蜜桃交友

Pope

Drahí bratia a sestry,

od októbra 2021, ke膹 bola Bo啪ia cirkev 鈥瀦volaná na synodu鈥�, sme spolo膷ne pre拧li 膷as钮 dlhej cesty, na ktorú Boh Otec v啪dy povolával svoj 木ud, ke膹 ho posielal medzi v拧etky národy, aby priná拧al radostnú zves钮, 啪e Je啪i拧 Kristus je ná拧 pokoj (Ef 2, 14), a aby ho v jeho poslaní Duch Svätý utvrdzoval.

Toto zhroma啪denie, vedené Duchom Svätým, ktorý 鈥瀘hýba, 膷o je strnulé, zohrieva, 膷o je studené, narovnáva, 膷o je ohnuté鈥�, bude musie钮 ponúknu钮 svoj príspevok, aby sa mohla uskuto膷ni钮 synodálna cirkev v misii, ktorá vie vyjs钮 zo seba a obýva钮 geografické a existen膷né periférie, pri膷om dbá na nadväzovanie zväzkov so v拧etkými v Kristovi, na拧om bratovi a Pánovi.

Existuje text duchovného autora zo 4. storo膷ia[1], ktorý vám bol daný k dispozícii a ktorý by mohol zhrnú钮, 膷o sa stane, ke膹 sa Duch Svätý dostane do stavu, v ktorom mô啪e pôsobi钮 od krstu, ktorý vytvára v拧etkých v rovnakej dôstojnosti. Skúsenosti, ktoré opisuje, nám umo啪艌ujú rozpozna钮, 膷o sa odohralo za tieto tri roky a 膷o e拧te len príde.

Úvahy tohto duchovného autora nám pomáhajú pochopi钮, 啪e Duch Svätý je istým sprievodcom a na拧ou prvou úlohou je nau膷i钮 sa rozli拧ova钮 jeho hlas, preto啪e on hovorí v ka啪dom a vo v拧etkých veciach a tento synodálny proces nám to umo啪nil zakúsi钮.
Duch Svätý nás v啪dy sprevádza. Je útechou v smútku a pla膷i, najmä vtedy, ke膹 - práve pre lásku, ktorú 啪ivíme k 木udstvu - tvárou v tvár veciam, ktoré sa nedaria, nespravodlivosti, ktorá prevláda, tvrdohlavosti, s ktorou sa bránime odpoveda钮 dobrom tvárou v tvár zlu, boju za odpustenie, nedostatku odvahy pri h木adaní pokoja, zachvacuje nás zúfalstvo, zdá sa nám, 啪e sa u啪 nedá ni膷 robi钮, a oddávame sa zúfalstvu. Tak ako je nádej najpokornej拧ou, ale najsilnej拧ou cnos钮ou, tak je zúfalstvo tým najhor拧ím, najsilnej拧ím.

Duch Svätý utiera slzy a ute拧uje, preto啪e sprostredkúva Bo啪iu nádej. Boh sa neunaví, preto啪e jeho láska sa neunavuje.

Duch Svätý preniká do tej na拧ej 膷asti, ktorá sa 膷asto tak ve木mi podobá súdnej sieni, kde ob啪alovaného staviame na lavicu ob啪alovaných a vyná拧ame svoje rozsudky, vä膷拧inou odsúdenia. Práve tento autor nám vo svojej homílii - ktorú som vám odovzdal -, hovorí, 啪e Duch Svätý zapa木uje ohe艌, 鈥瀘he艌 takej radosti a lásky, 啪e keby to bolo mo啪né, zanechal by v na拧ich srdciach v拧etkých, dobrých aj zlých, bez rozdielu. Je to preto, 啪e Boh prijíma ka啪dého, v啪dy, nezabúdajme: ka啪dého, v拧etkých a v啪dy, a ka啪dému ponúka nové mo啪nosti 啪ivota, a啪 do poslednej chvíle. Preto musíme odpú拧钮a钮 v拧etkým a v啪dy, s vedomím, 啪e dispozícia odpú拧钮a钮 pochádza zo skúsenosti, 啪e nám bolo odpustené. Len jeden nemô啪e odpusti钮: ten, komu nebolo odpustené.

V膷era po膷as kajúcej vigílie sme mali túto skúsenos钮. Prosili sme o odpustenie, uznali sme, 啪e sme hrie拧nici. Odlo啪ili sme svoju pýchu, odpútali sme sa od domnienky, 啪e sa cítime by钮 lep拧ími ako ostatní. Stali sme sa pokornej拧ími?
Pokora je tie啪 darom Ducha Svätého: musíme o 艌u prosi钮. Pokora, ako hovorí etymológia tohto slova, nás vracia k zemi, k humusu, a pripomína nám pôvod, kde by sme bez dychu Stvorite木a zostali bahnom bez 啪ivota. Pokora nám umo啪艌uje pozera钮 sa na svet s vedomím, 啪e nie sme lep拧í ako ostatní. Ako hovorí svätý Pavol: 鈥濶emyslite si o sebe príli拧 ve木a鈥� (Rim 12, 16). A 膷lovek nemô啪e by钮 pokorný bez lásky. Kres钮ania by mali by钮 ako tie 啪eny, ktoré opisuje Dante Alighieri v sonete, sú to 啪eny, ktoré majú v srdci smútok nad stratou otca svojej priate木ky Beatrice: 鈥濾y, ktoré nosíte pokornú podobu, s o膷ami sklopenými, ktoré ukazujú smútok鈥� (Vita Nuova XXII, 9). Toto je súcitná a láskavá pokora tých, ktorí sa cítia by钮 bratmi a sestrami v拧etkých, ktorí trpia rovnakou boles钮ou a v ranách a bolestiach ka啪dého z nich rozpoznávajú rany a bolesti ná拧ho Pána.
Pozývam vás, aby ste v modlitbe rozjímali nad týmto krásnym duchovným textom - bol doru膷ený v拧etkým a v rôznych jazykoch - a uznali, 啪e Cirkev - semper reformanda - nemô啪e krá膷a钮 a obnovova钮 sa bez Ducha Svätého a jeho prekvapení; bez toho, aby sa nechala formova钮 rukami Boha Stvorite木a, Syna, Je啪i拧a Krista a Ducha Svätého, ako nás u膷í svätý Irenej Lyonský (Proti herézam, IV, 20, 1).

Lebo od chvíle, ke膹 Boh na po膷iatku vyviedol zo zeme mu啪a a 啪enu; od chvíle, ke膹 Boh povolal Abraháma, aby bol po啪ehnaním pre v拧etky národy zeme, a povolal Moj啪i拧a, aby viedol cez pú拧钮 木ud vyslobodený z otroctva; od chvíle, ke膹 Panna Mária prijala Slovo, ktoré z nej urobilo Matku Bo啪ieho Syna pod木a tela a Matku ka啪dého u膷eníka a ka啪dého u膷eníka jej Syna; od chvíle, ke膹 Pán Je啪i拧, ukri啪ovaný a zm艜tvychvstalý, vylial na Turíce svojho Ducha Svätého: Odvtedy sme ako 鈥瀘milostení鈥� na ceste k úplnému a kone膷nému naplneniu Otcovej lásky. A nezabúdajme na to prirovnanie: boli sme omilostení.

Poznáme krásu i únavu tejto cesty. Krá膷ame po nej spolo膷ne, ako 木ud, ktorý je aj v tejto dobe znamením a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého 木udského rodu (LG 1). Krá膷ame po nej s ka啪dým mu啪om a ka啪dou 啪enou dobrej vôle a pre nich, v ka啪dom z nich nevidite木ne pôsobí milos钮 (GS 22). Krá膷ame po nej v presved膷ení o vz钮ahovej podstate Cirkvi a dbáme o to, aby vz钮ahy, ktoré sú nám dané a zverené do na拧ej zodpovednosti a tvorivosti, boli v啪dy prejavom bezplatnosti milosrdenstva. Samo木úby kres钮an, ktorý nevstupuje do bezplatnosti a milosrdenstva Boha, je jednoducho ateista prezle膷ený za kres钮ana. Bo啪ie milosrdenstvo nás robí dôveryhodnými a zodpovednými.

Sestry, bratia, krá膷ajme touto cestou s vedomím, 啪e sme povolaní odrá啪a钮 svetlo ná拧ho slnka, ktorým je Kristus, ako bledý mesiac, ktorý verne a s rados钮ou prijíma poslanie by钮 pre svet sviatos钮ou tohto svetla, ktoré nesvieti z nás samých.
Toto 鈥瀞polo膷né krá膷anie鈥� Bo啪ieho 木udu originálnym spôsobom predstavuje 16. riadne zhroma啪denie Biskupskej synody, ktoré sa práve nachádza na svojom druhom zasadaní.

In拧pirácia, ktorej sa chopil pápe啪 svätý Pavol VI. pri zriadení Synody biskupov v roku 1965, sa ukázala ako ve木mi plodná. Za 拧es钮desiat rokov, ktoré odvtedy uplynuli, sme sa nau膷ili v Synode biskupov rozpoznáva钮 pluralitný a symfonický subjekt, ktorý je schopný podporova钮 cestu a poslanie Katolíckej cirkvi a ú膷inne pomáha rímskemu biskupovi v jeho slu啪be spolo膷enstvu v拧etkých cirkví a celej Cirkvi.
Svätý Pavol VI. si bol dobre vedomý, 啪e 鈥瀟áto synoda, ako ka啪dá 木udská in拧titúcia, sa mô啪e v priebehu 膷asu e拧te viac zdokonali钮鈥� (Apostolica Sollicitudo). Apo拧tolská kon拧titúcia Episcopalis communio chcela nadviaza钮 na skúsenosti rôznych synodálnych zhroma啪dení (riadnych, mimoriadnych, osobitných), pri膷om výslovne konfigurovala synodálne zhroma啪denie ako proces, a nie iba ako udalos钮.

Synodálny proces je zárove艌 procesom u膷enia, v priebehu ktorého sa Cirkev u膷í lep拧ie poznáva钮 samu seba a identifikova钮 formy pastora膷nej 膷innosti, ktoré sú najvhodnej拧ie pre poslanie, ktoré jej zveril jej Pán. Tento proces u膷enia sa zah艜艌a aj formy vykonávania slu啪by pastierov, najmä biskupov.

Ke膹 som sa rozhodol zvola钮 ako riadnych 膷lenov tohto XVI. zhroma啪denia aj zna膷ný po膷et laikov a zasvätených osôb (mu啪ov a 啪ien), diakonov a k艌azov a rozvinú钮 tak to, 膷o sa 膷iasto膷ne predpokladalo u啪 na predchádzajúcich zhroma啪deniach, urobil som tak v súlade s chápaním vykonávania biskupskej slu啪by, ktoré vyjadril Druhý vatikánsky ekumenický koncil: Biskup, princíp a vidite木ný základ jednoty partikulárnej Cirkvi, nemô啪e 啪i钮 svoju slu啪bu inak ako v Bo啪om 木ude, s Bo啪ím 木udom, pri膷om predchádza, je uprostred a nasleduje 膷as钮 Bo啪ieho 木udu, ktorá mu bola zverená. Toto inkluzívne chápanie biskupskej slu啪by si vy啪aduje, aby sa prejavilo a dalo rozpozna钮 tým, 啪e sa vyhneme dvom nebezpe膷enstvám: prvým je abstraktnos钮, ktorá zabúda na plodnú konkrétnos钮 miest a vz钮ahov a na hodnotu ka啪dého 膷loveka, druhým nebezpe膷enstvom je nebezpe膷enstvo rozbitia spolo膷enstva tým, 啪e sa hierarchia postaví proti veriacim laikom. Ur膷ite nejde o to, aby sme jedných nahradili druhými, rozru拧ovaní výkrikom: Teraz sme na rade my! Nie, takto to nepôjde: 鈥瀟eraz sme na rade my鈥�, 鈥瀟eraz sú na rade k艌azi鈥�: nie, takto by to nefungovalo. Namiesto toho sa od nás 啪iada, aby sme sa spolo膷ne cvi膷ili v symfonickom umení, v skladbe, ktorá nás v拧etkých spája v slu啪be Bo啪iemu milosrdenstvu, pod木a rôznych slu啪ieb a chariziem, ktoré má biskup za úlohu rozpozna钮 a podporova钮.

Krá膷a钮 spolu, v拧etci, v拧etci, je proces, v ktorom sa Cirkev, poddajná pôsobeniu Ducha Svätého, citlivá pri zachytávaní znamení 膷ias (GS 4), neustále obnovuje a zdokona木uje svoju sviatos钮, aby bola hodnoverným svedkom poslania, ku ktorému je povolaná, aby zhroma啪dila v拧etky národy zeme do jedného 木udu, ktorý sa o膷akáva na konci, ke膹 nás sám Boh posadí na ním pripravenú hostinu (porov. Iz 25, 6 - 10).

Zlo啪enie tohto XVI. zhroma啪denia je teda viac ako len podmienená skuto膷nos钮. Vyjadruje spôsob vykonávania biskupskej slu啪by, ktorý je v súlade so 啪ivou Tradíciou cirkví a s u膷ením Druhého vatikánskeho koncilu: biskup, ako ka啪dý iný kres钮an, nikdy nemô啪e myslie钮 na seba 鈥瀊ez druhého鈥�. Tak ako nikto nie je spasený sám, tak aj ohlasovanie spásy potrebuje ka啪dého a aby bol ka啪dý vypo膷utý.
Prítomnos钮 膷lenov, ktorí nie sú biskupmi, na zhroma啪dení Synody biskupov nezni啪uje 鈥瀊iskupský鈥� rozmer zhroma啪denia. A hovorím to kvôli niektorým re膷iam, ktoré sa 拧írili z jednej strany na druhú. E拧te menej sa tým obmedzuje alebo zni啪uje autorita, ktorá prinále啪í jednotlivým biskupom a kolégiu biskupov. Skôr to signalizuje formu, ktorú má ma钮 výkon biskupskej autority v Cirkvi, ktorá si je vedomá toho, 啪e je kon拧titutívne vz钮ahová, a teda synodálna. Vz钮ah s Kristom a medzi v拧etkými v Kristovi - tými, ktorí sú, a tými, ktorí tam e拧te nie sú, ale sú Otcom o膷akávaní - realizuje podstatu a formuje tvar Cirkvi v ka啪dom 膷ase. Je to forma.

Treba ur膷i钮 rôzne formy 鈥瀔olegiálneho鈥� a 鈥瀞ynodálneho鈥� vykonávania biskupskej slu啪by (v jednotlivých cirkvách, v zoskupeniach cirkví, v celej Cirkvi) vo vhodných 膷asoch, v啪dy re拧pektujúc vklad viery a 啪ivú Tradíciu, v啪dy odpovedajúc na to, 膷o Duch 啪iada od cirkví v tomto konkrétnom 膷ase a v rôznych kontextoch, v ktorých 啪ijú. A nezabúdajme, 啪e Duch je harmónia. Spome艌me si na to ráno na Turíce: bol to prí拧erný neporiadok, ale On v tom neporiadku vytvoril harmóniu. Nezabúdajme, 啪e On je harmónia: nie je to sofistikovaná alebo intelektuálna harmónia; je to v拧etko, je to existenciálna harmónia.
Je to Duch Svätý, ktorý robí Cirkev neustále vernou mandátu Pána Je啪i拧a Krista a neustále po膷úvajúcou jeho slovo. Duch uvádza u膷eníkov do ka啪dej pravdy (Jn 16, 13). On vedie aj nás, zhroma啪dených v Duchu Svätom na tomto zhroma啪dení, aby sme po troch rokoch putovania dali odpove膹 na otázku 鈥瀉ko by钮 misionárskou synodálnou cirkvou鈥�. Ja by som dodal 鈥瀖颈濒辞蝉谤诲苍辞耻鈥�.
So srdcom plným nádeje a v膹a膷nosti, vedomý si náro膷nej úlohy, ktorá vám (a nám ) bola zverená, 啪elám v拧etkým, aby sa ochotne otvorili pôsobeniu Ducha Svätého, ná拧ho spo木ahlivého sprievodcu, na拧ej útechy. 膸akujem vám.

Preklad Martin Jarábek

[1] Hom. 18, 7-11; S. 34, 639-642.