Rehoľníčky v Ugande „zošívajú kúsky života ako kúsky látky”
Dorota Abdelmoula-Viet, Miroslava Holubíková – Pope
Sestru Rosemary nazývajú „ugandskou Matkou Terezou“ a americký časopis Time ju pred rokmi zaradil medzi 100 najvplyvnejších žien sveta, no sama zdôrazňuje, že za svoju silu a odvahu vďačí Bohu, modlitbe a svojim sestrám. Ako uvádza, „čeliť ťažkostiam je súčasťou histórie Kongregácie Najsvätejšieho Srdca Ježišovho od jej počiatkov“. Kongregácia bola založená v roku 1954 v Južnom Sudáne a už o desať rokov neskôr sa stala utečeneckou komunitou, pretože kvôli stupňujúcemu sa konfliktu v krajine rehoľné sestry prijali ťažké rozhodnutie utiecť do Ugandy a vziať so sebou tých, o ktorých sa denne starali, najmä ženy a deti. Tento dramatický krok, ktorý prirovnávali k biblickému úteku Svätej rodiny do Egypta, dal vzniknúť mnohým povolaniam. Medzi inými to bolo aj povolanie sr. Rosemary, mladého dievčaťa, ktoré sa vo veku 14 rokov rozhodlo zasvätiť svoj život Bohu.
Boh nás volá, aby sme robili to, čo môžeme
„Počula som o rehoľníčkach, ktoré sa starajú o deti, a myslela som si, že to bude pre mňa to pravé miesto, pretože mám rada deti a kedysi som opatrovala deti mojej sestry,“ vysvetľuje sr. Rosemary. Bola presvedčená, že Boh ju volá „k tomu, čo vie, že môžeme robiť“. Čoskoro sa ukázalo, čo „vie robiť“: spolu so svojimi sestrami sa rozhodla postarať o mladé ženy, ktoré boli unesené a sexuálne zneužívané povstalcami a cvičené na zabíjanie, aby ich potom odmietli ich vlastné komunity.
„Ľudia sa ich báli, pretože mnohé z nich mali na rukách krv svojich blízkych, a tak som otvorila dvere a povedala: „Poďte k nám,“ rozpráva sr. Rosemary akoby hovorila o pozývaní vítaných hostí. Ďalej spomína: „Vysielala som to aj do miestneho rozhlasu, čo bolo riskantné, pretože ma mohli počuť povstalci. Ale stálo to za to: prišlo veľa žien, mladých dievčat, často so svojimi deťmi, nemilovanými a počatými v dôsledku znásilnenia“.
Stroj na šitie, nie na zabíjanie
Na otázku, či sa nebála starať o ženy, ktoré potrebovali nielen psychologickú, ale aj lekársku pomoc, pretože niektoré z nich boli tehotné, sr. Rosemary bez váhania odpovedá: „Nebála som sa, som profesionálna pôrodná asistentka“. Obavy mala z toho, že nie je krajčírka, ale ani to jej nebránilo, ako hovorí „zašívať životy“ dievčat a zasievať do nich semienka nádeje.
Idea sr. Rosemary bola jednoduchá: guľomety na zabíjanie zameniť za šijacie stroje a dať bývalým otrokyniam pocítiť, že „roztrhané životy sa dajú znovu zošiť do krásneho a vzácneho celku“, podobne ako úlomky materiálov, ktoré sa pod ich prstami menia na krásne tašky. sr. Rosemary ukázala jednu jemne zošitú kabelku vyrobenú z vrchnákov od sladeného nápoja a dodáva: „Našim chránenkyniam hovorím: Pozrite sa, aké sú tie tašky krásne. Ušili ste ich z toho, čo ľudia vyhodili, a starostlivo ste ich poskladali. A aj vy môžete byť také krásne!“
Vidieť tvár Boha v povstalcoch
Za podanú pomocnú ruku ženám hrozí rehoľným sestrám i smrť. Sr. Rosemary vysvetľuje: „Najviac som sa bála toho, že ma poznajú ako pôrodnú asistentku a že nás jedného dňa zabijú. Pomoc som hľadala prostredníctvom vlastnej modlitby: Bože, ak jedného dňa stretnem týchto povstalcov, pomôž mi, aby som v nich videla tvoju tvár a aby oni videli tvoju tvár vo mne“.
Modlitba nezostala bez odpovede. Keď sa jedného dňa v dome sestier objavil ozbrojený muž, tesne predtým, ako sa chystali začať pripravovať jedlo, rehoľníčka sa s ním stretla tvárou v tvár. Potenciálny vrah však proti nej nezdvihol ruku, ale požiadal ju o lieky a jedlo. Sr. Rosemary spomína: „Dala som mu, čo sme mali, a keď som pozerala ako odchádza cez ulicu, zrazu vidím, že sa vracia. A on hovorí: Bola si ku mne taká milá, nechcem, aby sa ti niečo stalo. Potom ide do kuchyne a z pece, tej, ktorú sme sa chystali zapáliť, vytiahne výbušninu, ktorú v nej mal ukrytú! Môj láskavý čin nás všetkých zachránil“.
Ťaživé životné príbehy
Na otázku, koľkým ženám sa im doteraz podarilo pomôcť sr. Rosemary odpovedá, že tisíce. Príbeh jednej z nich jej však obzvlášť utkvel v pamäti. Rozpráva:
„Volala sa Susan. Uniesli ju povstalci spolu s jej mladšou sestrou, ktorú nosila na chrbte. Keď sa chystali prejsť cez rieku, poprosila únoscov, aby jej pomohli, pretože so sestrou na chrbte nemôže prejsť. Povedali jej, aby si vybrala: svoj vlastný život alebo život svojej sestry. A potom jej povedali, aby svoju sestru zabila. Zabila ju a nechala ju tam a oni pokračovali ďalej. Pomoc tejto žene Susan trvala roky. (...) Stala som sa jej priateľkou, vždy som jej bola nablízku. A stále som jej hovorila: Susan, odpusť si. Donútili ťa to urobiť. A Boh ti odpustil. Tento príbeh mi zostane navždy v pamäti.“
Ohlasovať Boha svojou prítomnosťou
Centrum Santa Monica nie je jediným dielom ugandských misionárok. Sr. Rosemary dodáva: „V decembri minulého roka som začala nový projekt v Južnom Sudáne zameraný na stravovanie vnútorne vysídlených detí žijúcich na ulici. Máme tam 450 detí, ktoré tiež učíme čítať, písať a dávame im priestor na hranie“.
Napokon na otázku, či svojim chránencom hovoria o Bohu, odpovedá rehoľníčka, že nie, a hneď s úsmevom vysvetľuje: „Pretože im stačí naša prítomnosť, aby sme im povedali, že sme s nimi, pretože veríme v Boha. Ohlasujeme ho svojou prítomnosťou. Aby ste ich mohli sprevádzať vo dne v noci, sedem dní v týždni, musíte mať Boha vo svojom srdci.“
Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.