蜜桃交友

Drahí bratia a sestry, dobrý ve?er!

Som ??astný, ?e som medzi vami, a ?e vidím tváre niektorých domorodých zástupcov, ktorí ma pred nieko?kými mesiacmi pri?li nav?tívi? do Ríma. Táto náv?teva pre mňa znamenala ve?a: teraz som u vás doma, ako priate? a pútnik, som vo va?ej krajine, v chráme, kam prichádzate, aby ste chválili Boha ako bratia a sestry. V Ríme, potom, ?o som vás vypo?ul, som vám povedal, ?e «ú?inný ozdravný proces si vy?aduje konkrétne kroky» (Príhovor k delegáciám pôvodných národov Kanady, 1. apríla 2022). Mám rados?, ?e v tejto farnosti, v ktorej sa stretávajú ?udia z rôznych komunít ?First Nations“, Métisov a Inuitov, spolu s neindiánskymi obyvate?mi miestnych ?tvrtí a viacerými bratmi a sestrami pris?ahovalcami, sa spomenutý proces u? za?al.

Toto je domov pre v?etkých, 

otvorený a inkluzívny, presne taký, aká má by? aj Cirkev, rodina Bo?ích detí, v ktorej sú pohostinnos? a prijatie, hodnoty typické pre domorodú kultúru, základom: ka?dý sa tu musí cíti? vítaný bez oh?adu na minulos? a individuálne ?ivotné okolnosti. A tie? by som vám chcel po?akova? za va?u konkrétnu blízkos? k mnohým chudobným, na ?om mi ve?mi zále?í – aj ich je ve?a v tejto bohatej krajine – prostredníctvom dobro?innosti: je to to, ?o chce Je?i?, ktorý nám povedal a stále opakuje v evanjeliu: «?oko?vek ste urobili jednému z týchto mojich najmen?ích bratov, mne ste urobili» (Mt 25,40). Sám Je?i? je tam.

A zároveň nesmieme zabúda?, ?e aj v Cirkvi je dobrá p?enica zmie?aná s kúko?om. Tie? v Cirkvi. A práve kvôli tomuto kúko?u som chcel podniknú? túto kajúcu pú? a dnes ráno ju za?a? tým, ?e pripomeniem zlo, ktoré utrpeli pôvodní obyvatelia od to?kých kres?anov, a s boles?ou ich poprosím o odpustenie. Zraňuje ma, ke? si pomyslím, ?e katolíci prispeli k politike asimilácie a zrovnávania, ktorá vtlá?ala pocit menejcennosti oberaním komunity a ?udí o ich kultúrnu a duchovnú identitu, pretínaním ich korene a ?ivením postojov predsudkov a diskriminácie, a ?e sa to konalo aj v mene výchovy, o ktorej sa predpokladalo, ?e je kres?anská. Vzdelávanie musí v?dy vychádza? z úcty a podpory talentov, ktoré u? v ?u?och sú. Nie je a nikdy nemô?e by? nie?ím vopred pripraveným, ?o by sa malo vnucova?, preto?e výchova je dobrodru?stvom spolo?ného skúmania a objavovania tajomstva ?ivota. V?aka Bohu, ?e vo farnostiach ako je táto sa prostredníctvom stretnutia deň za dňom budujú základy uzdravenia a zmierenia.

Uzdravenie, zmierenie. Chcem poveda? nie?o, ?o tu nemám napísané, chcem sa osobitne po?akova? za tú prácu, ktorú vykonali páni biskupi na to, aby som sem mohol prís?, na to, ?e ste vy mohli ís? tam [do Ríma]. Jednotná biskupská konferencia robí ve?ké ?iny, priná?a ve?a ovocia, vyslovujem jej ve?kú v?aku.

Zmierenie: toto je slovo, o ktorom by som sa chcel dnes ve?er podeli? s nieko?kými úvahami. ?o nám nazna?uje Je?i?, ke? hovorí o zmierení alebo ke? nás podnecuje k zmiereniu? ?o znamená zmierenie pre nás dnes? Drahí priatelia, zmierenie, ktoré uskuto?nil Kristus, nebolo nejakou vonkaj?ou mierovou dohodou, akýmsi druhom kompromisu, ktorý by uspokojil obe strany. Nebol to ani mier spadnutý z neba, ktorý by pri?iel pridelený zhora alebo cez pohltenie toho druhého. Apo?tol Pavol vysvet?uje, ?e Je?i? zmieruje tým, ?e spája, robí z dvoch vzdialených skuto?ností jedinú skuto?nos?, jednotu, jeden ?ud. A ako to robí? Skrze krí? (porov. Ef 2,14). Je to Je?i?, kto nás medzi sebou zmieruje na krí?i - to Je?i? nás navzájom zmieruje na krí?i -, na tom strome ?ivota, ako ho radi nazývali prví kres?ania. Krí? - strom ?ivota.

Vy, drahí domorodí bratia a sestry, nás máte ?o nau?i? o ?ivotne dôle?itom význame stromu, ktorý je spojený so zemou svojimi koreňmi, dáva kyslík svojimi listami a ?iví nás svojimi plodmi. A je krásne vidie? symboliku stromu znázornenú vo výzore tohto kostola, kde kmeň spája so zemou oltár, na ktorom nás Je?i? zmieruje v Eucharistii, akte «kozmickej lásky», ktorý «spája nebo a zem, objíma celé stvorenie» (porov. Enc. Laudato si', 236). Táto liturgická symbolika pripomína tie nádherné slová, ktoré v tejto krajine vyslovil sv. Ján Pavol II. Vyjadril sa takto: «Kristus o?ivuje samotný stred ka?dej kultúry, tak?e nielen kres?anstvo sa dotýka v?etkých indiánskych národov, ale Kristus v údoch svojho tela je sám Indiánom» (Liturgia slova s Indiánmi Kanady, 15. septembra 1984).

A je to On, kto na krí?i zmieruje, dáva dokopy to, ?o sa zdalo nemyslite?né a neodpustite?né, objíma v?etkých a v?etko. V?etci a v?etko: domorodé národy pripisujú silný kozmický význam svetovým stranám, ktoré chápu nielen v geografickom význame, ale aj ako dimenzie, ktoré zah?ňajú celú realitu a nazna?ujú cestu k jej uzdraveniu, predstavujúcu tzv. ?lie?ebné koleso“. Tento chrám preberá takúto symboliku svetových strán a dáva jej kristologický význam. Je?i? ramenami svojho krí?a objíma v?etky svetové strany a spája tie najvzdialenej?ie národy, Je?i? v?etko uzdravuje a nap?ňa pokojom (porov. Ef 2,14). Tam naplnil Bo?í plán: ?zmieri? v?etko“ (porov. Kol 1,20).

Bratia a sestry, ?o to znamená pre tých, ktorí v sebe nosia tak bolestivé rany? Viem si predstavi?, aké ?a?ké je pre toho, kto stra?ným spôsobom trpel vinou mu?ov a ?ien, ktorí mali sved?i? o kres?anskom ?ivote, aby videl akúko?vek perspektívu zmierenia. Ni? nemô?e vymaza? naru?enú dôstojnos?, utrpenú boles?, zradenú dôveru. Ani hanba nás veriacich by nemala by? nikdy vymazaná. Je v?ak potrebné za?a? odznova a Je?i? nám nenavrhuje slová a dobré úmysly, ale navrhuje nám krí?, tú ?kandalóznu lásku, ktorá si nechá prebodnú? nohy a zápästia klincami a hlavu doboda? t?ním. H?a, toto je smer, ktorým sa treba ubera?: spolo?ne sa pozera? na Krista, lásku zradenú a ukri?ovanú za nás; pozera? sa na Je?i?a, ukri?ovaného v to?kých ?iakoch reziden?ných ?kôl.

Ak sa chceme zmieri? medzi sebou navzájom i v na?om vnútri, zmieri? sa s minulos?ou, s utrpenými krivdami a so zranenými spomienkami, s traumatickými udalos?ami, ktoré nemô?e zahoji? ?iadna ?udská útecha, ak sa chceme skuto?ne zmieri?, musíme svoj poh?ad upriami? na ukri?ovaného Je?i?a, pokoj musíme ?erpa? z jeho oltára. Lebo práve na dreve krí?a sa boles? premieňa na lásku, smr? na ?ivot, sklamanie na nádej, opustenos? na spolo?enstvo, vzdialenos? na jednotu. Zmierenie nie je ani tak na?ím dielom, je to dar, dar, ktorý pochádza od Ukri?ovaného, je to pokoj, ktorý pochádza z Je?i?ovho Srdca, je to milos?, o ktorú treba prosi?. Zmierenie je milos?, ktorú si treba vyprosova?.

Je tu e?te jeden aspekt zmierenia, o ktorom by som vám chcel poveda?. Apo?tol Pavol vysvet?uje, ?e Je?i? nás skrze krí? zmieril v jednom tele (porov. Ef 2,14). O ktorom tele hovorí? Hovorí o Cirkvi: Cirkev je toto ?ivé telo zmierenia. Ak v?ak pomyslíme na nezmazate?nú boles?, ktorú na týchto miestach mnohí zakúsili v cirkevných in?titúciách, mô?eme pocíti? len hnev a hanbu. Stalo sa to vtedy, ke? sa veriaci nechali zosvet?ti? a namiesto podpory zmierenia zavádzali vlastný kultúrny model. Tento postoj, bratia a sestry, len ?a?ko vymiera, dokonca aj z nábo?enského h?adiska. Vskutku sa zdá sa, ?e je pohodlnej?ie ?u?om Boha vtla?i?, ne? im umo?ni?, aby sa k Bohu priblí?ili. Je to protire?enie. Ale to nikdy nefunguje, preto?e Pán takto nekoná: nenúti, nedusí a neutlá?a, ale v?dy miluje, oslobodzuje a necháva slobodnými. Svojím Duchom nepodporuje tých, ktorí si podmaňujú druhých, ani tých, ktorí si evanjelium zmierenia mýlia s prozelytizmom.

Nemo?no toti? ohlasova? Boha spôsobom, ktorý je v rozpore s Bohom. Napriek tomu ko?kokrát sa to v histórii stalo! Zatia? ?o Boh sa jednoducho a pokorne ponúka, my sme v?dy v poku?ení vnucova? sa v jeho mene. Je to svetské poku?enie znies? ho z krí?a, aby sa prejavil mocou a vzh?adom. Ale Je?i? zmieruje na krí?i, nie tým, ?e zostúpi z krí?a. A tam, okolo krí?a, boli tí, ktorí mysleli na seba a pokú?ali Krista hovoriac mu, aby zachránil sám seba (porov. Lk 23, 35.36), a nemyslel na druhých. Bratia a sestry, v mene Je?i?a, nech sa toto u? v Cirkvi neopakuje. Nech Je?i?a ohlasujeme tak, ako si to on praje, v slobode a láske, a nech ka?dý ukri?ovaný ?lovek, ktorého stretneme, nie je pre nás prípadom, ktorý máme rie?i?, ale bratom alebo sestrou, ktorých máme milova?, Kristovým telom, ktoré máme milova?. Nech je Cirkev, Kristovo telo, ?ivým telom zmierenia!

Samotné slovo zmierenie [- reconciliatio -] je prakticky synonymom slova Cirkev. Tento výraz v skuto?nosti znamená ?vytvori? nový zmier“ [- conciliatio]. Cirkev je dom, kde sa znovu zmierujeme, kde sa znovu stretávame, aby sme znovu za?ali a spolo?ne rástli. Je to miesto, kde sa prestávame pova?ova? za jednotlivcov, aby sme sa uznali ako bratia, pozerajúc sa jeden druhému do o?í, prijímajúc príbehy a kultúru toho druhého, dovoliac, aby mystika spolupatri?nosti, ktorú Duch Svätý tak ob?ubuje, podporovala uzdravenie zranenej pamäti. Toto je cesta: nerozhodova? za iných, nezara?ova? v?etkých do vopred stanovených schém, ale postavi? sa pred Ukri?ovaného a pred svojho brata, aby sme sa nau?ili krá?a? spolu.

Toto je Cirkev, a takouto nech je v?dy: Cirkvou, ktorá nie je súborom my?lienok a predpisov, ktoré treba ?u?om vtla?i?, ale Cirkvou, ktorá je prívetivým domovom pre v?etkých! A kie? je to tak v?dy. Cirkev ako chrám so stále otvorenými dverami, ako sme to po?uli z úst týchto dvoch na?ich bratov, ktorí rozprávali, aká je táto farnos?. Chrám s dverami stále otvorenými, kde sa my v?etci, ?ivé chrámy Ducha, stretávame, slú?ime a zmierujeme sa. Drahí bratia a sestry, gestá a náv?tevy mô?u by? dôle?ité, ale vä??ina slov a aktivít zmierenia sa odohráva na miestnej úrovni, v komunitách, ako je táto, kde ?udia a rodiny krá?ajú bok po boku, deň za dňom. Spolo?ná modlitba, spolo?ná pomoc, zdie?anie ?ivotných príbehov, radostí a spolo?ných zápasov otvára dvere Bo?iemu dielu zmierenia.

Na záver je tu jeden obraz, ktorý nám mô?e pomôc?. V tomto chráme, nad oltárom a svätostánkom, vidíme ?tyri ty?e typického indiánskeho stanu, ktorý sa, ako som sa dozvedel, nazýva típí. Stan má ve?ký biblický význam. Ke? Izrael krá?al po pú?ti, Boh prebýval v stane, ktorý rozprestierali v?dy, ke? sa ?ud zastavil: bol to Stan zhroma?denia (stretnutia). Pripomína nám, ?e Boh krá?a s nami a rád sa s nami stretáva v zhroma?dení, v sneme. A ke? sa stal ?lovekom, evanjelium doslova hovorí, ?e si ?rozlo?il svoj stan uprostred nás“ (porov. Jn 1,14). Boh je Bohom blízkosti, v Je?i?ovi nás u?í jazyku súcitu a ne?nosti. To si musíme uvedomi? v?dy, ke? prídeme do kostola, kde je prítomný vo svätostánku – v tabernákule, ?o je slovo, ktoré znamená práve stan. Boh si teda stavia svoj stan medzi nami, sprevádza nás na na?ich pú??ach: nebýva v nebeských palácoch, ale v na?ej Cirkvi, ktorú chce ma? ako dom zmierenia.

Je?i?, ukri?ovaný a zm?tvychvstalý, ktorý prebýva? v tomto tvojom ?ude, ktorý je tvoj, Pane; ty, ktorý chce? za?iari? cez na?e spolo?enstvá a kultúry, Je?i?, vezmi nás za ruku, a aj v pú??ach dejín ve? na?e kroky po ceste zmierenia. Amen.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Pope)

-mh, jb-