蜜桃交友

PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA

Stretnutie s univerzitnými pedagógmi, Katholieke Universiteit Leuven, 27. septembra 2024

Pán rektor,

vá?ení profesori,

milí bratia a sestry, dobrý deň!

Som rád, ?e som tu medzi vami, a ?akujem pánovi rektorovi za jeho slová na privítanie, ktorými pripomenul históriu a tradíciu, v ktorej je táto univerzita zakorenená, ako aj niektoré z hlavných výziev sú?asnosti, ktorými sme v?etci konfrontovaní. To je prvá úloha univerzity: ponúka? integrálne vzdelanie, aby ?udia získali nástroje, ktoré potrebujú na interpretáciu sú?asnosti a plánovanie budúcnosti.

Kultúrne vzdelávanie toti? nikdy nie je samoú?elné a univerzity nesmú riskova?, ?e sa stanú ?katedrálami na pú?ti“. Svojou povahou sú miestami, ktoré poháňajú my?lienky a nové podnety pre ?ivot a myslenie ?loveka a pre výzvy spolo?nosti, teda sú to tvorivé miesta. Je pekné myslie? si, ?e univerzita vytvára kultúru, tvorí my?lienky, ale predov?etkým podporuje vá?eň pre h?adanie pravdy, ?o slú?i ?udskému pokroku. Najmä katolícke univerzity, ako je táto, sú povolané ?priná?a? rozhodujúci príspevok kvasu, soli a svetla evanjelia Je?i?a Krista a ?ivej Tradície Cirkvi, ktorá je v?dy otvorená novým scenárom a novým návrhom“ (Apo?tolská kon?titúcia Veritatis gaudium, 3).

Rád by som vám adresoval jednoduchú výzvu: Roz?irujte hranice poznania! Nejde o roz?irovanie pojmov a teórií, ale o to, aby sa akademické a kultúrne vzdelávanie stalo ?ivým priestorom, ktorý zah?ňa ?ivot a hovorí k ?ivotu.

V Knihe kroník je krátky biblický príbeh, ktorý tu rád pripomeniem. Hlavným hrdinom je Jábes, ktorý sa obracia na Boha s touto prosbou: ?Keby si ma po?ehnal a roz?íril moje hranice“ (1 Krn 4, 10). Jábes znamená ?boles?“ a dostal také meno, preto?e jeho matka pri jeho pôrode ve?mi trpela. Teraz v?ak Jábes nechce zosta? uzavretý vo vlastnej bolesti, neutápa sa v náreku, v s?a?ovaní sa, ale prosí Pána, aby ?roz?íril hranice“ jeho ?ivota, aby vstúpil do po?ehnaného, vä??ieho a prívetivej?ieho priestoru. Opakom sú tie uzavreté miesta.

Roz?íri? hranice a sta? sa otvoreným priestorom pre ?loveka a spolo?nos? je ve?kým poslaním univerzity.

V na?om kontexte sa toti? stretávame s ambivalentnou situáciou, ke? sú hranice úzke. Na jednej strane sme ponorení do kultúry pozna?enej odmietaním h?adania pravdy. Stratili sme nepokojnú vá?eň h?adania, aby sme sa uchýlili do pohodlia malomyse?nosti, - dráma malomyse?nosti -, aby sme utiekli do presved?enia, ?e je v?etko rovnaké, ?e jedna vec má hodnotu tej druhej, ?e v?etko je relatívne. Na druhej strane, ke? hovoríme o pravde v univerzitnom kontexte a inde, ?asto upadáme do racionalistického postoja, pod?a ktorého za pravdivé mo?no pova?ova? len to, ?o mô?eme zmera?, za?i? a dotknú? sa, akoby sa ?ivot redukoval len na hmotu a na to, ?o je vidite?né. V obidvoch týchto prípadoch sú hranice úzke.

Na prvej strane máme únavu ducha, ktorá nás odsudzuje k trvalej neistote a absencii vá?ne, akoby bolo zbyto?né h?ada? zmysel v skuto?nosti, ktorá zostáva nepochopite?nou. Tento pocit sa ?asto objavuje u niektorých postáv v dielach Franza Kafku, ktorý opísal tragický a strastiplný stav ?loveka 20. storo?ia. V dialógu dvoch postáv v jednej z jeho poviedok nájdeme tento výrok: ?Myslím si, ?e sa nezaoberáte pravdou len preto, ?e je to príli? namáhavé.“ (Rozhovory, Miláno 1990, 38). Je pravda to, ?e h?adanie pravdy je namáhavé, preto?e nás núti vykro?i? mimo seba, riskova? a klás? otázky. A tak nás v únave ducha viac pri?ahuje povrchný ?ivot, ktorý si nekladie príli? ve?a otázok. Rovnako ako nás viac pri?ahuje ?ahká a pohodlná ?viera“, ktorá sa nikdy na ni? nepýta.

Na druhej strane tu máme bezduchý racionalizmus, do ktorého hrozí, ?e dnes opä? upadneme, podmienení technokratickou kultúrou. Ke? je ?lovek zredukovaný len na hmotu, ke? je skuto?nos? obmedzená v rámci toho, ?o je vidite?né, ke? je rozum len matematický a pravda je ?isto ?laboratórna“, potom sa stráca ú?as, -  ke? chýba ú?as, nie je mo?né uva?ova?, ú?as je po?iatkom filozofie, je za?iatkom myslenia - tento vnútorný ú?as, ktorý nás poháňa h?ada? ?alej, h?adie? k nebesiam, objavova? tú skrytú pravdu, ktorá odpovedá na základné otázky: pre?o ?ijem, aký je zmysel môjho ?ivota, aký je kone?ný ú?el a cie? tejto cesty? Romano Guardini si kládol otázku: ?Pre?o je ?lovek napriek v?etkému pokroku taký neznámy sám sebe a stáva sa takým ?oraz viac? Preto?e stratil k?ú? k pochopeniu podstaty ?loveka. Zákon na?ej pravdy hovorí, ?e ?loveka mo?no spozna? len zhora, od Boha, preto?e len od neho odvodzuje svoj ?ivot“ (Modlitba a pravda, Brescia 1973, 56). Koniec citácie.

Drahí profesori, u?me aj my odoláva? únave ducha a bezduchému racionalizmu a modlime sa ako Jábes: ?Pane, roz?ír na?e hranice!“ Prosme Boha, aby po?ehnal na?u prácu v slu?be kultúre, ktorá je schopná ?eli? dne?ným výzvam. Duch Svätý, ktorého sme dostali ako dar, nás nabáda vytvára?, otvára? priestory ná?ho myslenia a konania, vies? nás k plnej pravde (porov. Jn 16, 13). Sme si vedomí - ako nám povedal pán rektor na za?iatku - ??e e?te nevieme v?etko“, ale zároveň práve táto obmedzenos? vás musí stále hna? dopredu, pomáha? vám udr?iava? plameň bádania a zosta? otvoreným oknom do dne?ného sveta.

A v tejto súvislosti vám chcem úprimne poveda?: ?akujem! ?akujem vám, preto?e roz?írením svojich hraníc ste sa stali pohostinným miestom pre v?etkých ute?encov, ktorí boli nútení opusti? svoju krajinu uprostred tisícov neistôt, obrovských ?a?kostí a niekedy krutého utrpenia. V?aka. Pred chví?ou sme vo videu videli ve?mi dojímavé svedectvo. A zatia? ?o niektorí volajú po posilnení hraníc, vy ako univerzitná komunita ste hranice roz?írili. V?aka! Otvorili ste svoju náru?, aby ste privítali týchto ?udí pozna?ených boles?ou, aby ste im pomohli ?tudova? a rás?. ?akujem.

To je to, ?o potrebujeme: kultúru, ktorá roz?iruje hranice, ktorá nie je ?sektárska“ – a vy nie ste sektárski, v?aka“ - ani sa nestavia nad ostatných, ale naopak, stojí v ceste sveta tým, ?e priná?a dobrý kvas, ktorý prispieva k dobru ?udstva. Táto úloha, táto ?vä??ia nádej“, je zverená vám!

Istý teológ tejto krajiny, a tie? syn a vyu?ujúci tejto univerzity, povedal: ?Sme horiacim kríkom, ktorý umo?ňuje Bohu, aby sa zjavil“ (A. Gesché, Dio per pensare. Il Cristo, Cinisello Balsamo 2003, 276). Udr?ujte plameň tohto ohňa, roz?irujte hranice! Prosím, bu?te nepokojnými h?ada?mi pravdy, s nepokojom ?ivota a nikdy neuhasínajte svoju vá?eň, aby ste nepod?ahli lenivosti myslenia, ktorá je ve?mi nepeknou chorobou. Bu?te protagonistami vytvárania kultúry inklúzie, súcitu, starostlivosti o najslab?ích a o ve?ké výzvy vo svete, v ktorom ?ijeme.

A prosím, nezabudnite sa za mňa modli?. ?akujem vám!

Preklad Martin Jarábek