蜜桃交友

Pre dne拧ného technicky zameraného 膷loveka nie je 木ahké porozumie钮, 膷o z h木adiska antropológie výraz srdce znamená. Nemá ni膷 spolo膷né so sentimentálnos钮ou alebo afektovanos钮ou, ale ide o centrum 膷loveka, z ktorého vychádza v拧etko to, 膷o neskôr nadobudne podobu konkrétnych 膷inov. 

K modlitbe srdca je potrebné kultivova钮 duchovné city, v膹aka ktorým 膷lovek poznáva  a  smeruje k Bohu.    

1. Duchovné city  

Pri akejko木vek modlitbe vnímame rozdiel medzi 膷innos钮ou mysle a 膷innos钮ou srdca. 膶innos钮 mysle a rozumu sa nikdy nezaobíde bez rozpty木ovania a nedostatku sústredenosti, na ktoré si dnes s钮a啪uje nemálo 木udí.  

Ak sa nám v拧ak podarí do modlitby zapoji钮 srdce, situácia sa zmení. Rozptýlené, utekajúce my拧lienky zrazu pominú a 膷lovek je ove木a viac vtiahnutý do modlitby, do toho, 膷o sa odohráva v jeho srdci. Tu u啪 nejde len o recitované slová, ale ove木a viac  o city 膷i akési povzdychy srdca, nasmerované k Bohu. Je to nie膷o podobné, ako ke膹 pre啪ívame hlboký smútok alebo intenzívnu rados钮. Bez toho, aby sme chceli, táto emócia nás prenikne do takej miery, 啪e nám my拧lienky prestanú uteka钮. V拧etko, 膷o sa odohráva okolo nás, 膷o po膷úvame alebo vidíme, je akoby v tieni ná拧ho citového rozpolo啪enia. Podobne je to i pri modlitbe srdca. Srdce je preniknuté duchovným citom a v拧etko, 膷o sa odohráva okolo nás, 膷o  po膷ujeme alebo vidíme, je v tieni tohto citu, ktorý je nasmerovaný na Boha.   

Pri modlitbe má by钮 木udský duch vedený Bo啪ím Duchom, ktorý prebýva v 膷istom srdci 膷loveka. Bo啪í Duch vedie 膷loveka k tomu, aby videl skuto膷né potreby spolo膷nosti, v ktorej 啪ije, ale i svoje vlastné potreby. Pod木a Sv. Písma Duch nám prichádza na pomoc v na拧ej slabosti, lebo nevieme ani to, za 膷o sa máme modli钮 (porov. Mt 20, 22).  

Modlitbu srdca charakterizuje jednota medzi Bo啪ím Duchom a srdcom. Ak sú Duch a srdce od seba oddelené, ak srdce 膷loveka príli拧 lipne k pozemským veciam, takéto srdce nebude nikdy schopné duchovných citov pri modlitbe.   

Teofan Zatvorník, ke膹 chcel vyjadri钮 duchovné city srdca, pou啪il príklad divadla. Ak divadelník recituje svoju úlohu mimo scény, jeho recitácia má len 拧tudijný charakter. Ale ke膹 vyjde na javisko, nesta膷í len recitova钮 nau膷ené frázy. Treba sa do danej úlohy úplne vlo啪i钮. Toto nie je 膷innos钮 len rozumu alebo pamäti, ale celého 膷loveka, ktorú vyjadruje slovo srdce. Preto je srdce pova啪ované za centrum 膷loveka, za stred jeho existencie. 膶lovek je taký, aké je jeho srdce.

2. Poznávanie srdcom

Pojem srdce zah艜艌a v sebe istú formu poznania, ale ve木mi odli拧nú od racionálneho poznania. Je to úplne osobné poznanie, ktoré funguje nie na princípe intelektuálnej a racionálnej 膷innosti. Výkon intelektu má svoj odraz v rozli拧ovaní medzi pravdivým a nepravdivým, dobrým alebo zlým, u啪ito膷ným alebo 拧kodlivým. Racionálne uva啪ovanie odde木uje tieto dva póly s presnos钮ou, ale aj s neosobným chladom a odstupom. Gréci na túto 膷innos钮 intelektu pou啪ívali výraz diacrino, oddelenie jedného od druhého.

慕udské srdce tie啪 poznáva a rozli拧uje. Súhlasí, alebo nesúhlasí, odli拧uje  dobré od zlého, av拧ak robí to osobne, zainteresovane. Nepopiera racionálne fakty, ale necháva  priestor i pocitom a intuícii. Zachytáva akési vnútorné na拧epkávanie, dojem ktorý zanechá daná osoba. I na tento druh poznávania a rozli拧ovania mali Gréci svoj výraz: dokimazo, 膷o znamenalo o钮a啪kanie, posudzovanie, preskúmanie. Toto hodnotenie skuto膷nosti sa prejavuje mno啪stvom dojmov, ktoré srdce zachytáva a rozli拧uje.

Poznávanie srdcom patrí do kategórie vy拧拧ích poznávacích schopností. Kardiognózia, ktorú mal napríklad sv. Páter Pio, patrí do tejto kategórie poznania. Tento svätec vedel presne, 膷o sa odohráva v srdciach 木udí, ktorí ho nav拧tevovali, a 膷ítal z ich srdca ako z otvorenej knihy.   

Preto jednou z podmienok duchovného vodcu bolo poznávanie srdcom, 膷o je jeden z ú膷inkov modlitby srdca. Zdravá zásada duchovného sprevádzania bola obráti钮 sa s prosbou o radu iba na 膷loveka, ktorý praktizuje túto modlitbu.    

3. Pohyb srdca

Srdce 膷loveka je v neustálom pohybe, je v stave ustavi膷ného vnímania, prehlbovania 膷i opotrebovania podnetov. Srdce mô啪e otupie钮, mô啪e sa uzavrie钮 pred istým druhom vnemov, ktoré sa zo zaujímavých stanú v拧ednými a ni膷 nehovoriacimi. I vzne拧ená vec 膷i osoba mô啪e 膷loveku zov拧ednie钮 a viac sa u啪 nedotýka钮 jeho srdca. Av拧ak i zdanlivo nepatrná vec 膷i osoba mô啪u v 艌om vyvola钮 silnú rezonanciu, hnutia srdca. I na nepatrné podnety mô啪e srdce 膷loveka reagova钮. A presne o toto ide pri modlitbe srdca. Akýko木vek nepatrný podnet je schopný pohnú钮 citlivé srdce 膷loveka smerom k Bohu. V拧etko, 膷o zarezonuje v srdci citlivého 膷loveka, nezostane len v horizontálnej rovine, nezostane na úrovni kritiky 膷i komentára, ale je takmer automaticky predkladané Bohu.

A tak srdce nie je len prijíma膷om udalostí, ale v拧etko prijaté vie premeni钮 na modlitbu. Srdce podnecuje a motivuje 膷loveka. Ve木ké veci sa nedajú dosiahnu钮 len silnými vô木ovými vlastnos钮ami. Je potrebný i pohyb srdca. Sta膷í si v拧imnú钮, ako rýchlo 膷lovek dosiahne to, 膷o má rád. Sila, ktorá uvádza vô木u do pohybu, pochádza zo srdca, a preto啪e vychádza z tohto miesta, je u啪 samotnou modlitbou. 

Milí priatelia, modli钮 sa srdcom neznamená recitova钮 nau膷ené formulky. Znamená zapoji钮 do na拧ej modlitby srdce, ktoré oplýva duchovnými citmi, pravdivo poznáva a pohýna 膷loveka k Bohu[1].

[1] Porov. Tomá拧 艩pidlík, Il Cuore e lo Spirito: La dottrina spirituale di Teofane il Recluso, Città del Vaticano 2004, 47-68.