蜜桃交友

Pre dne?ného technicky zameraného ?loveka nie je ?ahké porozumie?, ?o z h?adiska antropológie výraz srdce znamená. Nemá ni? spolo?né so sentimentálnos?ou alebo afektovanos?ou, ale ide o centrum ?loveka, z ktorého vychádza v?etko to, ?o neskôr nadobudne podobu konkrétnych ?inov. 

K modlitbe srdca je potrebné kultivova? duchovné city, v?aka ktorým ?lovek poznáva  a  smeruje k Bohu.    

1. Duchovné city  

Pri akejko?vek modlitbe vnímame rozdiel medzi ?innos?ou mysle a ?innos?ou srdca. ?innos? mysle a rozumu sa nikdy nezaobíde bez rozpty?ovania a nedostatku sústredenosti, na ktoré si dnes s?a?uje nemálo ?udí.  

Ak sa nám v?ak podarí do modlitby zapoji? srdce, situácia sa zmení. Rozptýlené, utekajúce my?lienky zrazu pominú a ?lovek je ove?a viac vtiahnutý do modlitby, do toho, ?o sa odohráva v jeho srdci. Tu u? nejde len o recitované slová, ale ove?a viac  o city ?i akési povzdychy srdca, nasmerované k Bohu. Je to nie?o podobné, ako ke? pre?ívame hlboký smútok alebo intenzívnu rados?. Bez toho, aby sme chceli, táto emócia nás prenikne do takej miery, ?e nám my?lienky prestanú uteka?. V?etko, ?o sa odohráva okolo nás, ?o po?úvame alebo vidíme, je akoby v tieni ná?ho citového rozpolo?enia. Podobne je to i pri modlitbe srdca. Srdce je preniknuté duchovným citom a v?etko, ?o sa odohráva okolo nás, ?o  po?ujeme alebo vidíme, je v tieni tohto citu, ktorý je nasmerovaný na Boha.   

Pri modlitbe má by? ?udský duch vedený Bo?ím Duchom, ktorý prebýva v ?istom srdci ?loveka. Bo?í Duch vedie ?loveka k tomu, aby videl skuto?né potreby spolo?nosti, v ktorej ?ije, ale i svoje vlastné potreby. Pod?a Sv. Písma Duch nám prichádza na pomoc v na?ej slabosti, lebo nevieme ani to, za ?o sa máme modli? (porov. Mt 20, 22).  

Modlitbu srdca charakterizuje jednota medzi Bo?ím Duchom a srdcom. Ak sú Duch a srdce od seba oddelené, ak srdce ?loveka príli? lipne k pozemským veciam, takéto srdce nebude nikdy schopné duchovných citov pri modlitbe.   

Teofan Zatvorník, ke? chcel vyjadri? duchovné city srdca, pou?il príklad divadla. Ak divadelník recituje svoju úlohu mimo scény, jeho recitácia má len ?tudijný charakter. Ale ke? vyjde na javisko, nesta?í len recitova? nau?ené frázy. Treba sa do danej úlohy úplne vlo?i?. Toto nie je ?innos? len rozumu alebo pamäti, ale celého ?loveka, ktorú vyjadruje slovo srdce. Preto je srdce pova?ované za centrum ?loveka, za stred jeho existencie. ?lovek je taký, aké je jeho srdce.

2. Poznávanie srdcom

Pojem srdce zah?ňa v sebe istú formu poznania, ale ve?mi odli?nú od racionálneho poznania. Je to úplne osobné poznanie, ktoré funguje nie na princípe intelektuálnej a racionálnej ?innosti. Výkon intelektu má svoj odraz v rozli?ovaní medzi pravdivým a nepravdivým, dobrým alebo zlým, u?ito?ným alebo ?kodlivým. Racionálne uva?ovanie odde?uje tieto dva póly s presnos?ou, ale aj s neosobným chladom a odstupom. Gréci na túto ?innos? intelektu pou?ívali výraz diacrino, oddelenie jedného od druhého.

?udské srdce tie? poznáva a rozli?uje. Súhlasí, alebo nesúhlasí, odli?uje  dobré od zlého, av?ak robí to osobne, zainteresovane. Nepopiera racionálne fakty, ale necháva  priestor i pocitom a intuícii. Zachytáva akési vnútorné na?epkávanie, dojem ktorý zanechá daná osoba. I na tento druh poznávania a rozli?ovania mali Gréci svoj výraz: dokimazo, ?o znamenalo o?a?kanie, posudzovanie, preskúmanie. Toto hodnotenie skuto?nosti sa prejavuje mno?stvom dojmov, ktoré srdce zachytáva a rozli?uje.

Poznávanie srdcom patrí do kategórie vy??ích poznávacích schopností. Kardiognózia, ktorú mal napríklad sv. Páter Pio, patrí do tejto kategórie poznania. Tento svätec vedel presne, ?o sa odohráva v srdciach ?udí, ktorí ho nav?tevovali, a ?ítal z ich srdca ako z otvorenej knihy.   

Preto jednou z podmienok duchovného vodcu bolo poznávanie srdcom, ?o je jeden z ú?inkov modlitby srdca. Zdravá zásada duchovného sprevádzania bola obráti? sa s prosbou o radu iba na ?loveka, ktorý praktizuje túto modlitbu.    

3. Pohyb srdca

Srdce ?loveka je v neustálom pohybe, je v stave ustavi?ného vnímania, prehlbovania ?i opotrebovania podnetov. Srdce mô?e otupie?, mô?e sa uzavrie? pred istým druhom vnemov, ktoré sa zo zaujímavých stanú v?ednými a ni? nehovoriacimi. I vzne?ená vec ?i osoba mô?e ?loveku zov?ednie? a viac sa u? nedotýka? jeho srdca. Av?ak i zdanlivo nepatrná vec ?i osoba mô?u v ňom vyvola? silnú rezonanciu, hnutia srdca. I na nepatrné podnety mô?e srdce ?loveka reagova?. A presne o toto ide pri modlitbe srdca. Akýko?vek nepatrný podnet je schopný pohnú? citlivé srdce ?loveka smerom k Bohu. V?etko, ?o zarezonuje v srdci citlivého ?loveka, nezostane len v horizontálnej rovine, nezostane na úrovni kritiky ?i komentára, ale je takmer automaticky predkladané Bohu.

A tak srdce nie je len prijíma?om udalostí, ale v?etko prijaté vie premeni? na modlitbu. Srdce podnecuje a motivuje ?loveka. Ve?ké veci sa nedajú dosiahnu? len silnými vô?ovými vlastnos?ami. Je potrebný i pohyb srdca. Sta?í si v?imnú?, ako rýchlo ?lovek dosiahne to, ?o má rád. Sila, ktorá uvádza vô?u do pohybu, pochádza zo srdca, a preto?e vychádza z tohto miesta, je u? samotnou modlitbou. 

Milí priatelia, modli? sa srdcom neznamená recitova? nau?ené formulky. Znamená zapoji? do na?ej modlitby srdce, ktoré oplýva duchovnými citmi, pravdivo poznáva a pohýna ?loveka k Bohu[1].

[1] Porov. Tomá? ?pidlík, Il Cuore e lo Spirito: La dottrina spirituale di Teofane il Recluso, Città del Vaticano 2004, 47-68.