蜜桃交友

Homília pápe啪a Franti拧ka

Prvé 膷ítanie (porov. Lv 13,1-2.45-46) a evanjelium (porov. Mk 1,40-45) hovoria o malomocenstve: o chorobe, ktorá vedie k postupnému fyzickému zni膷eniu 膷loveka a s ktorou sa, 啪ia木, na niektorých miestach stále spájajú postoje marginalizácie. Malomocenstvo a marginalizácia: to sú dve zlá, od ktorých chce Je啪i拧 oslobodi钮 膷loveka, s ktorým sa stretáva v evanjeliu. Pozrime sa na jeho situáciu. 

Malomocný je nútený 啪i钮 mimo mesta. Je krehký kvôli svojej chorobe a namiesto toho, aby mu pomohli jeho spoluob膷ania, je ponechaný sám na seba, ba e拧te viac ho zra艌uje následné odcudzenie a odmietnutie. Pre膷o? Zo strachu, predov拧etkým zo strachu, 啪e sa 膷lovek nakazí a skon膷í ako on: 鈥濶ech sa to nestane aj nám! Neriskujme to, dr啪me sa 膹alej!鈥�. Zo strachu. Potom z predsudkov: 鈥濧k má takú stra拧nú chorobu,鈥� bolo v拧eobecným názorom, 啪e 鈥瀠r膷ite je to preto, lebo ho Boh trestá za nejakú vinu, ktorej sa dopustil: a teda si to zaslú啪i, tak mu treba!鈥�

To je predsudok. A napokon pre falo拧nú nábo啪nos钮: v tom 膷ase sa toti啪 verilo, 啪e dotknú钮 sa m艜tvoly robí 膷loveka ne膷istým, a malomocní boli 木udia, ktorým telo 鈥瀘dumieralo鈥�. Tak啪e - pod木a mienky - dotknú钮 sa ich znamenalo sta钮 sa ne膷istým ako oni: to je pokrivená nábo啪nos钮, ktorá stavia preká啪ky a utápa zbo啪nos钮.

Strach, predsudky a falo拧ná nábo啪nos钮: to sú tri prí膷iny ve木kej nespravodlivosti, tri 鈥瀖alomocenstvá du拧e鈥�, ktoré spôsobujú, 啪e slabí trpia a sú odhodení ako odpad. Bratia, sestry, nemyslime si, 啪e sú to len veci minulosti. Ko木ko trpiacich 木udí stretávame na chodníkoch na拧ich miest! A ko木ko strachu, predsudkov a nedôslednosti, je dokonca aj medzi tými, ktorí veria a hlásia sa ku kres钮anstvu, pokra膷ujú a tým sa im e拧te viac ubli啪uje! Aj v na拧ej dobe je ve木a marginalizácie, sú tu bariéry, ktoré treba zbúra钮, sú 鈥瀖alomocenstvá鈥�, ktoré treba vylie膷i钮. Ale ako? Ako to doká啪eme urobi钮? 膶o robí Je啪í拧? Je啪i拧 robí dve gestá: dotýka sa a uzdravuje.

Prvé gesto: dotknú钮 sa. Je啪i拧 na mu啪ovo volanie o pomoc (porov. v. 40) cíti súcit, zastavuje sa, vystiera ruku a dotýka sa ho (porov. v. 41), aj ke膹 vie, 啪e tým sa zasa stane 鈥瀘dvrhnutým鈥�. Paradoxne sa toti啪 tieto úlohy obrátia: chorý, ke膹 sa uzdraví, bude môc钮 ís钮 ku k艌azom a bude znovu prijatý do spolo膷enstva; Je啪i拧, naopak, u啪 nebude môc钮 vstúpi钮 do 啪iadneho spolo膷enstva (porov. v. 45). Pán sa teda mohol vyhnú钮 dotyku s týmto 膷lovekom, sta膷ilo by ho 鈥瀠zdravi钮 na dia木ku鈥�. Ale Kristus taký nie je, jeho cesta je cestou lásky, ktorá sa pribli啪uje k trpiacim, prichádza do kontaktu, dotýka sa rán. Bo啪ia blízkos钮. Je啪i拧 je na blízku, Boh je blízko. Ná拧 Boh, drahí bratia a sestry, nezostal vzdialený v nebi, ale v Je啪i拧ovi sa stal 膷lovekom, aby sa dotkol na拧ej biedy. A tvárou v tvár naj钮a啪拧iemu 鈥瀖alomocenstvu鈥�, ktoré predstavuje hriech, neváhal zomrie钮 na krí啪i, za hradbami mesta, odvrhnutý ako hrie拧nik, ako malomocný, aby sa dotkol na拧ej 木udskej reality a啪 do h暮bky. Istý svätý napísal: 鈥濸re nás sa stal malomocným鈥�.

A my, ktorí Je啪i拧a milujeme a nasledujeme, vieme si osvoji钮 jeho 鈥瀌otyk鈥�? Nie je to 木ahké a musíme by钮 ostra啪ití, ke膹 sa v na拧om srdci objavia in拧tinkty, ktoré sú v rozpore s jeho 鈥瀙riblí啪ením sa鈥� a jeho 鈥瀌arovaním sa鈥�: napríklad ke膹 sa vz膹a木ujeme od druhých, aby sme mysleli na seba, ke膹 redukujeme svet na múry svojho 鈥瀊lahobytu鈥�, ke膹 si myslíme, 啪e problémom sú v啪dy a len tí druhí... V takýchto prípadoch musíme by钮 opatrní, preto啪e diagnóza je jasná, je to 鈥�malomocenstvo du拧e鈥�: choroba, ktorá nás robí necitlivými na lásku, na súcit, ktorá nás ni膷í 鈥瀏angrénou鈥� sebectva, zaujatosti, 木ahostajnosti a netolerancie. Bu膹me opatrní, bratia a sestry, aj preto, 啪e podobne ako prvé 拧kvrny malomocenstva, ktoré sa objavujú na ko啪i v po膷iato膷nej fáze choroby, ak okam啪ite nezasiahneme, infekcia sa rozrastá a stáva sa ni膷ivou. Aká je lie膷ba na toto riziko, na túto chorobu na拧ej du拧e?

Pomáha nám druhé Je啪i拧ovo gesto, ktoré uzdravuje (porov. v. 42). Jeho 鈥瀌otyk鈥� v skuto膷nosti neznamená len blízkos钮, ale je za膷iatkom uzdravenia. A blízkos钮 je Bo啪í 拧týl: Boh je v啪dy blízko, je súcitný a ne啪ný. Blízkos钮, súcit a neha. To je Bo啪í 拧týl. Sme tomu otvorení? Lebo práve tým, 啪e dovolíme, aby sa nás Je啪i拧 dotkol, uzdravujeme sa vo svojom vnútri, vo svojom srdci. Ak sa ním necháme dotknú钮 v modlitbe, v adorácii, ak mu dovolíme, aby v nás pôsobil prostredníctvom svojho slova a sviatostí, jeho dotyk nás skuto膷ne mení, uzdravuje nás z hriechu, oslobodzuje nás od uzavretosti, premie艌a nás nad rámec toho, 膷o mô啪eme urobi钮 sami, vlastnými silami. Na拧e zranené 膷asti 鈥� srdca a na拧ej du拧e - choroby du拧e treba prinies钮 k Je啪i拧ovi: to robí modlitba; ale nie abstraktná modlitba, zlo啪ená len z formuliek, ktoré treba opakova钮, ale úprimná a 啪ivá modlitba, ktorá kladie ku Kristovým nohám na拧e biedy, slabosti, klamstvá, obavy. Pomyslime na to a pýtajme sa: dovolím Je啪i拧ovi, aby sa dotkol môjho 鈥瀖alomocenstva鈥�, aby ma uzdravil?

Pri Je啪i拧ovom 鈥瀌otyku鈥� sa toti啪 znovu rodí to najlep拧ie z nás samých: obnovujú sa tkanivá srdca; krv na拧ich tvorivých podnetov opä钮 prúdi plná lásky; zace木ujú sa rany minulých chýb a ko啪a vz钮ahov získava svoju zdravú a prirodzenú konzistenciu. Takto sa nám vracia krása, ktorú máme, krása, ktorou sme; krása, 啪e sme milovaní Kristom. Znovu objavujeme rados钮 z darovania sa druhým, bez strachu a bez predsudkov, oslobodení od foriem zmeravenej nábo啪nosti, zbavenej tela ná拧ho brata; schopnos钮 milova钮, presahujúca v拧etky kalkulácie a výhody, v nás znovu získava silu.

Vtedy, ako hovorí krásna stránka Svätého písma (porov. Ez 37, 1 - 14), z toho, 膷o sa zdalo ako údolie vyschnutých kostí, povstanú 啪ivé telá a znovuzrodí sa 木ud spasených, spolo膷enstvo bratov a sestier. Bolo by v拧ak klamné myslie钮 si, 啪e tento zázrak si vy啪aduje grandiózne a ve木kolepé formy, aby sa uskuto膷nil. Deje sa predov拧etkým v skrytej láske ka啪dého d艌a: v tej, ktorá sa 啪ije v rodine, v práci, vo farnosti a v 拧kole; na ulici, v úradoch a obchodoch; v tej, ktorá neh木adá publicitu a nepotrebuje potlesk, preto啪e na lásku sta膷í láska (porov. sv. Augustín, Enarr. in Ps. 118, 8, 3). Je啪i拧 to zdôraz艌uje aj dnes, ke膹 uzdravenému prikazuje, aby 鈥瀗ikomu ni膷 nehovoril鈥� (v. 44): blízkos钮 a diskrétnos钮. Bratia a sestry, Boh nás takto miluje, a ak necháme, aby sa nás dotkol, mô啪eme sa aj my mocou jeho Ducha sta钮 svedkami lásky, ktorá zachra艌uje!

A dnes myslíme na Maríu Antóniu de San José. 鈥濵ama Antula鈥� bola pocestnou Ducha. Pre拧la tisíce kilometrov pe拧o, cez pú拧te a nebezpe膷né cesty, aby priniesla Boha. Dnes je pre nás vzorom apo拧tolskej horlivosti a odvahy. Ke膹 boli jezuiti vyhnaní, Duch v nej zapálil misionársky plame艌 zalo啪ený na dôvere v Prozrete木nos钮 a na vytrvalosti. Vzývala príhovor svätého Jozefa a, aby ho príli拧 neunavovala, aj príhovor svätého Gaetana Thiena. Zaviedla preto úctu k nemu a jeho prvý obraz pri拧iel do Buenos Aires v 18. storo膷í. V膹aka mame Antule sa tento svätec, orodovník Bo啪ej prozrete木nosti, dostal do domov, 拧tvrtí, dopravných prostriedkov, obchodov, tovární a s艜dc, aby ponúkol dôstojný 啪ivot prostredníctvom práce, spravodlivosti a ka啪dodenného chleba na stole chudobných. Prosme dnes Máriu Antóniu, svätú Máriu Antóniu de Paz de San José, aby nám ve木mi pomáhala. Nech nás Pán v拧etkých po啪ehná.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu 鈥� Pope, Andrej Klapka a Martin Jarábek)