蜜桃交友

Pope

ZAMYSLENIE SVÄTÉHO OTCA FRANTI?KA

Drahí bratia a sestry,

ako nám pripomína Sirachovec, ?modlitba chudobných prekra?uje oblaky“ (35, 17).
Sme tu, aby sme prosili o Otcovo milosrdenstvo, aby sme prosili o odpustenie.
Cirkev je v?dy Cirkvou chudobných v duchu a hrie?nikov h?adajúcich odpustenie. Nie je len Cirkvou spravodlivých a svätých, ale je Cirkvou spravodlivých a svätých, ktorí uznávajú, ?e sú úbohými a hrie?nikmi.

Chcel som napísa? ?iadosti o odpustenie, ktoré pre?ítali niektorí kardináli, preto?e bolo potrebné pomenova? na?e hlavné hriechy. A my ich skrývame alebo ich vyslovujeme príli? zdvorilými slovami.

Hriech je v?dy ranou vo vz?ahoch: vo vz?ahu k Bohu a vo vz?ahu k bratom a sestrám. Sestry, bratia, nikto sa nespasí sám, ale rovnako platí, ?e hriech jedného zanecháva ú?inky na mnohých: tak ako je v?etko spojené v dobrom, je spojené aj v zlom.

Cirkev je vo svojej podstate Cirkvou viery a ohlasovania, ktorá je v?dy zalo?ená na vz?ahu, a len uzdravením nezdravých vz?ahov sa mô?eme sta? synodálnou Cirkvou. Ako by sme mohli by? dôveryhodní v misii, ak si neuvedomíme svoje chyby a nezní?ime sa k tomu, aby sme zacelili rany, ktoré sme spôsobili svojimi hriechmi?
A uzdravenie rany sa za?ína vyznaním hriechu, ktorého sme sa dopustili.
Podobenstvo z Luká?ovho evanjelia, ktoré sme po?uli, nám predstavuje dvoch mu?ov, farizeja a mýtnika, ktorí sa obaja idú modli? do chrámu. Jeden stojí s nosom dohora, druhý stojí vzadu so sklopenými o?ami.

Farizej naplní scénu svojou osobnos?ou, ktorá pri?ahuje poh?ady, vnucuje sa ako vzor. Takto sa tvári, ?e sa modlí, ale v skuto?nosti oslavuje sám seba, pri?om vo svojej prchavej sebaistote maskuje svoje slabosti. ?o o?akáva od Boha? O?akáva odmenu za svoje zásluhy, a tak sa pripravuje o prekvapenie z bezplatnosti spásy, vyrába si boha, ktorý nemô?e urobi? ni? viac, ne? sa podpísa? pod osved?enie o domnelej dokonalosti. Je ?lovekom uzavretým vo?i prekvapeniu a je uzavretý vo?i v?etkým prekvapeniam. Je celý uzavretý do seba, uzavretý pre ve?ké prekvapenie milosrdenstva. Jeho ego nedáva priestor nikomu, dokonca ani Bohu.
Ako ?asto sa v Cirkvi takto správame? Ko?kokrát sme sami obsadili v?etok priestor svojimi slovami, svojimi súdmi, svojimi titulmi, presved?ením, ?e máme len zásluhy? A takýmto spôsobom zve?ňujeme to, ?o sa stalo, ke? Jozef s Máriou a Bo?ím Synom v jeho lone zaklopali na dvere pohostinnosti. Je?i? sa narodil v jasliach, preto?e, ako nám hovorí evanjelium, ?v hostinci pre nich nebolo miesta“ (Lk 2, 7).

A my v?etci sme dnes ako ten mýtnik, máme alebo chceme ma? sklopené o?i a cítime, chceme vníma? hanbu za na?e hriechy. Podobne ako on stojíme vzadu, vyprázdňujeme priestor, ktorý zaberá domý??avos?, pokrytectvo a pýcha. Povedzme to aj my ako biskupi, kňazi, zasvätení mu?i a ?eny: chceme vy?isti? priestor obsadený domý??avos?ou, pokrytectvom a pýchou.

Nemô?eme vzýva? Bo?ie meno bez toho, aby sme neprosili o odpustenie na?ich bratov a sestry, Zem a celé stvorenstvo.

Za?íname túto etapu synody. Ale ako by sme mohli by? synodálnou Cirkvou bez zmierenia? Ako by sme mohli tvrdi?, ?e krá?ame spolu, bez prijatia a darovania odpustenia, ktoré obnovuje spolo?enstvo v Kristovi?

Odpustenie, o ktoré sa prosí a ktoré sa dáva, vytvára nové zmierenie, v ktorom si rozdiely neodporujú a vlk a baránok doká?u ?i? spolu (porov. Iz 11, 6). Odvá?ny je Izaiá?ov príklad!

Zo?i-vo?i zlu a nevinnému utrpeniu sa pýtame: Kde si, Pane? Táto otázka v?ak musí by? adresovaná aj nám a my sa musíme pýta? na svoju zodpovednos?, ke? nedoká?eme zastavi? zlo dobrom. Nemô?eme o?akáva?, ?e konflikty vyrie?ime podnecovaním násilia, ktoré sa stáva ?oraz ohavnej?ím, ?e sa vykúpime spôsobovaním bolesti, ?e sa zachránime smr?ou iných. Ako sa mô?eme usilova? o ??astie zaplatené cenou ne??astia na?ich bratov a sestier?

A toto je pre ka?dého, pre v?etkých: laikov, lai?ky, zasvätené osoby, pre v?etkých! V predve?er za?iatku synodálneho zhroma?denia je spove? príle?itos?ou, aby sme obnovili dôveru v Cirkev a vo vz?ahu k nej, tú dôveru, ktorá je naru?ená na?imi chybami a hriechmi, a aby sa za?ali  hoji? rany, ktoré neprestávajú krváca?, aby sa pretrhli ?re?aze zloby“ (Iz 58, 6).

Hovoríme to v modlitbe Adsumus, ktorou uvedieme zajtraj?ie slávenie synody: ?Sme tu, sme za?a?ení mno?stvom hriechov. Nechceme, aby toto bremeno spomalilo napredovanie Bo?ieho krá?ovstva v dejinách.

Urobili sme svoj diel práce, aj s chybami. Pokra?ujeme v misii, nako?ko mô?eme, teraz sa v?ak obraciame na vás, mladí, ktorí ?akáte na na?e svedectvo, a prosíme aj vás o odpustenie, ak sme neboli dôveryhodnými svedkami.

A dnes, v deň liturgickej spomienky svätej Terézie od Die?a?a Je?i?a, patrónky misií, ju prosíme o orodovanie.

Krátka prestávka na ticho. Potom v?etci vstanú a sklonia hlavy.
Svätý Otec sa opä? ujme slova a modlí sa:

Ot?e, zhroma?dili sme sa tu s vedomím, ?e potrebujeme tvoj láskavý poh?ad. Na?e ruky sú prázdne, mô?eme ma? len to?ko, ko?ko nám ty mô?e? da?. Prosíme ?a o odpustenie v?etkých na?ich hriechov, pomô? nám obnovi? tvoju tvár, ktorú sme znetvorili svojou nevernos?ou. Prosíme o odpustenie, cítime zahanbenie pred tými, ktorí boli zranení na?imi hriechmi.

Daj nám odvahu, aby sme mali úprimnú ?útos? potrebnú k obráteniu.

Prosíme o to vzývaním Ducha Svätého, aby naplnil svojou milos?ou srdcia, ktoré si stvoril v Kristovi Je?i?ovi, na?om Pánovi.

V?etci prosíme o odpustenie, v?etci sme hrie?nici, ale v?etci dúfame v tvoju lásku, Pane. Amen.

Preklad Martin Jarábek