PODCAST: Slovenský bezdomovec Mirko – svätec od susedných dverí
Zuzana Klimanová - Vatikán
Mirko zomrel 2. augusta tohto roku v Palazzo Migliori pri vatikánskej kolonáde. V tejto ubytovni Apoštolskej charity a Komunity Sant’Egidio býval Mirko posledný rok svojho života. Ako spomína v skoršom rozhovore pre Pope pápežský almužník kardinál Krajewski, do paláca Migliori prišiel Mirko 1. septembra 2022, po dlhej dobe prehovárania. Presvedčiť sa dal až vtedy, keď mu kardinál Krajewski povedal: ‚Pápež František ťa pozýva do novej ubytovne‘. Mirko na to: ‚Dobre, ale odpoviem o tri dni. ‘ A po troch dňoch povedal áno. Raz dokonca išiel za pápežom na súkromnú audienciu, na ktorú ho priviedol pápežský almužník. „Dostal požehnanie. Aj pre Svätého Otca to bola výnimočná chvíľa, pretože videl človeka, ktorý nemá nič, ani len tvár“, spomína kardinál Krajewski.
Sestra Pavla Draganová, ktorá sa starala o Mirka od júla 2022, až do jeho smrti, naňho spomína nasledovne:
„Potreboval predovšetkým ľudskú prítomnosť. Potreboval, aby sa s ním niekto rozprával, keďže on nevedel po taliansky. Cítil sa veľmi sám, veľmi opustený... Spolu sme sa modlili a každý deň som mu pripravovala jedlo“. To muselo byť rozmixované, aby ho mohol prehltnúť, dodáva sestra.
Trpezlivosť, inteligencia a modlitba
„Mirko bol jeden úžasný človek. To, čo by som na ňom chcela vyzdvihnúť, je jeho trpezlivosť. Úžasná trpezlivosť. Ja som tak trpezlivého človeka ešte vo svojom živote nestretla. Napriek tomu, že bol veľmi chorý, že mal bolesti, nikdy sa nesťažoval... ani na bolesť, ani na podmienky,
ani na život, nesťažoval sa na nič. Bol v tej svojej chorobe trpezlivý až do posledných chvíľ. Dokonca odmietal aj lieky na utíšenie bolesti.“
Ďalšou vecou, ktorú u Mirka vyzdvihla sestra Pavla, bola jeho inteligencia. „Bol to človek veľmi inteligentný, sčítaný, zaujímal sa o všetko, čo sa deje vo svete, v Cirkvi, pýtal sa, kládol otázky... Keď som napríklad hovorila, že Svätý Otec išiel na nejakú apoštolskú cestu, presne mi vedel povedať aká to je krajina, s kým susedí, koľko má obyvateľov... Mal úžasné vedomosti čo sa týka geografie, ale aj iného. On predtým pracoval ako živnostník a chodil po Európe, takže mnohé krajiny poznal osobne. Ale je zaujímavé, že poznal aj tie exotickejšie krajiny.“
Modlitba a spoveď – pripraviť sa na stretnutie s Pánom
„Bol to človek inteligentný, trpezlivý a modliaci sa“, hovorí v rozhovore sestra Pavla a dodáva:
„Modlil sa za to, aby sa splnila Božia vôľa. Toto vždy opakoval, že „bude tak, ako Pán Boh chce – ak Pán Boh bude chcieť, vyzdraviem, ak má Pán so mnou iné plány, zomriem, ale som si istý, že sa stane len to, čo chce Pán Boh“. A vždy, keď sme sa modlili, tak sme sa modlili za to, aby sa dobre pripravil na svätú spoveď. ... On pokrstený bol, bol veriaci, aj sa modlil, ale ku sviatosti zmierenia roky nepristupoval.“
Sestra Pavla Mirkovi ponúkla, aby sa zmieril s Pánom Bohom a pripravil sa tak na stretnutie s Ním. Súhlasil, avšak chcel sa na sviatosť zmierenia poriadne pripraviť, a tak to odďaľoval. Naučil sa modlitbu vzbudenia dokonalej ľútosti, ktorú stále opakoval, hovorí sestra Pavla a pokračuje:
„To, čo bolo na tom také úžasné je, že on sa pýtal. Naozaj sa chcel dobre pripraviť na svätú spoveď. ...Keď som prišla po nedeli Božieho milosrdenstva za ním, tak som ho stretla úžasne radostného, spokojného, šťastného. A on mi povedal: Viete, ja som sa vyspovedal. On nevedel, že je Nedeľa Božieho milosrdenstva, nevedel, že aké dni sú, až tak tie posledné dni nesledoval, ale to, že sa vyspovedal, to naozaj prežíval ako niečo slávnostné. Vyslovene bolo na ňom vidieť, že je šťastný, spokojný a to mi stačilo. To bola pre mňa najväčšia - nie že odmena, ale vnútorne som aj ja cítila radosť a šťastie, že sa zmieril s Pánom a že aj keď odíde, tak odíde pripravený a že Pán ho prijme“, hovorí sestra Pavla dojatá spomienkou na Mirka.
Viera
„Mirko pochádzal z rodiny, kde sa mama modlila veľa, tak to hovoril. Toto si niesol so sebou. Potom odišiel, povedal že do kostola niekedy zašiel, ale ku sviatostiam nepristupoval. Povedal však: Ja som vždy veril, len tá moja viera bola taká povrchná a vlastne až táto choroba ma priviedla k tomu, že som musel začať rozmýšľať ináč. Ale nejak bližšie sme na túto tému nehovorili. Len to, že sa chcel naozaj dobre pripraviť.“
Mirkov predošlý život
O Mirkovom predošlom živote vie sestra Pavla len z jeho rozprávania: „Viem, že pracoval ako živnostník [na Slovensku]. Potom, keď ochorel, keďže si neplatil dávky, prišla naňho exekúcia. To, čo mal našetrené v podstate minul na liečbu a na živobytie – keďže nepracoval, nemal žiaden príjem. V rámci tej exekúcie prišiel o byt a dostal sa na ulicu. Keďže už nemal rodičov, ani bližších príbuzných, ktorí by mu pomohli, rozhodol sa ísť žobrať do Rakúska, pretože na Slovensku, ako sám hovoril, mu to bolo trápne. Vo Viedni žobral, keď si niečo nažobral, snažil sa to použiť na liečbu. Nikdy som ho nevidela ani pod vplyvom alkoholu alebo pod vplyvom nejakých drog. On naozaj žil dôstojne, aj napriek tomu, že žil na ulici.“
Vo Viedni boli tuhé zimy a tak sa Mirko na podnet svojho kolegu z ulice dostal do Ríma, kde je teplejšie. „Choroba sa začala zhoršovať, stratil zrak, takže už preňho bolo náročné nejakým spôsobom sa pohybovať. Usídlil sa na Aventíne a tam žobral. On nosil stále tvár zakrytú šatkou.“ Niektorí zvedavci mu ju strhávali a „takýmto spôsobom mu ubližovali“, hovorí sestra Pavla.
„Pohľad na jeho tvár by naozaj zniesol málokto. Pretože bola totálne znetvorená rakovinou – nemal oči, nemal nos. V podstate, čo mal funkčné, bola už len tá jeho dolná sánka.“
Pohreb ako oslava
Sestra Pavla v rozhovore spomína aj na Mirkov pohreb, ktorý sa konal vo Vatikáne. Hoci Mirko zomrel v auguste, pohreb mal až 16. septembra kvôli byrokratickým záležitostiam. Svätej omši v Kostole sv. Moniky predsedal pápežský almužník kardinál Konrad Krajewski, koncelebroval niekdajší majster pápežských liturgických slávení Mons. Marini, prítomných bolo zhruba sto ľudí. Kardinál Krajewski v homílii spomenul, že „byť v Mirkovej prítomnosti bolo ako byť na duchovných cvičeniach“. „Bola v ňom vidieť tvár trpiaceho Krista“.
Sestra Pavla na margo pohrebu uviedla:
„Tak ako mal ťažký ten život, tak ten jeho pohreb bola jedna slávnosť, aspoň pre mňa. ... Bolo tam veľa kňazov, bol prítomný kardinál, aj Mons. Marini, bolo tam veľa sestier, aj ľudia z toho jeho spoločenstva. Môžem povedať, že ani niektorí, čo majú rodinu, nemajú toľko ľudí na pohrebe, ako mal on.“
Svätec od susedných dverí
Čo Mirko naučil sr. Pavlu? „Predovšetkým tú jeho trpezlivosť. To sa nedá zabudnúť jednoducho. A nenáročnosť, skromnosť. On si nenárokoval na nič – aj keď som sa ho pýtala, že „čo ti donesiem zajtra na jedenie?“ – „Čo mi urobíte, to bude dobré.“ Len raz si vybral, keď ma prosil, aby som mu urobila zemiakový šalát a rybu. Že si chce ešte pripomenúť Vianoce. Že už asi na Vianoce nebude medzi nami, ale že si ešte chce vychutnať tú chuť. Tak som mu to urobila.“
Pri rozprávaní sestry Pavly prichádza človeku na um výraz „svätý od susedných dverí“, ktorý často používa pápež František. Azda bol takýmto nepozorovaným svätcom aj Mirko. Sestra Pavla reaguje: „Určite. Keď sa povie slovo bezdomovec, tak si väčšinou človek vždy predstaví – aj ja som si to tak predstavovala – nejakého človeka, ktorý sa opije do nemoty, ktorý sa nestará o svoju hygienu, nič ho nezaujíma, len alkohol dajme tomu, ale nie je to vždy tak. Myslím si, že treba vedieť naozaj rozlišovať. A neodsúdiť nikoho, pretože niekedy sa tí ľudia dostanú na ulicu naozaj aj takým spôsobom ako on. A my nikdy nevieme čo je za tým.“
Cristo velato – zahalený Kristus
Sestra Pavla ďalej spomína: „Mne tú tvár odhalil a viackrát. Tým, že som sa mu to aj snažila ošetrovať... Ale keď niekto zaklopal, okamžite si dával tú šatku na tvár. Povedal, že ľudia sa ho boja. Že keď vidia ten jeho výzor, že sa ho boja. Že on sa videl naposledy, keď ešte mal zrak, a že sa zľakol sám seba. Takže nechcel tú svoju tvár ukazovať.
Myslím, že tu v Taliansku je tá mramorová socha „Cristo velato“ sa mi zdá, že sa to tak volá, teda Kristus zahalený závojom... Keď som ho videla na tej posteli... Tá socha bol Kristus mŕtvy zahalený šatkou, ale bolo vidieť obrysy. A tuto to bolo to isté. Tú tvár mal zahalenú, ale bolo vidieť obrysy, utrpenie na tej tvári . Ale nikdy nehovoril, že trpí. Nikdy nepovedal, že on trpí. Bral to ako súčasť jeho života, takto to prišlo, takto to bolo. Mala som možnosť pracovať s chorými, aj so zomierajúcimi, aj som videla rôznych ťažko chorých, ale s týmto som sa naozaj nestretla.“
Istý kontakt so Slovenskom mal Mirko aj vďaka rádiu, ktoré mu s komunitou Sant’Egidio zabezpečil Slovák Rudolf z Palazzo Migliori. Ten sa o Mirka príkladne staral, spomína sestra Pavla.
O Mirkovi po jeho pohrebe napísal aj Andrea Riccardi – zakladateľ Komunity Sant’Egidio.
Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.
