蜜桃交友

Homília pápe?a Franti?ka

Prvé ?ítanie (porov. Lv 13,1-2.45-46) a evanjelium (porov. Mk 1,40-45) hovoria o malomocenstve: o chorobe, ktorá vedie k postupnému fyzickému zni?eniu ?loveka a s ktorou sa, ?ia?, na niektorých miestach stále spájajú postoje marginalizácie. Malomocenstvo a marginalizácia: to sú dve zlá, od ktorých chce Je?i? oslobodi? ?loveka, s ktorým sa stretáva v evanjeliu. Pozrime sa na jeho situáciu. 

Malomocný je nútený ?i? mimo mesta. Je krehký kvôli svojej chorobe a namiesto toho, aby mu pomohli jeho spoluob?ania, je ponechaný sám na seba, ba e?te viac ho zraňuje následné odcudzenie a odmietnutie. Pre?o? Zo strachu, predov?etkým zo strachu, ?e sa ?lovek nakazí a skon?í ako on: ?Nech sa to nestane aj nám! Neriskujme to, dr?me sa ?alej!“. Zo strachu. Potom z predsudkov: ?Ak má takú stra?nú chorobu,“ bolo v?eobecným názorom, ?e ?ur?ite je to preto, lebo ho Boh trestá za nejakú vinu, ktorej sa dopustil: a teda si to zaslú?i, tak mu treba!“

To je predsudok. A napokon pre falo?nú nábo?nos?: v tom ?ase sa toti? verilo, ?e dotknú? sa m?tvoly robí ?loveka ne?istým, a malomocní boli ?udia, ktorým telo ?odumieralo“. Tak?e - pod?a mienky - dotknú? sa ich znamenalo sta? sa ne?istým ako oni: to je pokrivená nábo?nos?, ktorá stavia preká?ky a utápa zbo?nos?.

Strach, predsudky a falo?ná nábo?nos?: to sú tri prí?iny ve?kej nespravodlivosti, tri ?malomocenstvá du?e“, ktoré spôsobujú, ?e slabí trpia a sú odhodení ako odpad. Bratia, sestry, nemyslime si, ?e sú to len veci minulosti. Ko?ko trpiacich ?udí stretávame na chodníkoch na?ich miest! A ko?ko strachu, predsudkov a nedôslednosti, je dokonca aj medzi tými, ktorí veria a hlásia sa ku kres?anstvu, pokra?ujú a tým sa im e?te viac ubli?uje! Aj v na?ej dobe je ve?a marginalizácie, sú tu bariéry, ktoré treba zbúra?, sú ?malomocenstvá“, ktoré treba vylie?i?. Ale ako? Ako to doká?eme urobi?? ?o robí Je?í?? Je?i? robí dve gestá: dotýka sa a uzdravuje.

Prvé gesto: dotknú? sa. Je?i? na mu?ovo volanie o pomoc (porov. v. 40) cíti súcit, zastavuje sa, vystiera ruku a dotýka sa ho (porov. v. 41), aj ke? vie, ?e tým sa zasa stane ?odvrhnutým“. Paradoxne sa toti? tieto úlohy obrátia: chorý, ke? sa uzdraví, bude môc? ís? ku kňazom a bude znovu prijatý do spolo?enstva; Je?i?, naopak, u? nebude môc? vstúpi? do ?iadneho spolo?enstva (porov. v. 45). Pán sa teda mohol vyhnú? dotyku s týmto ?lovekom, sta?ilo by ho ?uzdravi? na dia?ku“. Ale Kristus taký nie je, jeho cesta je cestou lásky, ktorá sa pribli?uje k trpiacim, prichádza do kontaktu, dotýka sa rán. Bo?ia blízkos?. Je?i? je na blízku, Boh je blízko. Ná? Boh, drahí bratia a sestry, nezostal vzdialený v nebi, ale v Je?i?ovi sa stal ?lovekom, aby sa dotkol na?ej biedy. A tvárou v tvár naj?a??iemu ?malomocenstvu“, ktoré predstavuje hriech, neváhal zomrie? na krí?i, za hradbami mesta, odvrhnutý ako hrie?nik, ako malomocný, aby sa dotkol na?ej ?udskej reality a? do h?bky. Istý svätý napísal: ?Pre nás sa stal malomocným“.

A my, ktorí Je?i?a milujeme a nasledujeme, vieme si osvoji? jeho ?dotyk“? Nie je to ?ahké a musíme by? ostra?ití, ke? sa v na?om srdci objavia in?tinkty, ktoré sú v rozpore s jeho ?priblí?ením sa“ a jeho ?darovaním sa“: napríklad ke? sa vz?a?ujeme od druhých, aby sme mysleli na seba, ke? redukujeme svet na múry svojho ?blahobytu“, ke? si myslíme, ?e problémom sú v?dy a len tí druhí... V takýchto prípadoch musíme by? opatrní, preto?e diagnóza je jasná, je to ?malomocenstvo du?e“: choroba, ktorá nás robí necitlivými na lásku, na súcit, ktorá nás ni?í ?gangrénou“ sebectva, zaujatosti, ?ahostajnosti a netolerancie. Bu?me opatrní, bratia a sestry, aj preto, ?e podobne ako prvé ?kvrny malomocenstva, ktoré sa objavujú na ko?i v po?iato?nej fáze choroby, ak okam?ite nezasiahneme, infekcia sa rozrastá a stáva sa ni?ivou. Aká je lie?ba na toto riziko, na túto chorobu na?ej du?e?

Pomáha nám druhé Je?i?ovo gesto, ktoré uzdravuje (porov. v. 42). Jeho ?dotyk“ v skuto?nosti neznamená len blízkos?, ale je za?iatkom uzdravenia. A blízkos? je Bo?í ?týl: Boh je v?dy blízko, je súcitný a ne?ný. Blízkos?, súcit a neha. To je Bo?í ?týl. Sme tomu otvorení? Lebo práve tým, ?e dovolíme, aby sa nás Je?i? dotkol, uzdravujeme sa vo svojom vnútri, vo svojom srdci. Ak sa ním necháme dotknú? v modlitbe, v adorácii, ak mu dovolíme, aby v nás pôsobil prostredníctvom svojho slova a sviatostí, jeho dotyk nás skuto?ne mení, uzdravuje nás z hriechu, oslobodzuje nás od uzavretosti, premieňa nás nad rámec toho, ?o mô?eme urobi? sami, vlastnými silami. Na?e zranené ?asti – srdca a na?ej du?e - choroby du?e treba prinies? k Je?i?ovi: to robí modlitba; ale nie abstraktná modlitba, zlo?ená len z formuliek, ktoré treba opakova?, ale úprimná a ?ivá modlitba, ktorá kladie ku Kristovým nohám na?e biedy, slabosti, klamstvá, obavy. Pomyslime na to a pýtajme sa: dovolím Je?i?ovi, aby sa dotkol môjho ?malomocenstva“, aby ma uzdravil?

Pri Je?i?ovom ?dotyku“ sa toti? znovu rodí to najlep?ie z nás samých: obnovujú sa tkanivá srdca; krv na?ich tvorivých podnetov opä? prúdi plná lásky; zace?ujú sa rany minulých chýb a ko?a vz?ahov získava svoju zdravú a prirodzenú konzistenciu. Takto sa nám vracia krása, ktorú máme, krása, ktorou sme; krása, ?e sme milovaní Kristom. Znovu objavujeme rados? z darovania sa druhým, bez strachu a bez predsudkov, oslobodení od foriem zmeravenej nábo?nosti, zbavenej tela ná?ho brata; schopnos? milova?, presahujúca v?etky kalkulácie a výhody, v nás znovu získava silu.

Vtedy, ako hovorí krásna stránka Svätého písma (porov. Ez 37, 1 - 14), z toho, ?o sa zdalo ako údolie vyschnutých kostí, povstanú ?ivé telá a znovuzrodí sa ?ud spasených, spolo?enstvo bratov a sestier. Bolo by v?ak klamné myslie? si, ?e tento zázrak si vy?aduje grandiózne a ve?kolepé formy, aby sa uskuto?nil. Deje sa predov?etkým v skrytej láske ka?dého dňa: v tej, ktorá sa ?ije v rodine, v práci, vo farnosti a v ?kole; na ulici, v úradoch a obchodoch; v tej, ktorá neh?adá publicitu a nepotrebuje potlesk, preto?e na lásku sta?í láska (porov. sv. Augustín, Enarr. in Ps. 118, 8, 3). Je?i? to zdôrazňuje aj dnes, ke? uzdravenému prikazuje, aby ?nikomu ni? nehovoril“ (v. 44): blízkos? a diskrétnos?. Bratia a sestry, Boh nás takto miluje, a ak necháme, aby sa nás dotkol, mô?eme sa aj my mocou jeho Ducha sta? svedkami lásky, ktorá zachraňuje!

A dnes myslíme na Maríu Antóniu de San José. ?Mama Antula“ bola pocestnou Ducha. Pre?la tisíce kilometrov pe?o, cez pú?te a nebezpe?né cesty, aby priniesla Boha. Dnes je pre nás vzorom apo?tolskej horlivosti a odvahy. Ke? boli jezuiti vyhnaní, Duch v nej zapálil misionársky plameň zalo?ený na dôvere v Prozrete?nos? a na vytrvalosti. Vzývala príhovor svätého Jozefa a, aby ho príli? neunavovala, aj príhovor svätého Gaetana Thiena. Zaviedla preto úctu k nemu a jeho prvý obraz pri?iel do Buenos Aires v 18. storo?í. V?aka mame Antule sa tento svätec, orodovník Bo?ej prozrete?nosti, dostal do domov, ?tvrtí, dopravných prostriedkov, obchodov, tovární a s?dc, aby ponúkol dôstojný ?ivot prostredníctvom práce, spravodlivosti a ka?dodenného chleba na stole chudobných. Prosme dnes Máriu Antóniu, svätú Máriu Antóniu de Paz de San José, aby nám ve?mi pomáhala. Nech nás Pán v?etkých po?ehná.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Pope, Andrej Klapka a Martin Jarábek)