蜜桃交友

PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA

predstavite?om verejnej a ob?ianskej spolo?nosti, Zámok Laeken, 27. septembra 2024

Va?e Veli?enstvá,

pán predseda vlády,

bratia biskupi,

predstavitelia verejnej spolo?nosti,

dámy a páni!

?akujem Vá?mu Veli?enstvu za srde?né privítanie a zdvorilý pozdrav. Som ve?mi rád, ?e mô?em nav?tívi? Belgicko. Ke? ?lovek myslí na túto krajinu, evokuje mu to zároveň nie?o malé a ve?ké, západnú a zároveň centrálnu krajinu, akoby to bolo bijúce srdce obrovského organizmu. 

V skuto?nosti sú proporcie a poradie ve?kostí klamlivé. Belgicko nie je ve?mi ve?ký ?tát, ale jeho osobitná história spôsobila, ?e bezprostredne po skon?ení Druhej svetovej vojny unavené a vy?erpané národy Európy, ktoré sa vydali na vá?nu cestu zmierenia, spolupráce a integrácie, h?adali v Belgicku prirodzený domov hlavných európskych in?titúcií. Vzh?adom na to, ?e sa nachádzalo na zlomovej línii medzi germánskym a latinským svetom, hrani?ilo s Francúzskom a Nemeckom, ktoré najviac stelesňovali nacionalistické protiklady, ktoré boli základom konfliktu, javilo sa ako ideálne miesto, takmer syntéza Európy, z ktorej sa malo vychádza? pri jej fyzickej, morálnej a duchovnej obnove.

Dalo by sa poveda?, ?e Belgicko bolo mostom: medzi kontinentom a Britskými ostrovmi, medzi germánskymi a frankofónnymi oblas?ami, medzi juhom a severom Európy. Mostom, ktorý umo?ňoval roz?irova? súlad a ustupova? sporom. Most, kde sa ka?dý ?lovek s vlastným jazykom, mentalitou a presved?ením stretáva s druhým a volí si re?, dialóg a zdie?anie ako prostriedok na nadviazanie vz?ahov. Je to miesto, kde sa ?lovek u?í, ?e jeho vlastná identita nie je modlou ani bariérou, ale pohostinným priestorom, z ktorého mo?no odís? a do ktorého sa mo?no vráti?, kde mo?no podporova? platné výmeny a spolo?ne h?ada? nové rovnováhy, budova? nové syntézy. Belgicko je mostom, ktorý podporuje obchod, spája civilizácie a umo?ňuje im dialóg. Je teda mostom, ktorý je nevyhnutný na budovanie pokoja a odmietnutie vojny.

?lovek potom pochopí, aké ve?ké je to malé Belgicko! ?lovek pochopí, ako ho Európa potrebuje, aby si pripomenula svoju históriu, ktorú tvoria národy a kultúry, katedrály a univerzity, výdobytky ?udského dôvtipu, ale aj mnohé vojny a vô?a dominova?, ktorá sa niekedy stala kolonializmom a vykoris?ovaním.

Európa potrebuje Belgicko, aby pokra?ovala na ceste vytvárania pokoja a bratstva medzi svojimi národmi. Táto krajina pripomína v?etkým ostatným, ?e ke? sa - na základe najrôznej?ích a najnemo?nej?ích výhovoriek – prestanú re?pektova? hranice a zmluvy a ponechá sa tvorba práva na zbrane, pri?om sa podkopáva platné právo, otvorí sa Pandorina skrinka a v?etky vetry za?nú prudko fúka?, otriasajú domom a hrozia jeho zni?ením. Myslím si, ?e v tejto historickej chvíli zohráva Belgicko ve?mi dôle?itú úlohu. Sme blízko takmer svetovej vojny.

Zhoda a pokoj v skuto?nosti nie sú ví?azstvom, ktoré sa dosiahne raz a nav?dy, ale úlohou a poslaním - zhoda a pokoj sú úlohou a poslaním -, neustálym poslaním, ktoré treba pestova?, o ktoré sa treba stara? s hú?evnatos?ou a trpezlivos?ou. Ke? si ?udia prestanú pamäta? minulos? a nenechajú sa ňou pou?i?, majú nepríjemnú schopnos? znovu padnú? aj po tom, ?o sa kone?ne vzchopia, zabudnú na utrpenie a stra?né náklady, ktoré zaplatili predchádzajúce generácie. V tomto pamä? nefunguje, je to zvlá?tne, sú to iné sily, v spolo?nosti aj v ?u?och, ktoré nás nútia znovu a znovu pada? do tých istých vecí.

V tomto zmysle je Belgicko pre pamä? európskeho kontinentu cennej?ie ako kedyko?vek predtým. Poskytuje toti? nespochybnite?né argumenty na to, aby sa neustále a v?as rozvíjala kultúrna, spolo?enská a politická ?innos?, odvá?na a zároveň rozvá?na, ktorá vylú?i budúcnos?, v ktorej sa my?lienka a prax vojny opä? stane reálnou mo?nos?ou s katastrofálnymi dôsledkami.

Dejiny, magistra vitae, ktoré sa príli? ?asto nepo?úvajú, z Belgicka vyzývajú Európu, aby sa vrátila na správnu cestu, aby znovu objavila svoju pravú tvár, aby znovu investovala do budúcnosti tým, ?e sa otvorí ?ivotu, nádeji, aby porazila demografickú zimu a peklo vojny! To sú dve katastrofy, ktoré sa dejú práve teraz. Vojnové peklo, ktorého sme svedkami a ktoré sa mô?e zmeni? na svetovú vojnu. A demografická zima; preto musíme by? praktickí: treba ma? deti, je potrebné ma? deti!

Katolícka cirkev chce by? prítomnos?ou, ktorá, sved?iac o svojej viere v zm?tvychvstalého Krista, ponúka jednotlivcom, rodinám, spolo?nostiam a národom starobylú a stále novú nádej; prítomnos?ou, ktorá pomáha ka?dému ?eli? výzvam a skú?kam, bez ?ahkého nad?enia alebo pochmúrneho pesimizmu, ale s istotou, ?e ?lovek, milovaný Bohom, má ve?né povolanie pokoja a dobra a nie je odsúdený na rozpad a ni?otu.

S poh?adom upretým na Je?i?a Cirkev v?dy spoznáva samu seba ako u?eníka, ktorý s bázňou a chvením nasleduje svojho Majstra s vedomím, ?e je svätá, nako?ko je ním ustanovená, a zároveň krehká - svätá a hrie?na - a nedostato?ná vo svojich údoch, nikdy nie úplne primeraná zverenej úlohe, ktorá ju v?dy prevy?uje.

Ohlasuje Novinu, ktorá doká?e naplni? srdcia rados?ou, a svojimi skutkami lásky a nespo?etnými svedectvami lásky k blí?nemu sa sna?í ponúknu? konkrétne znamenia a dôkazy lásky, ktorá ju poháňa. ?ije v?ak v konkrétnosti kultúr a mentalít danej doby, ktoré pomáha formova? alebo ktoré istým spôsobom niekedy trpí; a nie v?dy chápe a ?ije evanjeliové posolstvo v jeho ?istote a úplnosti. Cirkev je svätá aj hrie?na.

V tejto ve?nej koexistencii medzi svätos?ou a hriechom, svetlom a tieňom Cirkev ?ije, ?asto s výsledkami ve?kej ve?kodu?nosti a ve?kolepej obetavosti, a niekedy, ?ia?, s výskytom bolestných protivenstiev. Mám na mysli dramatické udalosti zneu?ívania detí - o ktorých hovoril krá? a premiér -, túto pohromu Cirkev rie?i s rozhodnos?ou a pevnos?ou, vypo?úva a sprevádza zranených a realizuje rozsiahly preventívny program na celom svete.

Bratia a sestry, toto je zahanbujúce! Túto hanbu musíme dnes v?etci vzia? do rúk, poprosi? o odpustenie a vyrie?i? tento problém: túto hanbu zneu?ívania, zneu?ívania detí. Spomeňme si na ?asy svätých neviniatok a povedzme: ?Ó, aká tragédia, ?o urobil krá? Herodes!“, ale aj dnes je v Cirkvi prítomný tento zlo?in; Cirkev sa musí hanbi? a prosi? o odpustenie a sna?i? sa túto situáciu rie?i? s kres?anskou pokorou. A vytvori? v?etky podmienky, aby sa to u? neopakovalo. Niekto by mi mohol poveda?: ?Va?a Svätos?, pomyslite na to, ?e pod?a ?tatistík sa drvivá vä??ina zneu?ívaní deje v rodine alebo v susedstve, alebo vo svete ?portu, ?i v ?kole. Sta?í v?ak jedno, aby sme sa hanbili! V Cirkvi musíme za to prosi? o odpustenie, iní prosia o odpustenie za svoj skutok. Toto je na?a hanba a poní?enie.

V tejto súvislosti ma zarmútil iný fenomén: ?nútené adopcie“, diali sa aj v Belgicku v 50. a 70. rokoch minulého storo?ia. V týchto pál?ivých príbehoch sa mie?alo trpké ovocie zlo?inu a priestupku s tým, ?o bolo, ?ia?, výsledkom mentality roz?írenej vo v?etkých vrstvách spolo?nosti do takej miery, ?e tí, ktorí pod?a nej konali, vo svedomí verili, ?e konajú dobro, a to tak die?a?a, ako aj matky. Rodina a ostatní spolo?enskí aktéri vrátane cirkvi si ?asto mysleli, ?e na odstránenie negatívnej stigmy, ktorá v tých ?asoch bohu?ia? postihovala nevydatú matku, je pre dobro oboch, matky aj die?a?a, vhodnej?ie, aby bola adoptovaná. Vyskytli sa dokonca prípady, ke? niektoré ?eny nemali mo?nos? vybra? si, ?i si die?a nechajú, alebo ho dajú na adopciu. V niektorých kultúrach a krajinách sa to deje aj v sú?asnosti.

Ako nástupca apo?tola Petra sa modlím k Pánovi, aby Cirkev v sebe v?dy na?la silu k tomu, aby bola transparentná, a aby sa neprispôsobila dominantnej kultúre, a to aj vtedy, ke? táto kultúra vyu?íva - manipulujúc nimi - hodnoty pochádzajúce z evanjelia, aby z nich vyvodila neprimerané závery, ktorých ?a?kým dôsledkom je utrpenie a vylú?enie.

Modlím sa, aby sa vodcovia národov pri poh?ade na Belgicko a jeho dejiny vedeli z nich pou?i? a u?etrili tak svoje národy nekone?ných ne??astí a smútku. Modlím sa, aby vládcovia vedeli prevzia? zodpovednos?, riziko a ?es? mieru a vedeli odvráti? nebezpe?enstvo, potupu a absurditu vojny. Modlím sa, aby sa báli súdu svedomia, dejín a Boha, obrátili svoje o?i a srdcia a na prvé miesto v?dy kládli spolo?né dobro. V tomto ?ase, ke? sa ekonomika tak ve?mi rozvinula, by som chcel poukáza? na to, ?e v niektorých krajinách sú investíciami, ktoré priná?ajú najvä??ie príjmy, továrne na výrobu zbraní.

Va?e Veli?enstvo, dámy a páni, mottom náv?tevy vo va?ej krajine je ?En route, avec Espérance“ (S Nádejou na ceste). To ma núti zamyslie? sa nad tým, ?e Espérance sa pí?e s ve?kým písmenom: hovorí mi to, ?e nádej nie je nie?o, ?o si ?lovek nesie v ruksaku na ceste; to nie, nádej je dar od Boha, mo?no je to tá najpokornej?ia cnos? – ako povedal spisovate? -, ale je to tá, ktorá nikdy nesklame, nikdy nesklame. Nádej je dar od Boha a nosí sa v srdci! A tak chcem vám a v?etkým mu?om a ?enám ?ijúcim v Belgicku zanecha? toto ?elanie: nech v?dy prosíte a prijímate tento dar Ducha Svätého, nádej, aby ste spolu s Nádejou krá?ali po ceste ?ivota a dejín. ?akujem vám!

Preklad Martin Jarábek