蜜桃交友

Pokoj ako cesta nádeje: dialóg, zmierenie a ekologické obrátenie

1. Pokoj – cesta nádeje zo?i-vo?i preká?kam a skú?kam

Pokoj je vzácne dobro, predmet na?ej nádeje a tú?by celého ?udstva. Nádej na pokoj ako ?udský postoj je pozna?ená existenciálnym napätím, v?aka ktorému aj ?asto namáhavú prítomnos? ?mo?no prijíma? a ?i?, ak smeruje k cie?u a ak si týmto cie?om mô?eme by? istí, ak je tento cie? taký ve?ký, ?e stojí za námahy spojené s cestou k nemu“[1]. Tak sa nádej stáva cnos?ou, ktorá nás pohýna na cestu, dáva nám krídla, aby sme napredovali, dokonca aj vtedy, ke? sa preká?ky javia ako neprekonate?né.

Na?e ?udské spolo?enstvo si nesie v pamäti i na svojom tele stopy ?oraz ni?ivej?ích vojen a konfliktov, ktoré aj na?alej dopadajú zvlá?? na tých najchudobnej?ích a najslab?ích. Aj pre celé národy je ?a?ké oslobodi? sa spod okovov vykoris?ovania a korupcie, ktoré ?ivia nenávis? a násilie. E?te i dnes je mnohým mu?om a ?enám, de?om i starým ?u?om upieraná dôstojnos?, fyzická integrita, sloboda – vrátane tej nábo?enskej – sociálna solidarita a nádej na budúcnos?. Mnohí sú nevinnými obe?ami bolestného poni?ovania a vylu?ovania, smútku a nespravodlivosti, nehovoriac o traume pochádzajúcej zo systematickej nevra?ivosti vo?i ich národu a ich drahým.

Hrozné skú?ky ob?ianskych i medzinárodných konfliktov, ?asto zhor?ené bezoh?adným násilím, majú dlhodobý vplyv na telo a du?u ?udstva. Ka?dá vojna sa v skuto?nosti javí ako bratovra?da, ktorá ni?í projekt bratstva, ku ktorému je povolaná ?udská rodina.

Vojna, ako vieme, ?asto za?ína nezná?anlivos?ou inakosti toho druhého, ktorá ?iví tú?bu po vlastnení a vô?u vládnu?. Táto nezná?anlivos? sa rodí v srdci ?loveka z egoizmu a pýchy, z nenávisti vedúcej k ni?eniu, vytváraniu negatívneho obrazu o druhom, jeho vylú?eniu a vymazaniu. Vojna sa ?iví zvrátenými vz?ahmi, hegemonickými ambíciami, zneu?ívaním moci, strachom z druhého a chápania odli?nosti ako preká?ky. A naopak, toto v?etko sa zhor?uje vojnou.

Ako som poznamenal po?as nedávnej náv?tevy v Japonsku, z toho paradoxne vyplýva, ?e ?ná? svet ?ije v zvrhlej dichotómii, v ktorej chce bráni? a garantova? stabilitu a mier prostredníctvom falo?ného pocitu bezpe?nosti udr?iavaného mentalitou strachu a nedôvery, ktorá napokon zamorí vz?ahy medzi národmi a bráni akejko?vek forme dialógu. Medzinárodný mier a stabilita nie sú kompatibilné s nijakým pokusom o ich dosiahnutie pomocou strachu zo vzájomného zni?enia alebo hrozby totálneho zni?enia. Je mo?né ich vybudova? iba na základe celosvetovej etiky solidarity a spolupráce v slu?be budúcnosti, utváranej na vzájomnej závislosti a spoluzodpovednosti celej ?udskej rodiny dne?ka i zajtraj?ka.“[2]

Ka?dá situácia ohrozenia ?iví nedôveru a vedie ku stiahnutiu sa do vlastnej bezpe?nej zóny.  Nedôvera a strach oslabujú vz?ahy a zvy?ujú riziko násilia, vytvárajú za?arovaný kruh, ktorý nikdy nemô?e vies? k mierovým vz?ahom. V tomto zmysle predstavuje aj odvrátenie nukleárnej hrozby len iluzórnu istotu.

Preto sa nemô?eme nazdáva?, ?e zachováme stabilitu vo svete pomocou strachu zo zni?enia, v  nadmieru nestabilnej rovnováhe, visiacej na kraji jadrovej priepasti a uzavretej za múrmi ?ahostajnosti, kde sa prijímajú spolo?ensko-ekonomické opatrenia otvárajúce cestu dráme vyra?ovania ?udských bytostí i samotného stvorenia, namiesto starostlivosti o jedny i druhé.[3] Ako teda budova? cestu mieru a vzájomného uznania? Ako prelomi? nezdravú mentalitu hrozieb a strachu? Ako prelomi? v sú?asnosti preva?ujúcu dynamiku nedôvery?

Musíme sa usilova? o skuto?né priate?stvo, zalo?ené na na?om spolo?nom pôvode od Boha a realizované vo vzájomnom dialógu a v dôvere. Tú?ba po pokoji je hlboko vpísaná do srdca ?loveka a nesmieme sa uspokoji? s ni?ím men?ím.

2. Pokoj – cesta po?úvania, zalo?ená na pamäti, solidarite a bratstve

Hibaku?a – teda tí, ?o pre?ili bombardovanie Hiro?imy a Nagasaki – patria medzi tých, ?o dnes udr?ujú pri ?ivote plameň kolektívneho svedomia, ke? pred nasledujúcimi generáciami vydávajú svedectvo o hrôze toho, ?o sa stalo v auguste 1945 a o nevyslovite?nom utrpení, ktoré odvtedy trvá a? podnes. Ich svedectvo odha?uje a uchováva v tomto svete pamiatku obetí, aby sa ?udské svedomie stávalo ?oraz odolnej?ím vo?i akýmko?vek pokusom o nadvládu a ni?enie: ?Nesmieme dovoli?, aby sú?asné a budúce generácie zabudli na to, ?o sa tu stalo, táto spomienka je toti? zárukou a povzbudením k budovaniu spravodlivej?ej a bratskej?ej spolo?nosti“.[4]

Tak ako oni, aj mnohí ?al?í vo v?etkých ?astiach sveta sa starajú o to, aby sa tieto spomienky zachovali pre budúce generácie, a to nielen preto, aby sa neopakovali tie isté chyby, alebo aby sa nepredkladali klamné obrazy minulosti, ale aj preto, ?e ako ovocie skúsenosti predstavujú základ a smerovanie sú?asných i budúcich rozhodnutí na obranu mieru.

Spomienka je v?ak e?te nie?ím viac, je horizontom nádeje: spomienka na ?o i len nepatrné prijaté gesto solidarity v tme vojen a konfliktov, mô?e ?asto in?pirova? k odvá?nym ?i dokonca heroickým gestám, mô?e da? do pohybu nové sily a zapáli? v jednotlivcoch i spolo?enstvách novú nádej.

Otvori? a stanovi? cestu pokoja je o to náro?nej?ia úloha, o ?o komplexnej?ie a protire?ivej?ie záujmy vo vz?ahoch medzi osobami, spolo?enstvami i národmi sú v hre. Treba sa preto predov?etkým odvoláva? na morálne svedomie a na osobnú i politickú vô?u. Pokoj toti? vyviera z h?bky ?udského srdca a politickú vô?u treba zaka?dým znovu obnovova?, aby sa na?li nové cesty na zmierenie a zjednotenie osôb a spolo?enstiev.

Svet nepotrebuje prázdne slová, ale presved?ených svedkov, tvorcov pokoja, otvorených pre dialóg, odmietajúcich vylú?enie ?i manipuláciu. Nemo?no toti? skuto?ne dospie? k pokoju, ak neexistuje presved?ivý dialóg mu?ov a ?ien, ktorí h?adajú pravdu mimo ideológií a rozli?ných názorov. Pokoj ?treba budova? nepretr?ite“,[5] je to cesta, ktorou ideme spolo?ne, neustále h?adajúc spolo?né dobro a usilujúc sa zachova? dané slovo a re?pektova? právo. Vzájomné po?úvanie mô?e vies? k lep?iemu vzájomnému poznaniu a úcte vo?i tomu druhému, a to a? do tej miery, ?e v nepriate?ovi uvidíme tvár brata.

Mierový proces si vy?aduje trvalé úsilie. Je to trpezlivá snaha o h?adanie pravdy a spravodlivosti, ktorá ctí pamiatku obetí a ktorá krok za krokom otvára cestu k spolo?nej nádeji, silnej?ej ako odplata. V právnom ?táte mô?e by? demokracia významnou paradigmou tohto procesu, ke??e je zalo?ená na spravodlivosti a na snahe chráni? práva ka?dej osoby, zvlá?? ak je slabá a marginalizovaná, pri neustálom h?adaní pravdy.[6] Ide o postupne rastúcu sociálnu stavbu, do ktorej  ka?dý zodpovedne priná?a svoj príspevok na v?etkých úrovniach spolo?nosti – miestnej, národnej i svetovej.

Ako zdôraznil sv. Pavol VI.: ?Dvojitá po?iadavka rovnosti a spolurozhodovania smeruje k podpore ur?itého typu demokratickej spolo?nosti...  Inak povedané: je dôle?itá výchova k politickému ?ivotu, ktorá má jednotlivcovi okrem znalosti jeho práv objasni? aj ich nevyhnutný korelát: poznanie jeho povinností vo?i druhým. Zmysel a plnenie povinnosti je podmienené schopnos?ou sebaovládania, prijatím zodpovednosti a hraníc v uplatňovaní slobody jednotlivca i jednotlivých skupín.“[7]

Naopak, rozdelenie medzi ?lenmi spolo?nosti, nárast sociálnej nerovnosti a odmietanie pou?íva? nástroje na zaistenie ?udského integrálneho rozvoja, ohrozuje dosahovanie spolo?ného dobra. Av?ak trpezlivá práca, zalo?ená na sile slova a pravdy, mô?e prebudi? v ?u?och schopnos? súcitu a tvorivej solidarity.

V na?ej kres?anskej skúsenosti si neustále pripomíname Krista, ktorý dal svoj ?ivot za na?e zmierenie (porov. Rim 5, 6 – 11). Cirkev sa naplno podie?a na h?adaní spravodlivého poriadku, pri?om na?alej slú?i spolo?nému dobru a ?iví nádej na pokoj prostredníctvom odovzdávania kres?anských hodnôt, morálneho u?enia, sociálnych a vzdelávacích diel.

3. Pokoj – cesta zmierenia v bratskom spolo?enstve

Biblia, zvlá?? prostredníctvom slov prorokov, pripomína ?udskému svedomiu a národom zmluvu Boha s ?udstvom, ktorá obsahuje vzdanie sa tú?by po ovládaní druhých a osvojenie si poh?adu na druhých ako na osoby, Bo?ie deti, bratov a sestry. Druhých nikdy nesmieme vymedzi? len tým, ?o mo?no povedali alebo urobili, ale máme si ich vá?i? pre prís?ub, ktorý v sebe nesú. Iba ak si vyberieme cestu vzájomnej úcty, mô?eme prelomi? ?pirálu pomsty a nastúpi? cestu nádeje.

Vedie nás pri tom úryvok z evanjelia, ktorý nám predkladá rozhovor medzi Petrom a Je?i?om: ?,Pane, ko?ko ráz mám odpusti? svojmu bratovi, ke? sa proti mne prehre?í? Azda sedem ráz?? Je?i? mu odpovedal: ,Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz?“ (Mt 18, 21 – 22).  Táto cesta zmierenia nás pozýva, aby sme v h?bke svojho srdca na?li silu odpusti? a schopnos? spozna? v druhých bratov a sestry. Ke? sa nau?íme ?i? v odpú??aní, porastie na?a schopnos? stáva? sa mu?mi a ?enami pokoja.

To, ?o platí o mieri v sociálnom kontexte, platí aj v oblasti politiky a ekonomiky, preto?e pokoj preniká v?etky rozmery spolo?enského ?ivota: nikdy nebude skuto?ný pokoj, ak  nebudeme schopní vybudova? spravodlivej?í ekonomický systém. Ako napísal Benedikt XVI. pred desiatimi rokmi v encyklike Caritas in veritate: ?Prekonanie zaostalosti si vy?aduje nielen zlep?enie transakcií, zalo?ených na výmene, nielen samotnú premenu asisten?ných ?truktúr verejnej povahy, ale najmä úsilie o postupnú otvorenos? k takým formám ekonomickej ?innosti, ktoré sú v celosvetovom meradle charakterizované kvótami nezi?tnosti a spolo?enstva“ (39).

4. Pokoj – cesta ekologického obrátenia

?Ak nás zlé chápanie na?ich princípov niekedy zviedlo k ospravedlňovaniu zneu?ívania prírody alebo k despotickej nadvláde ?loveka nad stvorením, alebo k vojnám, nespravodlivosti a násiliu, musíme ako veriaci uzna?, ?e v takomto prípade sme boli neverní pokladu múdrosti, ktorý by sme mali strá?i?.“[8] 

S oh?adom na dôsledky ná?ho nepriate?stva vo?i druhým, nedostatku úcty vo?i spolo?nému domu a hrubého vykoris?ovania prírodných zdrojov – ktoré sa pova?ujú iba za nástroje bezprostredného zisku, bez oh?adu na miestne spolo?enstvá, spolo?né dobro a prírodu – potrebujeme ekologické obrátenie.

Nedávna synoda o Amazónii nás povzbudzuje k tomu, aby sme znovu naliehavo apelovali na vytvorenie mierumilovného vz?ahu spolu?itia medzi spolo?enstvami a zemou, medzi prítomnos?ou a minulos?ou, medzi skúsenos?ou a nádejou.

Táto cesta zmierenia je tie? výzvou na po?úvanie a kontempláciu sveta, ktorý nám Boh daroval, aby sme z neho spravili ná? spolo?ný domov. Zveril nám toti? prírodné zdroje, mnohé formy ?ivota a tie? na?u zem, aby sme ju ?obrábali a strá?ili“ (porov. Gn 2, 15) aj pre budúce generácie, prostredníctvom zodpovedného a ú?inného prispenia ka?dého z nás. Okrem toho potrebujeme zmeni? svoje zmý??anie a poh?ad, aby sme sa vä??mi otvorili stretnutiu s druhými a prijatiu daru stvorenia, ktoré odrá?a krásu a múdros? svojho Stvorite?a.

Z toho vyplývajú zvlá?? hlboké dôvody pre to, aby sme obývali ná? spolo?ný dom novým spôsobom, aby sme jedni druhých prijímali aj s ich odli?nos?ami, oslavovali a re?pektovali ?ivot, ktorý sme dostali a usilovali sa o také ?ivotné podmienky a modely spolo?nosti, ktoré podporia rozvoj a pretrvanie ?ivota v budúcnosti, ako aj rozvoj spolo?ného dobra celej ?udskej rodiny.

Ekologické obrátenie, na ktoré vyzývame, nás povedie k novému poh?adu na ?ivot, ke? si uvedomíme ve?kodu?nos? Stvorite?a, ktorý nám daroval zem a ktorý nás povoláva radostne sa o ňu deli? s druhými v striedmosti. Takéto obrátenie sa chápe integrálne, ako zmena vz?ahov k na?im sestrám a bratom, k iným ?ivým bytostiam, k stvoreniu v jeho bohatej pestrosti a k Stvorite?ovi, ktorý je pôvodcom a zdrojom ka?dého ?ivota. Od kres?anov si to vy?aduje ?aby sa vo vz?ahoch so svetom, ktorý nás obklopuje, prejavili v?etky dôsledky ná?ho stretnutia s Je?i?om“[9].

5. Dostaneme to?ko, v ko?ko dúfame[10]

Cesta zmierenia si vy?aduje trpezlivos? a dôveru. Nezískame pokoj, ak v neho nedúfame.

V prvom rade to znamená, ?e treba veri? v mo?nos? pokoja, veri?, ?e tí druhí potrebujú pokoj práve tak ako my. V tomto sa mo?no in?pirova? Bo?ou láskou ku ka?dému z nás: láskou oslobodzujúcou, nekone?nou, bezodplatnou a neúnavnou.

Strach je ?asto zdrojom konfliktov. Je teda dôle?ité prekro?i? na?e ?udské strachy a uzna?, ?e pred tým, ktorý nás miluje a o?akáva ako Otec strateného syna (porov. 15, 11 – 24), sme de?mi v núdzi. Kultúra stretnutia je v rozpore s kultúrou ohrozovania. Z ka?dého stretnutia robí toti? mo?nos? a dar ve?kodu?nej Bo?ej lásky. Vedie nás prekra?ova? hranice na?ich úzkych obzorov a neustále nás povzbudzuje, aby sme pre?ívali ducha univerzálneho bratstva, ako deti jediného nebeského Otca.

Na tejto ceste podporuje Kristových u?eníkov aj sviatos? zmierenia, ktorú Pán dal pokrsteným na odpustenie hriechov. Táto sviatos? Cirkvi, ktorá obnovuje jednotlivcov i spolo?enstvá, nás pozýva k obráteniu poh?adu na Je?i?a, ktorý ?zmieril v?etko so sebou“ (Kol 1, 20); a po?aduje, aby sme zanechali akéko?vek násilie v my?lienkach, slovách i skutkoch, ?i u? vo?i blí?nym alebo vo?i stvoreniu.

Milos? Boha Otca sa dáva ako bezpodmiene?ná láska. Ke??e sme v Kristovi prijali jeho odpustenie, mô?eme sa vyda? na cestu a ponúknu? pokoj mu?om a ?enám na?ej doby. Deň po dni nám Duch Svätý vnuká správne postoje a slová, aby sme sa stali tvorcami spravodlivosti a pokoja.

Nech nás Boh pokoja po?ehnáva a príde nám na pomoc.

Nech nás sprevádza Mária, Matka Knie?a?a pokoja a Matka v?etkých národov na zemi, a nech nás podporuje na ka?dom kroku na ceste zmierenia.

Nech ka?dý ?lovek, ktorý príde na tento svet, mô?e okúsi? ?ivot v pokoji a naplno rozvinú? prís?ub lásky a ?ivota, ktorý v sebe nosí. 

Vo Vatikáne 8. decembra 2019

Franti?ek

(Preklad: KBS)

[1] Benedikt XVI.: Encyklika Spe salvi (30. november 2007), 1.

[2] Príhovor o nukleárnych zbraniach, Nagasaki, Park ?Atomic Bomb Hypocenter“, 24. november 2019.

[3] Porov. Homília na Lampeduse, 8. júl 2013.

[4] Príhovor o mieri, Hiro?ima, Pamätník mieru, 24. november 2019.

[5] Druhý vatikánsky koncil: Pastora?ná kon?titúcia Gaudium et spes, 78.

[6] Porov. Benedikt XVI.: Príhovor k predstavite?om talianskych kres?anských zamestnaneckých zdru?ení (Associazioni Cristiane Lavoratori Italiani), 27. január 2006.

[7] Apo?tolský list Octogesima adveniens (14. máj 1971), 24.

[8] Franti?ek: Encyklika Laudato si’ (24. máj 2015), 200.

[9] Tam?e, 217.

[10] Porov. Sv. Ján od Krí?a: Temná noc, II, 21, 8.