蜜桃交友

?JA SOM CHLIEB ?IVOTA“

P. Raniero Card. Cantalamessa, OFMCap

Prvá pôstna kázeň 2024

Na za?iatku týchto pôstnych kázní vychádzame z dialógu medzi Je?i?om a apo?tolmi v Cézarei Filipovej:

Ke? potom Je?i? pri?iel do okolia Cézarey Filipovej, pýtal sa svojich u?eníkov: ?Za koho pokladajú ?udia Syna ?loveka?“ Oni vraveli: ?Jedni za Jána Krstite?a, iní za Eliá?a a iní za Jeremiá?a alebo za jedného z prorokov.“ ?A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich. Odpovedal ?imon Peter: ?Ty si Mesiá?, Syn ?ivého Boha.“ (Mt 16, 13 - 16). 

Z celého dialógu nás v tejto chvíli zaujíma len a výlu?ne Je?i?ova druhá otázka: ?Za koho ma pokladáte vy?“ Neberieme ju v?ak v tom zmysle, ako sa táto otázka zvy?ajne chápe, teda akoby Je?i?a zaujímalo, ?o si o ňom myslí Cirkev alebo ?o nám o ňom hovoria na?e teologické ?túdie. Nie! Túto otázku chápeme tak, ako sa má chápa? ka?dé slovo, ktoré vychádza z Je?i?ových úst, teda ako adresované, hic et nunc (tu a teraz), posluchá?ovi, individuálne, osobne.

Pri tomto skúmaní nám pomô?e evanjelista Ján. V jeho evanjeliu nájdeme celý rad Je?i?ových výrokov, známych ako Ego eimi, ?Ja som“, ktorými odha?uje, ?o si myslí on sám o sebe, ke? hovorí: ?Ja som chlieb ?ivota“, ?Ja som svetlo sveta“ at?. Preberieme si pä? týchto seba zjavení a zaka?dým si polo?íme otázku, ?i je pre nás naozaj tým, ?ím hovorí, ?e je, a ako ho mô?eme urobi? e?te viac takým.

Bude to chví?a, ktorú treba pre?i? osobitným spôsobom. Nie s poh?adom na zovňaj?ok, na problémy sveta a samotnej Cirkvi, ako je to nutné robi? v iných kontextoch, ale s introspektívnym poh?adom. ?i?e je to vnútorný a odosobnený moment, a teda celkovo egoistický? Ani z?aleka! Je to evanjelizácia slú?iaca pre evanjelizáciu, naplnenie sa Je?i?om, aby sme o ňom hovorili ?z prekypujúcej lásky“, ako to kazate?om odporú?ali prvé kon?titúcie môjho kapucínskeho rádu; teda z vnútorného presved?enia, nie len preto, aby sme splnili mandát.

* * *

Za?nime prvým z týchto Je?i?ových ?Ja som“, s ktorým sa stretávame vo ?tvrtom evanjeliu v ?iestej kapitole: ?Ja som chlieb ?ivota“. Najprv si vypo?ujme tú ?as? úryvku, ktorá nás bezprostredne zaujíma:

Povedali mu: ?Aké znamenie urobí?, aby sme videli a uverili ti? ?o urobí?? Na?i otcovia jedli na pú?ti mannu, ako je napísané: Dal im jes? chlieb z neba“. Je?i? im odvetil: ?Veru, veru, hovorím vám: Nie Moj?i? vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Bo?í chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu ?ivot“. Povedali mu: ?Pane, v?dy nám dávaj taký chlieb“. Je?i? im povedal: ?Ja som chlieb ?ivota. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladova?, a kto verí vo mňa, nikdy nebude ?ízni“! (Jn 6, 30-35).

Pár slov o kontexte. Je?i? predtým rozmno?il pä? ja?menných chlebov a dve ryby, aby nasýtil pä?tisíc ?udí. Potom sa utiahol, aby unikol nad?eniu ?udí, ktorí ho chcú urobi? krá?om. Zástup ho h?adá a nachádza ho na druhej strane jazera.

Na tomto mieste sa za?ína dlhá re?, ktorou sa Je?i? sna?í vysvetli? ?znamenie chleba“. Chce objasni?, ?e treba h?ada? iný chlieb, ktorého ?znamením“ je práve hmotný chlieb. Je to ten istý postup, ktorý pou?il pri Samaritánke vo ?tvrtej kapitole evanjelia. Tam chce Je?i? privies? ?enu k tomu, aby objavila inú vodu, ne? je tá fyzická, ktorá uhasí smäd len na krátky ?as; tu chce privies? zástup k tomu, aby h?adal iný chlieb, ne? je ten hmotný, ktorý nasýti len na jeden deň. Samaritánke, ktorá si ?iada tajomnú vodu a ?aká na príchod Mesiá?a, aby ju získala, Je?i? odpovedá: ?To som ja, ?o sa rozprávam s tebou“ (Jn 4, 26). Zástupu, ktorý sa teraz pýta tú istú otázku oh?adom chleba, odpovedá: ?Ja som chlieb ?ivota!“ (Jn 4, 14).

Pýtame sa: ako a kde sa po?íva tento chlieb ?ivota? Cirkevní otcovia odpovedali: na dvoch ?miestach“ alebo dvoma spôsobmi: vo sviatosti a v Bo?om slove, teda v Eucharistii a v Písme. Je pravda, ?e sa na to kládli rôzne dôrazy. Niektorí, ako Origenes a spomedzi západných Ambróz, trvali viac na Bo?om slove. ?Tento chlieb, ktorý Je?i? láme,“ pí?e svätý Ambróz, ke? komentuje rozmno?enie chlebov, ?mysticky znamená Bo?ie slovo, ktoré sa rozdávaním zvä??uje. Dal nám svoje slová ako chleby, ktoré sa rozmno?ujú v na?ich ústach, ke? ich zakú?ame.“[1] Iní, ako napríklad Cyril Alexandrijský, zdôrazňujú eucharistický výklad. Nikto z nich v?ak nemal v úmysle hovori? o jednom spôsobe s vylú?ením toho druhého. Hovorí sa o Slove a Eucharistii ako o ?dvoch stoloch“, ktoré pripravil Kristus. V knihe Nasledovanie Krista ?ítame:

Uznávam, ?e potrebujem dve veci: pokrm a svetlo. Preto si dal mne slabému svoje sväté Telo na posilnenie du?e i tela a svoje slovo za «svetlo pre moje nohy» (? 119,105). Bez týchto dvoch darov by som nemohol dobre ?i?; lebo Bo?ie slovo je svetlo mojej du?e a tvoja Sviatos? chlieb ?ivota. Mo?no ich nazva? i dvoma stolmi postavenými na dvoch stranách pokladnice tvojej svätej Cirkvi. [2]

Jednostranné potvrdenie jedného z týchto dvoch spôsobov prijímania chleba ?ivota na úkor druhého je dôsledkom ne??astného rozdelenia, ku ktorému do?lo v západnom kres?anstve. Na katolíckej strane eucharistický výklad nato?ko prevládol, ?e ?iesta kapitola Jánovho evanjelia sa stala takmer ekvivalentom správy o ustanovení Eucharistie. Luther v reakcii na to tvrdil opak, a to, ?e chlieb ?ivota je Bo?ie slovo; podáva sa prostredníctvom kázania a po?íva prostredníctvom viery[3] .

Ekumenická klíma, ktorá sa vytvorila medzi veriacimi v Krista, nám umo?ňuje znovu zostavi? tradi?nú syntézu, ktorú nachádzame u otcov. Niet pochýb o tom, ?e chlieb ?ivota k nám prichádza prostredníctvom Bo?ieho slova a najmä Je?i?ových slov v evanjeliu. Pripomína nám to aj jeho odpove? poku?ite?ovi: ?Nielen z chleba ?ije ?lovek, ale z ka?dého slova, ktoré vychádza z Bo?ích úst“ (Mt 4, 4). Ako v?ak nevidie? v Je?i?ovej re?i v kafarnaumskej synagóge aj odkaz na Eucharistiu? Celý kontext evokuje hostinu: hovorí sa o pokrme a nápoji, o jedení a pití, o tele a krvi. Slová: ?Ak nebudete jes? moje telo a pi? moju krv...“ ve?mi pripomínajú slová ustanovenia (?Vezmite, jedzte, toto je moje telo“ a ?Vezmite, pite, toto je moja krv“), aby sme mohli poprie? akýko?vek vz?ah medzi nimi.

Ak v exegéze a v teológii dochádza k polarizácii a niekedy - ako som povedal - k protikladu medzi chlebom slova a eucharistickým chlebom, v liturgii sa ich syntéza v?dy pre?ívala pokojne. Od najstar?ích ?ias, napríklad u svätého mu?eníka Justína, sa om?a skladá z dvoch momentov: z liturgie slova s ?ítaniami zo Starého zákona, z ?rozprávania apo?tolov“ a z eucharistickej liturgie s konsekráciou a svätým prijímaním.

Dnes sa mô?eme vráti?, ako som hovoril, k pôvodnej syntéze medzi slovom a sviatos?ou. V tomto smere musíme skuto?ne urobi? krok vpred. Spo?íva v tom, ?e po?ívanie Kristovho tela a pitie jeho krvi neobmedzíme len na Slovo a sviatos? Eucharistie, ale budeme ho vidie? realizované v ka?dom okamihu a aspekte ná?ho ?ivota milosti.

Ke? svätý Pavol pí?e: ?Pre mňa ?i? je Kristus“ (Flp 1, 21), nemyslí na konkrétny okamih. Kristus je preňho skuto?ne vo v?etkých spôsoboch jeho prítomnosti chlebom ?ivota; ?lovek ho ?prijíma“ s vierou, nádejou a láskou, v modlitbe a vo v?etkom. ?udská bytos? je stvorená pre rados? a nemô?e ?i? bez radosti alebo bez nádeje na ňu. Rados? je chlebom srdca. A pravú rados? h?adá aj apo?tol - a nabáda svojich, aby ju h?adali - v Pánovi Je?i?ovi Kristovi: ?Gaudete in Domino semper, iterum dico, gaudete“: ?Ustavi?ne sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa!“ (Flp 4, 4). 

Je?i? je chlebom ve?ného ?ivota nielen preto, ?o dáva, ale aj - a predov?etkým - preto, ?ím je. Slovo a sviatos? sú prostriedkami; ?i? z neho a v ňom je cie?om: ?Ako mňa poslal ?ivý Otec a ja ?ijem z Otca, aj ten, ?o mňa je, bude ?i? zo mňa“ (Jn 6, 57). V hymne Adoro te devote (Klaniam sa ti vrúcne), ktorý u? po stáro?ia ?iví katolícku zbo?nos? a eucharistickú adoráciu, sa nachádza strofa, ktorá je parafrázou týchto Je?i?ových slov. V origináli, ktorý si mnohí z nás ur?ite pamätajú, znie takto:

O memoriále mortis Dómini,

Panis vivus vitam praestans hómini,

praesta meae menti de te vívere,

et te illi semper dulce sápere.

V talian?ine sa dá prelo?i? takto

Ó, pamiatka Pánovej smrti

?ivý chlieb, ktorý dáva ?ivot svetu,

daj, nech sa tebou ?ivím

a zakúsim sladkos?, ktorá pochádza z teba

V sloven?ine:

Ó, pamiatka smrti Krista Je?i?a,

chlieb ná? ?ivý, sladkos? sveta najvy??ia,

daj, nech duch môj v?dy len tebou sa ?iví,

po sladkosti tvojej v?dy je dychtivý. (pozn. prekladate?a)

* * *

Celá Je?i?ova re? teda smeruje k objasneniu toho, ?o je ?ivot, ktorý dáva: nie ?ivot tela, ale ?ivot Ducha, ve?ný ?ivot. Nie v tomto duchu by som v?ak chcel pokra?ova? vo svojich úvahách po?as zopár minút, ktoré mi zostávajú. V súvislosti s evanjeliom je v?dy potrebné vykona? dve operácie, pri?om treba prísne dodr?iava? ich poradie: najprv osvojenie, potom napodobňovanie. Doteraz sme si chlieb ?ivota privlastňovali prostredníctvom viery a robíme tak pri ka?dom prijímaní. Teraz ide o to, aby sme sa pozreli na to, ako ich uvies? do praxe v na?om ?ivote.

Na to si polo?íme jednoduchú otázku: Ako sa on, Je?i?, stal pre nás chlebom ?ivota? On sám nám dal odpove?, a to práve v Jánovom evanjeliu: ?Veru, veru, hovorím vám: Ak p?eni?né zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie ve?kú úrodu“ (Jn 12, 24). Dobre vieme, na ?o nará?ajú obrazy padania do zeme a odumierania (hnitia). Je v nich obsiahnutý celý príbeh umu?enia. Musíme sa pokúsi? pochopi?, ?o tieto obrazy znamenajú pre nás. Je?i? toti? obrazom p?eni?ného zrna nenazna?uje len svoj osobný údel, ale osud ka?dého svojho pravého u?eníka.

Nemo?no po?úva? slovo, ktoré adresoval biskup Ignác Antiochijský rímskej cirkvi, bez toho, aby sme neboli dojatí a udivení, ke? vidíme, ?o je Kristova milos? schopná urobi? s ?udským stvorením:

Nechajte, aby som bol pokrmom divej zveri, pomocou ktorej mo?no dosiahnu? Boha. Som Bo?ou p?enicou, nech ma teda rozomelú zuby divej zveri, aby som sa stal ?istým Kristovým chlebom. (...) Modlite sa za mňa ku Kristovi, aby som sa pomocou týchto nástrojov stal obetným darom pre Boha. Neprikazujem vám ako [Peter a Pavol]: oni boli apo?toli, ja odsúdenec[4] .

Pred zubami divej zveri za?il biskup Ignác iné zuby, ktoré ho brúsili, nie zuby ?eliem, ale ?udí: ?Od Sýrie a? po Rím,“ pí?e, ?bojujem s divou zverou, po sú?i i po mori, vo dne i v noci, priviazaný k desiatim leopardom, h?stka vojakov, z ktorých mám prospech, sa stáva hor?ou“[5] . Aj toto nám má ?o poveda?. Ka?dý z nás má vo svojom prostredí tieto zuby divej zveri, ktoré ho drvia. Svätý Augustín povedal, ?e my ?udia sme ?hlinené nádoby, ktoré sa navzájom zraňujú“: lutea vasa quae faciunt invicem angustias.[6] Musíme sa nau?i? urobi? z tejto situácie prostriedok posväcovania, a nie zatvrdzovania na?ich s?dc, nenávisti a s?a?ovania sa!

V na?ich reho?ných komunitách sa ?asto opakuje výrok Vita communis mortificatio maxima: ??ivot v komunite je najvä??ím zo v?etkých um?tvovaní“. Nielen najvä??ím, ale aj naju?ito?nej?ím a najzáslu?nej?ím z mnohých iných um?tvovaní, ktoré si ?lovek sám vyberá. Táto zásada platí nielen pre tých, ktorí ?ijú v reho?ných spolo?enstvách, ale v ka?dom ?udskom spolu?ití. Tam, kde sa realizuje najnáro?nej?ím spôsobom, je pod?a môjho názoru man?elstvo a musíme by? naplnení obdivom pred man?elstvom, ktoré sa verne udr?iava a? do smrti. Strávi? celý ?ivot, dňom i nocou, vyrovnávaním sa s vô?ou, charakterom, citlivos?ou a zvlá?tnos?ami druhého ?loveka, najmä v spolo?nosti, akou je tá na?a, je nie?o ve?ké, a ak sa to robí v duchu viery, malo by sa to u? kvalifikova? ako ?hrdinská ?nos?“.

My sme tu v?ak v kontexte kúrie, ktorá nie je reho?ným alebo man?elským spolo?enstvom, ale spolo?enstvom slu?by a cirkevnej práce. Je tu ve?a príle?itostí, ktoré netreba premárni?, ak sa aj my chceme sta? rozomletou Bo?ou múkou, a ka?dý musí identifikova? a posväti? tú, ktorá sa mu ponúka na jeho mieste slu?by. Spomeniem len jednu alebo dve, ktoré sú pod?a mňa platné pre ka?dého.

Jednou z príle?itostí je prija? protire?enie, presta? sa ospravedlňova? a chcie? ma? v?dy pravdu, ke? si to dôle?itos? veci nevy?aduje. Inou príle?itos?ou je zmieri? sa s niekým, koho povaha, spôsob re?i alebo konania nám lezie na nervy, a to bez toho, aby nás to vnútorne iritovalo, skôr s my?lienkou, ?e aj my sme mo?no pre niekoho takým ?lovekom. Apo?tol napomínal veriacich v Kolosách týmito slovami: ?Oble?te si hlboké milosrdenstvo, láskavos?, pokoru, miernos? a trpezlivos?. Zná?ajte sa navzájom a odpú??ajte si, ak by mal niekto nie?o proti druhému“ (Kol 3, 12 - 13). To, ?o je v nás naj?a??ie ?rozdrvi?“, nie je telo, ale duch, t. j. sebaláska a pýcha, a tieto malé cvi?enia na to skvele slú?ia.

?ia?, v dne?nej spolo?nosti existuje druh zubov, ktoré nemilosrdne drvia, krutej?ie ako leopardie zuby, o ktorých hovoril svätý mu?eník Ignác. Sú to zuby médií a takzvaných sociálnych sietí. Nie vtedy, ke? poukazujú na deformácie spolo?nosti alebo Cirkvi (v tom si zaslú?ia v?etku úctu a re?pekt!), ale vtedy, ke? sa z predpojatosti obrátia proti niekomu len preto, ?e nepatrí na ich stranu. So zlým úmyslom, s de?truktívnym zámerom, nie kon?truktívnym. Chudák ten, kto dnes skon?í v takomto mlyn?eku na mäso, ?i u? je to laik alebo duchovný!

V takom prípade je legitímne a správne prednies? svoj prípad na príslu?ných fórach, a ak to nie je mo?né, alebo sa ukazuje, ?e je to zbyto?né, veriacemu neostáva ni? iné, len sa zjednoti? s Kristom zbi?ovaným, t?ním korunovaným a op?úvaným. V Liste Hebrejom ?ítame toto povzbudenie prvým kres?anom, ktoré mô?e pomôc? v podobných prípadoch: ?Myslite na toho, ktorý zniesol také protire?enie hrie?nikov, aby ste neochabovali a neklesali na duchu“ (Hebr 12, 3).

Je to nanajvý? ?a?ké a bolestivé, najmä ak ide o prirodzenú alebo reho?nú rodinu, ale Bo?ia milos? z toho mô?e urobi? - a ?asto aj urobila - príle?itos? na o?istenie a posvätenie. Ide o to, aby sme verili, ?e nakoniec, tak ako sa to stalo Je?i?ovi, pravda zví?azí nad l?ou. A zví?azí mo?no lep?ie ml?aním ako najzúrivej?ou sebaobranou.

* * *

Kone?ný cie? necha? sa rozomlie? v?ak nie je asketickej povahy, ale mystickej; neslú?i ani tak na um?tvovanie, ako na vytváranie spolo?enstva. Toto je pravda, ktorá sprevádza eucharistickú katechézu od prvých dní Cirkvi. Je prítomná u? v Didaché (IX, 4), spise z apo?tolských ?ias. Svätý Augustín túto tému nádherným spôsobom rozvíja v jednej zo svojich re?í k ?udu. Porovnáva proces, ktorý vedie k formovaniu chleba, ktorý je eucharistickým telom Krista, a proces, ktorý vedie k formovaniu jeho mystického tela, ktorým je Cirkev. Povedal:

?Spomeňte si na chví?u, ?o bolo kedysi, ke? bolo e?te na poli, toto stvorenie, ktorým je obilie: zo zeme vyklí?ilo, dá?? ho ?ivil; potom pri?la práca ?loveka, ktorý ho priniesol na humno, vymlátil, preosial a ulo?il do sýpok; odtia? ho vyniesol, aby ho zomlel a upiekol, a tak sa z neho napokon stal chlieb. A teraz si spomeňte na seba: neboli ste stvorení, boli ste prinesení na Pánovo humno, boli ste mlátení... Ke? ste dali svoje mená na krst, za?ali ste sa mlie? pôstom a exorcizmom; potom ste kone?ne pri?li k vode, boli ste miesení a stali ste sa jedno; ke? pri?iel oheň Ducha Svätého, boli ste upe?ení a stali ste sa Pánovým chlebom. To je to, ?o ste dostali. Ako teda vidíte, ?e pripravený chlieb je jeden, tak aj vy bu?te jedno, milujte sa navzájom, zachovávajte tú istú vieru, tú istú nádej a nerozdielnu lásku“[7] .

Medzi dvoma telami - eucharistickým telom a mystickým telom Cirkvi - existuje nielen podobnos?, ale aj závislos?. Práve v?aka ve?kono?nému tajomstvu Krista, ktorý pôsobí v Eucharistii, mô?eme nájs? silu, aby sme sa deň ?o deň nechali zomlie? v malých (a niekedy aj ve?kých!) okolnostiach ?ivota.

* * *

Kon?ím epizódou, ktorá sa skuto?ne stala, opísanou v knihe s názvom ?Cena, ktorú treba zaplati?“, napísanou vo francúz?tine a prelo?enou do viacerých jazykov. Lep?ie ako dlhé re?i poslú?i na uvedomenie si sily obsiahnutej v Je?i?ovom slávnostnom ?Ja som“ v evanjeliu a najmä v tom, ktoré som komentoval v tejto prvej meditácii.

Pred nieko?kými desa?ro?iami boli v istom ?táte na Blízkom východe dvaja vojaci - jeden kres?an a druhý nie - spolu na strá?i v sklade zbraní. Kres?an ?asto vytiahol, niekedy v noci, malú kni?ku a ?ítal si z nej, ?ím vzbudil zvedavos? a iróniu svojho spolubojovníka. Jednej noci sa mu prisnil sen. Ocitá sa pred potokom, ktorý v?ak nedoká?e prekro?i?. Vidí postavu zahalenú svetlom, ktorá mu hovorí: ?Aby si ním pre?iel, potrebuje? chlieb ?ivota“. Hlboko pod dojmom tohto sna ráno, nevediac pre?o, ?iada, ba priam núti svojho spolo?níka, aby mu dal tú svoju tajomnú knihu. (Boli to, samozrejme, evanjeliá). Otvorí ju a padne mu do rúk Jánovo evanjelium. Jeho kres?anský priate? mu radí, aby za?al Matú?ovým, ktoré je ?ah?ie pochopite?né. On v?ak, nevediac pre?o, trvá na svojom. ?íta ho celé jedným dychom, a? sa dostane k ?iestej kapitole. Tu je v?ak dobré po?úva? priamo jeho rozprávanie:

?Ke? som do?iel k ?iestej kapitole, zastavil som sa, zasiahnutý silou jednej vety. Na chví?u si pomyslím, ?e som sa stal obe?ou halucinácie, a vrátim sa poh?adom spä? na knihu, kde som sa zastavil... Práve som ?ítal tieto slová: ?...chlieb ?ivota‘. Tie isté slová, ktoré som pred nieko?kými hodinami po?ul vo sne. Pomaly si znovu ?ítam úryvok, v ktorom sa Je?i? obracia na u?eníkov a hovorí: ?Ja som chlieb ?ivota, kto prichádza ku mne, u? nebude hladova?‘. V tej chvíli sa vo mne rozpúta nie?o mimoriadne, ako výbuch tepla a pohody... Mám dojem, ?e som unesený do vý?av silou pocitu, ktorý som nikdy predtým necítil, prudkou vá?ňou, bezhrani?nou láskou k tomuto mu?ovi Je?i?ovi, o ktorom hovoria evanjeliá“[8] .

To, ?o musel tento ?lovek následne vytrpie? pre svoju vieru, potvrdzuje pravos? jeho skúsenosti. Bo?ie slovo nepôsobí v?dy takýmto výbu?ným spôsobom, ale tento príklad, opakujem, nám ukazuje, aká bo?ská moc je obsiahnutá v Kristových slávnostných výrokoch ?Ja som“, ktoré s Bo?ou milos?ou budeme komentova? v tomto pôstnom období.

(Slovenský preklad pripravil Andrej Klapka pre Televíziu LUX, ktorá cyklus pôstnych kázní kard. Cantalamessu pravidelne vysiela v?dy v nede?u o 14.00., text upravil Martin Jarábek)

[1] Ambróz, In Lucam, VI, 86.

[2] Nasledovanie Krista, IV, 11.

[3] Luther, O Jánovom evanjeliu, 231.

[4] Ignác Antiochijský, List Rimanom, IV, 1.

[5] Ib. V, 1.

[6] Augustín, Rozpravy, 69.1 (PL 38, 440).  

[7] Augustín, Sermo 229 (Denis 6) (PL 38, 1103)

[8] Joseph Fadelle, Le prix à payer. Les Editions de l'?uvre, Paris 2010 (Trad. Ital. The Price to Pay, São Paulo 2011; angl. trans. The Price to Pay, , 2012.