笔á辫别? kanadsk?m kňazom: Ako ohlasova? Krista v dobe sekularizácie
Sv. Franti?ek de Laval, ktorý ?il v rokoch 1623 – 1708, bol prvým biskupom Québecu. Pochovaný je v tamoj?ej katedrále, zasvätenej Nepo?kvrnenému po?atiu Panny Márie, kde sa konalo stretnutie Svätého Otca s duchovenstvom Kanady. Pápe?a v mene v?etkých privítal predseda Konferencie biskupov Kanady Mons. Raymond Poisson. Homíliu Svätého Otca, prednesenú v ?paniel?ine a prekladanú po ?astiach do francúz?tiny, priná?ame v plnom znení.
Homília Svätého Otca
Bazilika Notre-Dame de Québec, 28. júla 2022 - Ve?pery z liturgickej spomienky sv. Franti?ka de Laval
Drahí bratia biskupi, drahí kňazi a diakoni, zasvätené ?eny a mu?i, seminaristi, pastora?ní pracovníci, dobrý ve?er!
?akujem monsignorovi Poissonovi za jeho slová privítania a pozdravujem vás v?etkých, osobitne tých, ktorí museli prekona? dlhú cestu, aby sa sem dostali: vzdialenosti vo va?ej krajine sú naozaj ve?ké! A tak vám ?akujem! Som rád, ?e sa s vami stretám.
Je význa?né, ?e sa nachádzame
v bazilike Notre-Dame de Québec, katedrále tejto partikulárnej cirkvi a primaciálneho sídla Kanady, ktorej prvý biskup, sv. Franti?ek de Laval, otvoril seminár v roku 1663 a po?as celej svojej slu?by sa venoval formácii kňazov. O ?star?ích“, teda presbyteroch, nám hovorilo krátke ?ítanie, ktoré sme po?uli. Sv. Peter nás vyzýva: «Paste Bo?ie stádo, ktoré je u vás; starajte sa oň nie z prinútenia, ale dobrovo?ne» (1 Pt 5,2). Ke? sme sa tu zi?li ako Bo?í ?ud, pamätajme, ?e Je?i? je pastier ná?ho ?ivota, ktorý sa o nás stará, preto?e nás skuto?ne miluje. Od nás, pastierov Cirkvi, sa ?iada rovnaká ve?korysos? pri pastierstve stáda, aby sa mohla zjavi? Je?i?ova starostlivos? o v?etkých a jeho súcit s ranami ka?dého ?loveka.
A práve preto, ?e sme Kristovým znamením, apo?tol Peter nás pobáda: paste stádo, ve?te ho, nedajte, aby zablúdilo, kým sa venujete svojim zále?itostiam. Starajte sa oň s oddanos?ou a v?údnos?ou. A – dodáva – robte to «ochotne», nie nasilu: nie ako povinnos?, nie ako platený nábo?enský personál alebo funkcionári posvätných vecí, ale so srdcom pastierov, s nad?ením. Ak h?adíme na neho, Dobrého pastiera, skôr ne? na seba samých, objavujeme, ?e sa o nás stará s ne?nos?ou, cítime Bo?iu blízkos?. Z toho pramení rados? zo slu?by a e?te predtým rados? z viery: nie z toho, ?e vidíme, ?o doká?eme, ale z vedomia, ?e Boh je blízko, ?e nás miloval ako prvý a sprevádza nás ka?dý deň.
Toto, bratia a sestry, je na?a rados?: nie lacná rados?, akú nám niekedy ponúka svet, ktorý nás klame ohňostrojmi; táto rados? nie je spojená s bohatstvom a zabezpe?ením; dokonca nie je spojená ani s presved?ením, ?e ?ivot nám v?dy pôjde dobre, bez krí?ov a problémov. Kres?anská rados? je spojená predov?etkým so skúsenos?ou pokoja, ktorý zostáva v na?ich srdciach, aj ke? nás su?ujú skú?ky a trápenia, preto?e vieme, ?e nie sme sami, ale ?e nás sprevádza Boh, ktorému nie je ?ahostajný ná? osud. Ako ke? je more rozbúrené: na hladine je búrlivé, ale v h?bke je pokojné a mierumilovné. Toto je kres?anská rados?: bezplatný dar, istota, ?e vieme, ?e sme Kristom milovaní, podopieraní a objímaní v ka?dej ?ivotnej situácii. Preto?e to on je ten, kto nás oslobodzuje od sebectva a hriechu, od smútku samoty, od vnútornej prázdnoty a strachu, dáva nám nový poh?ad na ?ivot, nový poh?ad na dejiny: «S Je?i?om Kristom sa stále rodí a znovuzrodzuje rados?» (Evangelii gaudium, 1).
A tak si mô?eme polo?i? otázku: Ako je to s na?ou rados?ou? Ako je to s mojou rados?ou? Vyjadruje na?a cirkev rados? z evanjelia? Existuje v na?ich spolo?enstvách viera, ktorá pri?ahuje rados?ou, ktorú sprostredkúva?
Ak chceme ís? pri týchto otázkach na koreň veci, nemô?eme neuva?ova? nad tým, ?o v realite na?ej doby ohrozuje rados? z viery a hrozí jej zatemnením, vá?ne tak uvádzajúc do krízy kres?anský ?ivot. Príde nám hne? na myse? sekularizácia, ktorá u? dávno zmenila ?ivotný ?týl ?ien a mu?ov dne?nej doby, ponechajúc Bohu miesto len kdesi v úzadí. Zdá sa, ?e zmizol z obzoru, jeho slovo u? nie je kompasom pre orientáciu v ?ivote, pre základné rozhodnutia, pre ?udské a spolo?enské vz?ahy. Musíme v?ak hne? jednu vec upresni?: ke? pozorujeme kultúru, do ktorej sme ponorení, jej jazyky a symboly, je potrebné dáva? si pozor, aby sme nezostali väzňami pesimizmu a roztrp?enia, nepú??ali sa cestou negatívnych hodnotení alebo zbyto?nej nostalgie. V skuto?nosti existujú dva mo?né poh?ady na svet, v ktorom ?ijeme: jeden by som nazval ?negatívnym poh?adom“, ten druhý ?rozli?ujúcim poh?adom“.
Prvý, negatívny poh?ad, vychádza ?asto z viery, ktorá sa cíti by? napadnutá a pova?uje sa za akési ?brnenie“ na obranu pred svetom. S trpkos?ou obviňuje skuto?nos? hovoriac: ?svet je zlý, vládne v ňom hriech“, a tak riskuje, ?e si osvojí ?ducha kri?iackej výpravy“. Dávajme si na to pozor, preto?e to nie je kres?anské, nie je to cesta Boha, ktorý – ako nám pripomína evanjelium – «tak miloval svet, ?e dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal ve?ný ?ivot» (Jn 3,16). Pán, ktorému sa o?kliví svetskos?, má dobrý poh?ad na svet. O?kliví sa mu svetskos? a dobrotivo h?adí na svet. Po?ehnáva ná? ?ivot, dobrore?í nám a na?ej realite, vte?uje sa do situácií dejín nie preto, aby odsúdil, ale aby dal vzklí?i? semenu krá?ovstva tam, kde sa zdá, ?e ví?azí temnota. Ak sa zastavíme pri negatívnom poh?ade, naopak skon?íme popieraním vtelenia, preto?e budeme uteka? pred realitou, namiesto toho, aby sme sa do nej vtelili. Uzavrieme sa do seba, budeme plaka? nad svojimi stratami, neustále sa s?a?ova? a prepadneme smútku a pesimizmu, ktoré nikdy nepochádzajú od Boha. Smútok a pesimizmus nikdy nepochádzajú od Boha. Namiesto toho sme povolaní ma? poh?ad podobný Bo?iemu, ktorý vie rozozna? dobro a vytrvalo ho h?adá, vidí a ?iví ho. Nie je to naivný poh?ad, ale poh?ad, ktorý rozli?uje skuto?nos?.
Aby sme si vycibrili na?e rozli?ovanie oh?adom sekularizovaného sveta, in?pirujme sa tým, ?o napísal sv. Pavol VI. v Evangelii nuntiandi, apo?tolskej exhortácii, ktorá má aj dnes svoju platnos?. Pre neho sekularizácia «je sama osebe správnou a oprávnenou snahou a viere a nábo?enstvu nie je cudzou» (?. 55), odha?ovanie zákonov reality a samotného ?udského ?ivota, daných Stvorite?om. V skuto?nosti Boh nechce, aby sme boli otrokmi, ale de?mi, nechce rozhodova? namiesto nás, ani nás utlá?a? posvätnou mocou vo svete riadenom nábo?enskými zákonmi. Nie, on nás stvoril slobodných a ?iada od nás, aby sme boli dospelými a zodpovednými osobami v ?ivote a v spolo?nosti. Inou vecou – ako rozli?oval sv. Pavol VI. – je sekularizmus, koncepcia ?ivota, ktorá nás úplne odde?uje od ná?ho puta so Stvorite?om, tak?e Boh «sa stáva zbyto?ným a akosi preká?a» a «vznikajú nové formy ateizmu», ?stivé a rozmanité: «svetácky spôsob ?ivota, zameraný len na to, ?o sa skonzumuje, pô?itkárstvo, ktoré sa vyhlasuje za najvy??ie dobro, tú?ba po moci a vláde» (tamtie?). Ako Cirkev a predov?etkým ako pastieri Bo?ieho ?udu – ako duchovní pastieri, ako reho?ní?ky, reho?níci, diakoni, bohoslovci, ako pastora?ní pracovníci, je na nás, aby sme dokázali robi? tieto rozlí?enia, rozli?ova?. Ak pod?ahneme negatívnemu poh?adu a budeme hodnoti? povrchne, riskujeme, ?e odovzdáme pomýlené posolstvo, akoby za kritikou sekularizácie bola z na?ej strany nostalgia za sakralizovaným svetom, za spolo?nos?ou iných ?ias, v ktorej Cirkev a jej slu?obníci mali vä??iu moc a spolo?enskú dôle?itos?. Toto je pomýlený náh?ad.
Naopak, ako poznamenáva jeden z ve?kých znalcov tejto problematiky, problémom sekularizácie by pre nás kres?anov nemalo by? zní?enie spolo?enského významu Cirkvi alebo strata materiálneho bohatstva a privilégií; skôr nás to ?iada, aby sme sa zamysleli nad zmenami v spolo?nosti, ktoré ovplyvnili spôsob, akým ?udia chápu a organizujú ?ivot. Ak sa zamyslíme nad týmto aspektom, uvedomíme si, ?e v kríze nie je viera, ale ur?ité formy a spôsoby, ktorými ju ohlasujeme. A preto je sekularizácia výzvou pre na?u pastora?nú predstavivos?, je «príle?itos?ou na preusporiadanie duchovného ?ivota do nových foriem a nových spôsobov existencie» (Charles Taylor, A Secular Age, Cambridge 2007, 437). Poh?ad, ktorý rozli?uje, nám takto na jednej strane dáva vidie? ?a?kosti, ktoré máme pri odovzdávaní radosti viery, no zároveň nás podnecuje k tomu, aby sme znovu objavili novú vá?eň pre evanjelizáciu, h?adali nové jazyky, zmenili niektoré pastora?né priority a i?li k tomu podstatnému.
Drahí bratia a sestry,
je potrebné hlása? evanjelium, aby sme dali dne?ným mu?om a ?enám rados? z viery. Toto ohlasovanie sa v?ak neuskuto?ňuje predov?etkým slovami, ale svedectvom prekypujúcim nezi?tnou láskou, ako to robí Boh vo?i nám. Je to ohlasovanie, ktoré si vy?aduje, aby sa stelesnilo v osobnom a cirkevnom ?ivotnom ?týle, ktorý doká?e znovu zapa?ova? tú?bu po Pánovi, vlieva? nádej, ?íri? dôveru a vierohodnos?. Oh?adom tohto si v bratskom duchu dovolím predlo?i? vám tri výzvy, ktoré mô?ete ?alej rozvíja? v modlitbe a pastora?nej slu?be.
Prvá z výziev: dáva? pozna? Je?i?a. V duchovných pú??ach na?ej doby, spôsobených sekularizmom a ?ahostajnos?ou, je potrebné vráti? sa k prvému ohlasovaniu. Opakujem to: je nevyhnutné vráti? sa k prvému ohlasovaniu. Nemô?eme predpoklada?, ?e sprostredkujeme rados? z viery prezentovaním sekundárnych aspektov niekomu, kto e?te neprijal Pána do svojho ?ivota, alebo len opakovaním ur?itých praktík ?i replikovaním pastora?ných foriem z minulosti. Je potrebné nájs? nové spôsoby, ako ohlasova? srdce evanjelia tým, ktorí sa s Kristom e?te nestretli. A toto si vy?aduje pastora?nú tvorivos?, aby sme sa dostali k ?u?om tam, kde ?ijú - nie ?aka?, ?e sami prídu - a objavovali príle?itosti na po?úvanie, dialóg a stretnutie. Musíme sa vráti? k podstate a k nad?eniu Skutkov apo?tolov, ku kráse zakusovania toho, ?e sme nástrojmi plodnosti Ducha v dne?nej dobe. Je nevyhnutné vráti? sa do Galiley, to je odkaz Vzkrieseného Je?i?a, aby i?li do Galiley, aby - dovo?te mi to slovo – znovu za?ali po zlyhaní. Vráti? sa do Galiley, a ka?dý z nás má svoju vlastnú Galileu, tú z prvého ohlasovania. O?ivi? si túto pamä?.
Na ohlasovanie evanjelia v?ak musíme by? aj dôveryhodní. A toto je druhá výzva: svedectvo. Evanjelium sa ohlasuje ú?inne, ke? hovorí sám ?ivot, ktorý zjavuje slobodu, ktorá oslobodzuje druhých, to spolucítenie, ktoré ni? ne?iada na oplátku, to milosrdenstvo, ktoré bez slov hovorí o Kristovi. Cirkev v Kanade sa vydala na novú cestu po tom, ako bola zranená a ?okovaná zlom, ktoré spáchali niektoré jej deti. Mám na mysli osobitne sexuálne zneu?ívanie maloletých a zranite?ných osôb, ?kandály, ktoré si vy?adujú rázne kroky a nezvratný boj. Chcel by som spolu s vami opä? po?iada? v?etky obete o odpustenie. Boles? a hanba, ktoré poci?ujeme, sa musia sta? príle?itos?ou na obrátenie: u? nikdy viac! A ke? myslíme na cestu uzdravenia a zmierenia s na?imi domorodými bratmi a sestrami, kres?anské spolo?enstvo sa u? nikdy nesmie necha? kontaminova? my?lienkou, ?e existuje nadradenos? jednej kultúry vo?i iným a ?e je legitímne pou?íva? donucovacie prostriedky proti iným. Obnovme si misijnú horlivos? vá?ho prvého biskupa, sv. Franti?ka de Laval, ktorý bol rázny vo?i v?etkým, ktorí poni?ovali domorodcov tým, ?e ich navádzali na pijatiku, aby ich podviedli. Nedovo?me, aby nejaká ideológia odcudzila a pomotala ?týly a formy ?ivota na?ich národov, usilujúc sa ich podlomi? a ovládnu?. Kie? sú nové pokroky ?udstva za?lenite?né (asimilovate?né) do ich kultúrnej identity cestou kultúry.
Aby sme v?ak túto kultúru vyra?ovania porazili, musíme za?a? od seba: aby sa duchovní pastieri necítili by? nadradení bratom a sestrám Bo?ieho ?udu, nie; aby zasvätení ?ili bratstvo a slobodu poslu?nosti v komunite, aby bohoslovci boli ochotní by? u?enlivými a disponibilnými slu?obníkmi a aby pastora?ní pracovníci nechápali svoju slu?bu ako moc. Za?ína sa tu. Vy ste protagonistami a budovate?mi inej Cirkvi: pokornej, tichej, milosrdnej, Cirkvi, ktorá sprevádza procesy, ktorá s rozhodnos?ou a pokojom pracuje na inkulturácii, ktorá doceňuje ka?dého a ka?dú kultúrnu a nábo?enskú rozmanitos?. Ponúknime toto svedectvo!
A napokon tretia výzva: bratstvo. Prvá: dáva? spozna? Je?i?a, druhá: svedectvo, tretia: bratstvo. Cirkev bude tým dôveryhodnej?ím svedkom evanjelia, ?ím viac budú jej ?lenovia ?i? v spolo?enstve, vytvára? príle?itosti a priestor, aby ka?dý, kto sa priblí?i k viere, na?iel pohostinné spolo?enstvo, ktoré vie po?úva?, ktoré vie nadviaza? dialóg, ktoré podporuje kvalitu vz?ahov. Toto povedal vá? svätý biskup misionárom: «?asto jedno trpké slovo, netrpezlivos?, odmietavá tvár, zni?í v okamihu to, ?o sa budovalo dlhý ?as» (In?trukcie misionárom, 1668).
Ide o ?ivot v kres?anskom spolo?enstve, ktoré sa tak stáva ?kolou ?udskosti, kde sa u?íme milova? sa navzájom ako bratia a sestry, ochotní spolupracova? pre spolo?né dobro. Srdcom ohlasovania evanjelia je toti? Bo?ia láska, ktorá nás premieňa a robí schopnými spolo?enstva so v?etkými a slu?by v?etkým. Istý teológ tejto krajiny napísal: «Láska, ktorú nám Boh dáva, je láska prekypujúca... Je to láska, ktorá podnieti milosrdného Samaritána, aby sa zastavil a postaral o pocestného, ktorého napadli zlodeji. Je to láska, ktorá nemá hranice, ktorá h?adá Bo?ie krá?ovstvo... a toto krá?ovstvo je univerzálne» (B. Lonergan, ?The Future of Christianity“, in A Second Collection: Papers by Bernard F. J. Lonergan S.J., London 1974, 154). Cirkev je povolaná stelesňova? túto lásku bez hraníc, aby budovala ten Bo?í sen s ?udstvom: by? v?etci bratmi. Pýtajme sa sami seba: Ako je to s na?ím vzájomným bratstvom? Biskupi medzi sebou a s kňazmi, kňazi medzi sebou a s Bo?ím ?udom: sme bratia, alebo konkurenti rozdelení na strany? A aké sú na?e vz?ahy s tými, ktorí nepatria k ?na?im“, s tými, ktorí neveria, s tými, ktorí majú iné tradície a zvyky? Toto je cesta: podporova? bratské vz?ahy so v?etkými, s na?imi domorodými bratmi a sestrami, s ka?dou sestrou a bratom, ktorých stretneme, preto?e v tvári ka?dého z nich sa odrá?a Bo?ia prítomnos?.
Toto sú, drahí bratia a sestry, len niektoré výzvy. Nezabúdajme, ?e ich mô?eme uskuto?ňova? len s mocou Ducha, ktorého musíme v?dy vzýva? v modlitbe. Naopak, nedovo?me, aby do nás vstúpil duch sekularizmu mysliac si, ?e mô?eme vytvára? projekty, ktoré fungujú samé a len s ?udskými silami, bez Boha. To je modloslu?ba, idolatria projektov bez Boha. A, prosím, neuzatvárajme sa do ?spiato?níctva“, ale po?me vpred, s rados?ou!
Uve?me do praxe tieto slová, ktorými sa obraciame na sv. Franti?ka de Laval:
Bol si ?lovekom, ktorý sa delí, ke? si nav?tevoval chorých, odieval chudobných, bojoval za dôstojnos? pôvodného obyvate?stva, podporoval vy?erpaných misionárov, v?dy pripravený poda? ruku tomu, kto na tom bol hor?ie ako ty. Ko?kokrát boli tvoje plány zrúcané! Zaka?dým si ich postavil na nohy. Pochopil si, ?e Bo?ie dielo nie je z kameňa, a ?e v tejto krajine sk?ú?enosti bolo potrebné vybudova? nádej.
?akujem vám za v?etko, ?o robíte. Zo srdca vám ?ehnám. A prosím, aj na?alej sa za mňa modlite.
(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Pope)
-mh, jb-
Aktualizované: 29.7.2022. 14:03
?akujeme, ?e ste si pre?ítali tento ?lánok. Ak chcete by? informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.
