蜜桃交友

Pope

Drahí bratia a sestry,

od októbra 2021, ke? bola Bo?ia cirkev ?zvolaná na synodu“, sme spolo?ne pre?li ?as? dlhej cesty, na ktorú Boh Otec v?dy povolával svoj ?ud, ke? ho posielal medzi v?etky národy, aby priná?al radostnú zves?, ?e Je?i? Kristus je ná? pokoj (Ef 2, 14), a aby ho v jeho poslaní Duch Svätý utvrdzoval.

Toto zhroma?denie, vedené Duchom Svätým, ktorý ?ohýba, ?o je strnulé, zohrieva, ?o je studené, narovnáva, ?o je ohnuté“, bude musie? ponúknu? svoj príspevok, aby sa mohla uskuto?ni? synodálna cirkev v misii, ktorá vie vyjs? zo seba a obýva? geografické a existen?né periférie, pri?om dbá na nadväzovanie zväzkov so v?etkými v Kristovi, na?om bratovi a Pánovi.

Existuje text duchovného autora zo 4. storo?ia[1], ktorý vám bol daný k dispozícii a ktorý by mohol zhrnú?, ?o sa stane, ke? sa Duch Svätý dostane do stavu, v ktorom mô?e pôsobi? od krstu, ktorý vytvára v?etkých v rovnakej dôstojnosti. Skúsenosti, ktoré opisuje, nám umo?ňujú rozpozna?, ?o sa odohralo za tieto tri roky a ?o e?te len príde.

Úvahy tohto duchovného autora nám pomáhajú pochopi?, ?e Duch Svätý je istým sprievodcom a na?ou prvou úlohou je nau?i? sa rozli?ova? jeho hlas, preto?e on hovorí v ka?dom a vo v?etkých veciach a tento synodálny proces nám to umo?nil zakúsi?.
Duch Svätý nás v?dy sprevádza. Je útechou v smútku a pla?i, najmä vtedy, ke? - práve pre lásku, ktorú ?ivíme k ?udstvu - tvárou v tvár veciam, ktoré sa nedaria, nespravodlivosti, ktorá prevláda, tvrdohlavosti, s ktorou sa bránime odpoveda? dobrom tvárou v tvár zlu, boju za odpustenie, nedostatku odvahy pri h?adaní pokoja, zachvacuje nás zúfalstvo, zdá sa nám, ?e sa u? nedá ni? robi?, a oddávame sa zúfalstvu. Tak ako je nádej najpokornej?ou, ale najsilnej?ou cnos?ou, tak je zúfalstvo tým najhor?ím, najsilnej?ím.

Duch Svätý utiera slzy a ute?uje, preto?e sprostredkúva Bo?iu nádej. Boh sa neunaví, preto?e jeho láska sa neunavuje.

Duch Svätý preniká do tej na?ej ?asti, ktorá sa ?asto tak ve?mi podobá súdnej sieni, kde ob?alovaného staviame na lavicu ob?alovaných a vyná?ame svoje rozsudky, vä??inou odsúdenia. Práve tento autor nám vo svojej homílii - ktorú som vám odovzdal -, hovorí, ?e Duch Svätý zapa?uje oheň, ?oheň takej radosti a lásky, ?e keby to bolo mo?né, zanechal by v na?ich srdciach v?etkých, dobrých aj zlých, bez rozdielu. Je to preto, ?e Boh prijíma ka?dého, v?dy, nezabúdajme: ka?dého, v?etkých a v?dy, a ka?dému ponúka nové mo?nosti ?ivota, a? do poslednej chvíle. Preto musíme odpú??a? v?etkým a v?dy, s vedomím, ?e dispozícia odpú??a? pochádza zo skúsenosti, ?e nám bolo odpustené. Len jeden nemô?e odpusti?: ten, komu nebolo odpustené.

V?era po?as kajúcej vigílie sme mali túto skúsenos?. Prosili sme o odpustenie, uznali sme, ?e sme hrie?nici. Odlo?ili sme svoju pýchu, odpútali sme sa od domnienky, ?e sa cítime by? lep?ími ako ostatní. Stali sme sa pokornej?ími?
Pokora je tie? darom Ducha Svätého: musíme o ňu prosi?. Pokora, ako hovorí etymológia tohto slova, nás vracia k zemi, k humusu, a pripomína nám pôvod, kde by sme bez dychu Stvorite?a zostali bahnom bez ?ivota. Pokora nám umo?ňuje pozera? sa na svet s vedomím, ?e nie sme lep?í ako ostatní. Ako hovorí svätý Pavol: ?Nemyslite si o sebe príli? ve?a“ (Rim 12, 16). A ?lovek nemô?e by? pokorný bez lásky. Kres?ania by mali by? ako tie ?eny, ktoré opisuje Dante Alighieri v sonete, sú to ?eny, ktoré majú v srdci smútok nad stratou otca svojej priate?ky Beatrice: ?Vy, ktoré nosíte pokornú podobu, s o?ami sklopenými, ktoré ukazujú smútok“ (Vita Nuova XXII, 9). Toto je súcitná a láskavá pokora tých, ktorí sa cítia by? bratmi a sestrami v?etkých, ktorí trpia rovnakou boles?ou a v ranách a bolestiach ka?dého z nich rozpoznávajú rany a bolesti ná?ho Pána.
Pozývam vás, aby ste v modlitbe rozjímali nad týmto krásnym duchovným textom - bol doru?ený v?etkým a v rôznych jazykoch - a uznali, ?e Cirkev - semper reformanda - nemô?e krá?a? a obnovova? sa bez Ducha Svätého a jeho prekvapení; bez toho, aby sa nechala formova? rukami Boha Stvorite?a, Syna, Je?i?a Krista a Ducha Svätého, ako nás u?í svätý Irenej Lyonský (Proti herézam, IV, 20, 1).

Lebo od chvíle, ke? Boh na po?iatku vyviedol zo zeme mu?a a ?enu; od chvíle, ke? Boh povolal Abraháma, aby bol po?ehnaním pre v?etky národy zeme, a povolal Moj?i?a, aby viedol cez pú?? ?ud vyslobodený z otroctva; od chvíle, ke? Panna Mária prijala Slovo, ktoré z nej urobilo Matku Bo?ieho Syna pod?a tela a Matku ka?dého u?eníka a ka?dého u?eníka jej Syna; od chvíle, ke? Pán Je?i?, ukri?ovaný a zm?tvychvstalý, vylial na Turíce svojho Ducha Svätého: Odvtedy sme ako ?omilostení“ na ceste k úplnému a kone?nému naplneniu Otcovej lásky. A nezabúdajme na to prirovnanie: boli sme omilostení.

Poznáme krásu i únavu tejto cesty. Krá?ame po nej spolo?ne, ako ?ud, ktorý je aj v tejto dobe znamením a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ?udského rodu (LG 1). Krá?ame po nej s ka?dým mu?om a ka?dou ?enou dobrej vôle a pre nich, v ka?dom z nich nevidite?ne pôsobí milos? (GS 22). Krá?ame po nej v presved?ení o vz?ahovej podstate Cirkvi a dbáme o to, aby vz?ahy, ktoré sú nám dané a zverené do na?ej zodpovednosti a tvorivosti, boli v?dy prejavom bezplatnosti milosrdenstva. Samo?úby kres?an, ktorý nevstupuje do bezplatnosti a milosrdenstva Boha, je jednoducho ateista prezle?ený za kres?ana. Bo?ie milosrdenstvo nás robí dôveryhodnými a zodpovednými.

Sestry, bratia, krá?ajme touto cestou s vedomím, ?e sme povolaní odrá?a? svetlo ná?ho slnka, ktorým je Kristus, ako bledý mesiac, ktorý verne a s rados?ou prijíma poslanie by? pre svet sviatos?ou tohto svetla, ktoré nesvieti z nás samých.
Toto ?spolo?né krá?anie“ Bo?ieho ?udu originálnym spôsobom predstavuje 16. riadne zhroma?denie Biskupskej synody, ktoré sa práve nachádza na svojom druhom zasadaní.

In?pirácia, ktorej sa chopil pápe? svätý Pavol VI. pri zriadení Synody biskupov v roku 1965, sa ukázala ako ve?mi plodná. Za ?es?desiat rokov, ktoré odvtedy uplynuli, sme sa nau?ili v Synode biskupov rozpoznáva? pluralitný a symfonický subjekt, ktorý je schopný podporova? cestu a poslanie Katolíckej cirkvi a ú?inne pomáha rímskemu biskupovi v jeho slu?be spolo?enstvu v?etkých cirkví a celej Cirkvi.
Svätý Pavol VI. si bol dobre vedomý, ?e ?táto synoda, ako ka?dá ?udská in?titúcia, sa mô?e v priebehu ?asu e?te viac zdokonali?“ (Apostolica Sollicitudo). Apo?tolská kon?titúcia Episcopalis communio chcela nadviaza? na skúsenosti rôznych synodálnych zhroma?dení (riadnych, mimoriadnych, osobitných), pri?om výslovne konfigurovala synodálne zhroma?denie ako proces, a nie iba ako udalos?.

Synodálny proces je zároveň procesom u?enia, v priebehu ktorého sa Cirkev u?í lep?ie poznáva? samu seba a identifikova? formy pastora?nej ?innosti, ktoré sú najvhodnej?ie pre poslanie, ktoré jej zveril jej Pán. Tento proces u?enia sa zah?ňa aj formy vykonávania slu?by pastierov, najmä biskupov.

Ke? som sa rozhodol zvola? ako riadnych ?lenov tohto XVI. zhroma?denia aj zna?ný po?et laikov a zasvätených osôb (mu?ov a ?ien), diakonov a kňazov a rozvinú? tak to, ?o sa ?iasto?ne predpokladalo u? na predchádzajúcich zhroma?deniach, urobil som tak v súlade s chápaním vykonávania biskupskej slu?by, ktoré vyjadril Druhý vatikánsky ekumenický koncil: Biskup, princíp a vidite?ný základ jednoty partikulárnej Cirkvi, nemô?e ?i? svoju slu?bu inak ako v Bo?om ?ude, s Bo?ím ?udom, pri?om predchádza, je uprostred a nasleduje ?as? Bo?ieho ?udu, ktorá mu bola zverená. Toto inkluzívne chápanie biskupskej slu?by si vy?aduje, aby sa prejavilo a dalo rozpozna? tým, ?e sa vyhneme dvom nebezpe?enstvám: prvým je abstraktnos?, ktorá zabúda na plodnú konkrétnos? miest a vz?ahov a na hodnotu ka?dého ?loveka, druhým nebezpe?enstvom je nebezpe?enstvo rozbitia spolo?enstva tým, ?e sa hierarchia postaví proti veriacim laikom. Ur?ite nejde o to, aby sme jedných nahradili druhými, rozru?ovaní výkrikom: Teraz sme na rade my! Nie, takto to nepôjde: ?teraz sme na rade my“, ?teraz sú na rade kňazi“: nie, takto by to nefungovalo. Namiesto toho sa od nás ?iada, aby sme sa spolo?ne cvi?ili v symfonickom umení, v skladbe, ktorá nás v?etkých spája v slu?be Bo?iemu milosrdenstvu, pod?a rôznych slu?ieb a chariziem, ktoré má biskup za úlohu rozpozna? a podporova?.

Krá?a? spolu, v?etci, v?etci, je proces, v ktorom sa Cirkev, poddajná pôsobeniu Ducha Svätého, citlivá pri zachytávaní znamení ?ias (GS 4), neustále obnovuje a zdokona?uje svoju sviatos?, aby bola hodnoverným svedkom poslania, ku ktorému je povolaná, aby zhroma?dila v?etky národy zeme do jedného ?udu, ktorý sa o?akáva na konci, ke? nás sám Boh posadí na ním pripravenú hostinu (porov. Iz 25, 6 - 10).

Zlo?enie tohto XVI. zhroma?denia je teda viac ako len podmienená skuto?nos?. Vyjadruje spôsob vykonávania biskupskej slu?by, ktorý je v súlade so ?ivou Tradíciou cirkví a s u?ením Druhého vatikánskeho koncilu: biskup, ako ka?dý iný kres?an, nikdy nemô?e myslie? na seba ?bez druhého“. Tak ako nikto nie je spasený sám, tak aj ohlasovanie spásy potrebuje ka?dého a aby bol ka?dý vypo?utý.
Prítomnos? ?lenov, ktorí nie sú biskupmi, na zhroma?dení Synody biskupov nezni?uje ?biskupský“ rozmer zhroma?denia. A hovorím to kvôli niektorým re?iam, ktoré sa ?írili z jednej strany na druhú. E?te menej sa tým obmedzuje alebo zni?uje autorita, ktorá prinále?í jednotlivým biskupom a kolégiu biskupov. Skôr to signalizuje formu, ktorú má ma? výkon biskupskej autority v Cirkvi, ktorá si je vedomá toho, ?e je kon?titutívne vz?ahová, a teda synodálna. Vz?ah s Kristom a medzi v?etkými v Kristovi - tými, ktorí sú, a tými, ktorí tam e?te nie sú, ale sú Otcom o?akávaní - realizuje podstatu a formuje tvar Cirkvi v ka?dom ?ase. Je to forma.

Treba ur?i? rôzne formy ?kolegiálneho“ a ?synodálneho“ vykonávania biskupskej slu?by (v jednotlivých cirkvách, v zoskupeniach cirkví, v celej Cirkvi) vo vhodných ?asoch, v?dy re?pektujúc vklad viery a ?ivú Tradíciu, v?dy odpovedajúc na to, ?o Duch ?iada od cirkví v tomto konkrétnom ?ase a v rôznych kontextoch, v ktorých ?ijú. A nezabúdajme, ?e Duch je harmónia. Spomeňme si na to ráno na Turíce: bol to prí?erný neporiadok, ale On v tom neporiadku vytvoril harmóniu. Nezabúdajme, ?e On je harmónia: nie je to sofistikovaná alebo intelektuálna harmónia; je to v?etko, je to existenciálna harmónia.
Je to Duch Svätý, ktorý robí Cirkev neustále vernou mandátu Pána Je?i?a Krista a neustále po?úvajúcou jeho slovo. Duch uvádza u?eníkov do ka?dej pravdy (Jn 16, 13). On vedie aj nás, zhroma?dených v Duchu Svätom na tomto zhroma?dení, aby sme po troch rokoch putovania dali odpove? na otázku ?ako by? misionárskou synodálnou cirkvou“. Ja by som dodal ?尘颈濒辞蝉谤诲苍辞耻“.
So srdcom plným nádeje a v?a?nosti, vedomý si náro?nej úlohy, ktorá vám (a nám ) bola zverená, ?elám v?etkým, aby sa ochotne otvorili pôsobeniu Ducha Svätého, ná?ho spo?ahlivého sprievodcu, na?ej útechy. ?akujem vám.

Preklad Martin Jarábek

[1] Hom. 18, 7-11; S. 34, 639-642.