蜜桃交友

Pope

ZAMYSLENIE SVÄTÉHO OTCA FRANTI艩KA

Drahí bratia a sestry,

ako nám pripomína Sirachovec, 鈥瀖odlitba chudobných prekra膷uje oblaky鈥� (35, 17).
Sme tu, aby sme prosili o Otcovo milosrdenstvo, aby sme prosili o odpustenie.
Cirkev je v啪dy Cirkvou chudobných v duchu a hrie拧nikov h木adajúcich odpustenie. Nie je len Cirkvou spravodlivých a svätých, ale je Cirkvou spravodlivých a svätých, ktorí uznávajú, 啪e sú úbohými a hrie拧nikmi.

Chcel som napísa钮 啪iadosti o odpustenie, ktoré pre膷ítali niektorí kardináli, preto啪e bolo potrebné pomenova钮 na拧e hlavné hriechy. A my ich skrývame alebo ich vyslovujeme príli拧 zdvorilými slovami.

Hriech je v啪dy ranou vo vz钮ahoch: vo vz钮ahu k Bohu a vo vz钮ahu k bratom a sestrám. Sestry, bratia, nikto sa nespasí sám, ale rovnako platí, 啪e hriech jedného zanecháva ú膷inky na mnohých: tak ako je v拧etko spojené v dobrom, je spojené aj v zlom.

Cirkev je vo svojej podstate Cirkvou viery a ohlasovania, ktorá je v啪dy zalo啪ená na vz钮ahu, a len uzdravením nezdravých vz钮ahov sa mô啪eme sta钮 synodálnou Cirkvou. Ako by sme mohli by钮 dôveryhodní v misii, ak si neuvedomíme svoje chyby a nezní啪ime sa k tomu, aby sme zacelili rany, ktoré sme spôsobili svojimi hriechmi?
A uzdravenie rany sa za膷ína vyznaním hriechu, ktorého sme sa dopustili.
Podobenstvo z Luká拧ovho evanjelia, ktoré sme po膷uli, nám predstavuje dvoch mu啪ov, farizeja a mýtnika, ktorí sa obaja idú modli钮 do chrámu. Jeden stojí s nosom dohora, druhý stojí vzadu so sklopenými o膷ami.

Farizej naplní scénu svojou osobnos钮ou, ktorá pri钮ahuje poh木ady, vnucuje sa ako vzor. Takto sa tvári, 啪e sa modlí, ale v skuto膷nosti oslavuje sám seba, pri膷om vo svojej prchavej sebaistote maskuje svoje slabosti. 膶o o膷akáva od Boha? O膷akáva odmenu za svoje zásluhy, a tak sa pripravuje o prekvapenie z bezplatnosti spásy, vyrába si boha, ktorý nemô啪e urobi钮 ni膷 viac, ne啪 sa podpísa钮 pod osved膷enie o domnelej dokonalosti. Je 膷lovekom uzavretým vo膷i prekvapeniu a je uzavretý vo膷i v拧etkým prekvapeniam. Je celý uzavretý do seba, uzavretý pre ve木ké prekvapenie milosrdenstva. Jeho ego nedáva priestor nikomu, dokonca ani Bohu.
Ako 膷asto sa v Cirkvi takto správame? Ko木kokrát sme sami obsadili v拧etok priestor svojimi slovami, svojimi súdmi, svojimi titulmi, presved膷ením, 啪e máme len zásluhy? A takýmto spôsobom zve膷艌ujeme to, 膷o sa stalo, ke膹 Jozef s Máriou a Bo啪ím Synom v jeho lone zaklopali na dvere pohostinnosti. Je啪i拧 sa narodil v jasliach, preto啪e, ako nám hovorí evanjelium, 鈥瀡 hostinci pre nich nebolo miesta鈥� (Lk 2, 7).

A my v拧etci sme dnes ako ten mýtnik, máme alebo chceme ma钮 sklopené o膷i a cítime, chceme vníma钮 hanbu za na拧e hriechy. Podobne ako on stojíme vzadu, vyprázd艌ujeme priestor, ktorý zaberá domý拧木avos钮, pokrytectvo a pýcha. Povedzme to aj my ako biskupi, k艌azi, zasvätení mu啪i a 啪eny: chceme vy膷isti钮 priestor obsadený domý拧木avos钮ou, pokrytectvom a pýchou.

Nemô啪eme vzýva钮 Bo啪ie meno bez toho, aby sme neprosili o odpustenie na拧ich bratov a sestry, Zem a celé stvorenstvo.

Za膷íname túto etapu synody. Ale ako by sme mohli by钮 synodálnou Cirkvou bez zmierenia? Ako by sme mohli tvrdi钮, 啪e krá膷ame spolu, bez prijatia a darovania odpustenia, ktoré obnovuje spolo膷enstvo v Kristovi?

Odpustenie, o ktoré sa prosí a ktoré sa dáva, vytvára nové zmierenie, v ktorom si rozdiely neodporujú a vlk a baránok doká啪u 啪i钮 spolu (porov. Iz 11, 6). Odvá啪ny je Izaiá拧ov príklad!

Zo膷i-vo膷i zlu a nevinnému utrpeniu sa pýtame: Kde si, Pane? Táto otázka v拧ak musí by钮 adresovaná aj nám a my sa musíme pýta钮 na svoju zodpovednos钮, ke膹 nedoká啪eme zastavi钮 zlo dobrom. Nemô啪eme o膷akáva钮, 啪e konflikty vyrie拧ime podnecovaním násilia, ktoré sa stáva 膷oraz ohavnej拧ím, 啪e sa vykúpime spôsobovaním bolesti, 啪e sa zachránime smr钮ou iných. Ako sa mô啪eme usilova钮 o 拧钮astie zaplatené cenou ne拧钮astia na拧ich bratov a sestier?

A toto je pre ka啪dého, pre v拧etkých: laikov, lai膷ky, zasvätené osoby, pre v拧etkých! V predve膷er za膷iatku synodálneho zhroma啪denia je spove膹 príle啪itos钮ou, aby sme obnovili dôveru v Cirkev a vo vz钮ahu k nej, tú dôveru, ktorá je naru拧ená na拧imi chybami a hriechmi, a aby sa za膷ali  hoji钮 rany, ktoré neprestávajú krváca钮, aby sa pretrhli 鈥瀝e钮aze zloby鈥� (Iz 58, 6).

Hovoríme to v modlitbe Adsumus, ktorou uvedieme zajtraj拧ie slávenie synody: 鈥濻me tu, sme za钮a啪ení mno啪stvom hriechov. Nechceme, aby toto bremeno spomalilo napredovanie Bo啪ieho krá木ovstva v dejinách.

Urobili sme svoj diel práce, aj s chybami. Pokra膷ujeme v misii, nako木ko mô啪eme, teraz sa v拧ak obraciame na vás, mladí, ktorí 膷akáte na na拧e svedectvo, a prosíme aj vás o odpustenie, ak sme neboli dôveryhodnými svedkami.

A dnes, v de艌 liturgickej spomienky svätej Terézie od Die钮a钮a Je啪i拧a, patrónky misií, ju prosíme o orodovanie.

Krátka prestávka na ticho. Potom v拧etci vstanú a sklonia hlavy.
Svätý Otec sa opä钮 ujme slova a modlí sa:

Ot膷e, zhroma啪dili sme sa tu s vedomím, 啪e potrebujeme tvoj láskavý poh木ad. Na拧e ruky sú prázdne, mô啪eme ma钮 len to木ko, ko木ko nám ty mô啪e拧 da钮. Prosíme 钮a o odpustenie v拧etkých na拧ich hriechov, pomô啪 nám obnovi钮 tvoju tvár, ktorú sme znetvorili svojou nevernos钮ou. Prosíme o odpustenie, cítime zahanbenie pred tými, ktorí boli zranení na拧imi hriechmi.

Daj nám odvahu, aby sme mali úprimnú 木útos钮 potrebnú k obráteniu.

Prosíme o to vzývaním Ducha Svätého, aby naplnil svojou milos钮ou srdcia, ktoré si stvoril v Kristovi Je啪i拧ovi, na拧om Pánovi.

V拧etci prosíme o odpustenie, v拧etci sme hrie拧nici, ale v拧etci dúfame v tvoju lásku, Pane. Amen.

Preklad Martin Jarábek