionalizmus po?adoval, aby kres?anstvo predstavilo svoje posolstvo dialektickým spôsobom, to znamená, aby ho vo v?etkých aspektoch podrobilo výskumu a diskusii, aby mohlo zapadnú? do v?eobecného, filozoficky prijate?ného úsilia o spolo?né a v?dy provizórne chápanie ?udského osudu a vesmíru. Ale takto sa ohlasovanie Kristovej smrti a zm?tvychvstania podrobuje inej in?tancii, ktorá je pova?ovaná za nadradenú. U? to nie je kerygma, ale len jedna hypotéza spomedzi mnohých.

Nebezpe?enstvo tohto prístupu k teológii spo?íva v tom, ?e Boh je objektivizovaný. Stáva sa objektom, o ktorom hovoríme, a nie subjektom, s ktorým – alebo v ktorého prítomnosti – hovoríme. ?On“ – alebo e?te hor?ie, ?ono“ – nikdy nie ?ty“! Toto je dôsledok skuto?nosti, ?e sme z teológie urobili ?vedu“. Prvou povinnos?ou tých, ktorí robia vedu, je by? neutrálni vo vz?ahu k predmetu svojho výskumu; ale mô?e by? ?lovek neutrálny, ke? má do ?inenia s Bohom? To bol hlavný dôvod, ktorý ma v istom okamihu môjho ?ivota viedol k tomu, aby som zanechal akademické vyu?ovanie teológie a venoval sa na plný úväzok kázaniu. Dôsledkom takéhoto spôsobu vykonávania teológie je, ?e sa stáva ?oraz viac dialógom s akademickou elitou tých ?ias a ?oraz menej je ?ivnou pôdou pre vieru Bo?ieho ?udu.

Z tejto situácie sa dá dosta? len modlitbou, rozhovorom s Bohom, e?te predtým, ne? sa o Bohu za?ne hovori?. ?Ak si teológ, bude? sa naozaj modli?, a ak sa bude? naozaj modli?, bude? teológ,“ povedal staroveký pú?tny otec[6]. Svätý Augustín vytvoril svoju najtrvalej?iu teológiu – a mô?eme doda?, ?e aj najistej?iu – tým, ?e sa rozprával s Bohom vo svojich Vyznaniach. Pomáha mu v tom aj kontemplácia a napodobňovanie Bo?ej Matky. Nikdy nemala ni? spolo?né s abstraktnými predstavami o Bohu a jej Synovi Je?i?ovi, ale len s ich ?ivou skuto?nos?ou.

* * *

Vy??ie som spomenul druhý význam výrazu ?svetlo sveta“ a práve jemu by som chcel venova? poslednú ?as? svojej úvahy, aj preto, ?e sa nás týka najviac. Ako som povedal, ide o takpovediac in?trumentálny význam, v ktorom je Je?i? svetlom sveta: pokia? to znamená, ?e vrhá svetlo na v?etky veci; vo vz?ahu k svetu robí to, ?o robí slnko vo vz?ahu k zemi. Slnko neosvet?uje ani nezjavuje seba samého, ale osvet?uje v?etky veci, ktoré sú na zemi, a spôsobuje, ?e v?etko vidíme v správnom svetle.

Aj v tomto druhom zmysle má Je?i? a jeho evanjelium konkurenta, ktorý je najnebezpe?nej?í zo v?etkých, preto?e je vnútorným konkurentom, nepriate?om, ktorý je u nás doma. Výraz ?svetlo sveta“ úplne mení svoj význam v závislosti od toho, ?i výraz ?sveta“ chápeme ako objektívny genitív, alebo ako subjektívny genitív; teda v závislosti od toho, ?i je svet objektom, ktorý osvet?uje, alebo naopak subjektom, ktorý osvet?uje. V druhom prípade to nie je evanjelium, ale svet, ktorý robí v?etky veci vidite?nými vo svojom vlastnom svetle. Evanjelista Ján nabádal svojich u?eníkov týmito slovami:

Nemilujte svet, ani to, ?o je vo svete. Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska. Ve? ni? z toho, ?o je vo svete, ani ?iadostivos? tela ani ?iadostivos? o?í ani honosenie sa bohatstvom nie je z Otca, ale zo sveta (1 Jn 2, 15-16).

Nebezpe?enstvo prispôsobenia sa tomuto svetu – svetonázor – je v nábo?enskej a duchovnej oblasti ekvivalentom toho, ?o v sociálnej oblasti nazývame sekularizáciou. Nikto (a najmenej ja) nemô?e poveda?, ?e toto nebezpe?enstvo nevisí aj nad ním. Výrok pripisovaný Je?i?ovi v starovekom nekanonickom spise hovorí: ?Ak sa nepostíte od sveta, neobjavíte Bo?ie krá?ovstvo“[7]. Toto je dnes najpotrebnej?í pôst zo v?etkých: posti? sa od sveta, nesteuein tô kosmô, pod?a citovaného výroku!

Svet, o ktorom hovoríme a ktorému sa nesmieme prispôsobova?, nie je svet stvorený a milovaný Bohom; nie sú to ?udia tohto sveta, ktorým, naopak, musíme v?dy vychádza? v ústrety, najmä chudobným, posledným, trpiacim. ?Zmie?a? sa“ s týmto svetom utrpenia a marginalizácie je paradoxne najlep?í spôsob, ako sa ?oddeli?“ od sveta, preto?e to znamená ís? tam, ?omu sa svet vyhýba v?etkými silami. Znamená to oddeli? sa od samotného princípu, ktorý vládne svetu, a tým je sebectvo.

Predtým, ako sa to podarí, musí dôjs? k zmene myslenia. Svätý Pavol napomínal kres?anov v Ríme slovami:

Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmý??ania, aby ste vedeli rozozna?, ?o je Bo?ia vô?a, ?o je dobré, milé a dokonalé. (Rim 12, 2).

Svetskos? má mnoho prí?in, ale tou hlavnou je kríza viery. Práve viera je hlavným bojiskom medzi kres?anom a svetom. Práve v?aka viere u? kres?an nie je ?zo“ sveta. V morálnom zmysle je ?svet“ v?etko, ?o sa stavia proti viere. ?Tým ví?azstvom, ktoré premohlo svet,“ pí?e Ján v Prvom liste, ?je na?a viera“ (1 Jn 5, 4). V Liste Efezanom sa v tejto súvislosti nachádza slovo, ktoré stojí za to, aby sme sa nad ním dlh?ie pozastavili. Pí?e sa v ňom:

Aj vy ste boli m?tvi pre svoje poklesky a hriechy, v ktorých ste kedysi ?ili pod?a ducha tohoto sveta, pod?a knie?a?a vzdu?nej mocnosti, ducha, ktorý teraz pôsobí v neposlu?ných synoch. (porov. Ef 2,1-2).

Exegéta Heinrich Schlier urobil prenikavú analýzu tohto ?ducha sveta“, ktorého Pavol pova?uje za priameho protivníka ?Ducha, ktorý je z Boha“ (1 Kor 2, 12). Rozhodujúcu úlohu v nej zohráva verejná mienka. Dnes ho mô?eme nazva? – aj v doslovnom zmysle – ?duchom, ktorý je vo vzduchu“, preto?e sa ?íri najmä vzduchom, prostredníctvom virtuálnych médií.

?Vytvára sa duch ve?kej historickej intenzity,“ pí?e Schlier, ?z ktorého jednotlivec len ?a?ko unikne. ?lovek sa prid??a v?eobecného ducha, pova?uje ho za samozrejmý. Kona?, myslie? alebo poveda? nie?o proti nemu sa pova?uje za hlúpos? alebo dokonca za nespravodlivos? ?i zlo?in. ?lovek sa potom u? neodvá?i konfrontova? veci a situácie a najmä ?ivot inak, ako ich prezentuje... Jeho charakteristickým znakom je interpretova? svet a ?udskú existenciu po svojom“[8].

Je to to, ?o nazývame ?prispôsobenie sa duchu doby“. Morálka Mozartovej opery Così fan tutte – tak robia v?etky. Dnes máme nový obraz na opis korozívneho pôsobenia ducha sveta, po?íta?ový vírus. Pokia? viem, vírus je zlomyse?ne navrhnutý program, ktorý preniká do po?íta?a tými najnetu?enej?ími cestami (výmena e-mailov, internetové stránky...), a ke? sa dostane dovnútra, zmätie alebo zablokuje normálne operácie, pri?om zmení tzv. opera?né systémy.

Duch sveta sa správa podobne. Preniká do nás tisíckami kanálov ako vzduch, ktorý dýchame, a ke? sa dostane dovnútra, mení na?e modely fungovania: model ?Kristus“ je nahradený modelom ?svet“. Aj svet má svoju ?trojicu“, svojich troch bô?ikov alebo modly, ktorým sa klania: pô?itok, moc, peniaze. V?etci odsudzujeme katastrofy, ktoré v spolo?nosti vytvárajú, ale sme si istí, ?e my sami, sme vo?i nim imúnni?

Na?ou najvä??ou útechou v tomto zápase so svetom, ktorý nás obklopuje i s tým, ktorý je v nás, je poznanie, ?e Kristus sa ako zm?tvychvstalý na?alej modlí k Otcovi za nás slovami, ktorými sa rozlú?il so svojimi apo?tolmi:

Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posvä? ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde. No neprosím len za nich, ale aj za tých, ?o skrze ich slovo uveria vo mňa (Jn 17, 15-20).

A my z celého srdca hovoríme: Amen!

(Slovenský preklad pripravil duchovný otec Cyril Jan?i?in pre Televíziu LUX, ktorá cyklus pôstnych kázní kard. Cantalamessu pravidelne vysiela v?dy v nede?u o 14.00., text upravil o. Martin Jarábek)

[1] Tertulián, Apologeticum, 39, 9.

[2] Tomá? Akvinský, S.Th. I, q.2, a.2, ad 1.

[3] Sigmund Freud, Zlý stav civilizácie, IV.

[4] Gotthold Lessing, Eine Duplik, I, in Werke 3, Zrich 1974, s. 149.

[5] Dante Alighieri, Peklo, XXVI, 125            

[6] Evagrius Ponticus, De oratione, 60 (PG 79, 1180).

[7] Porovnaj Klement Al., Stromati, 111, 15; A. Resch, Agrapha, 48 (TU, 30, 1906, s. 68).

[8] H. Schlier, Demons and Evil Spirits in the New Testament, in Riflessioni sul Nuovo Testamento, Paideia, Brescia 1976, s. 194 f. (Pôvodné vydanie v Geist und Leben 31 (1958), s. 173-183.