蜜桃交友

Pope

Priná?ame plné znenie homílie pápe?a Franti?ka pri svätej om?i na Svetový deň chudobných 2024.

Homília Svätého Otca

Slová, ktoré sme práve po?uli, by v nás mohli vyvoláva? pocity úzkosti, v skuto?nosti sú v?ak ve?kým zvestovaním nádeje. Vskutku, ak sa na jednej strane zdá, ?e Je?i? opisuje vnútorné rozpolo?enie tých, ktorí videli zni?enie Jeruzalema a myslia si, ?e nastal koniec, tak zároveň ohlasuje nie?o mimoriadne - práve v hodine temnoty a spusto?enia, práve ke? sa zdá, ?e sa v?etko rúca, prichádza Boh, pribli?uje sa, zhroma??uje nás, aby nás zachránil.

Je?i? nás pozýva, aby sme mali vnímavej?í poh?ad, aby sme mali o?i schopné ??íta? vo vnútri“ udalostí dejín, aby sme objavili, ?e aj v úzkosti na?ich s?dc a na?ej doby je neotrasite?ná nádej, ktorá ?iari. V tento Svetový deň chudobných sa teda zamerajme práve na tieto dve skuto?nosti: úzkos? a nádej, ktoré sa v?dy navzájom vyzývajú na súboj na poli ná?ho srdca.

Najprv úzkos?. Je to pocit roz?írený v na?ej dobe, v ktorej spolo?enská komunikácia umocňuje problémy a rany, ?ím sa svet stáva neistej?ím a aj budúcnos? je neistej?ia. Aj dne?né evanjelium sa za?ína obrazom, ktorý premieta sú?enie ?udí do vesmíru, a to apokalyptickým jazykom: ?Slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoj jas, hviezdy budú pada? z neba a nebeské mocnosti sa budú chvie?“ (Mk 13, 24 - 25) a tak ?alej.

Ak sa ná? poh?ad zastavuje len pri opise udalostí, prevláda v nás úzkos?. Aj dnes toti? vidíme, ako sa zatmieva slnko a zhasína mesiac, vidíme hlad a biedu, ktoré utlá?ajú mnohých bratov a sestry, ktorí nemajú ?o jes?, vidíme hrôzy vojny, vidíme smr? nevinných. Pred týmto scenárom nám hrozí, ?e upadneme do sk?ú?enosti a nev?imneme si Bo?iu prítomnos? v dráme dejín. Odsudzujeme sa tak na bezmocnos?, vidíme, ako okolo nás rastie nespravodlivos?, ktorá spôsobuje boles? chudobným a pripájame sa k rezignovanému prúdu tých, ktorí si z pohodlnosti alebo lenivosti myslia, ?e ?tak to na svete chodí“ a ?s tým ni? nenarobím“. Potom sa aj samotná kres?anská viera redukuje na ne?kodnú zbo?nos?, ktorá nevyru?uje mocných tohto sveta a nevytvára konkrétny záväzok k dobro?innosti. A kým je ?as? sveta odsúdená na ?ivot v spodine dejín, kým rastú nerovnosti a ekonomika trestá najslab?ích, kým sa spolo?nos? oddáva modloslu?be peňazí a konzumu, stáva sa, ?e chudobní a vylú?ení nemô?u robi? ni? iné, len na?alej ?aka? (porov. apo?t. exhortácia Evangelii gaudium, 54).

Tu v?ak Je?i? uprostred tohto apokalyptického obrazu roznecuje nádej. Otvára horizont, roz?iruje ná? poh?ad, aby sme sa aj v neistote a bolesti sveta nau?ili chápa? prítomnos? lásky Boha, ktorý sa k nám pribli?uje, ktorý nás neopú??a, ktorý koná pre na?u spásu. V skuto?nosti, tak ako sa zatmieva slnko, prestáva svieti? mesiac a hviezdy padajú z oblohy, hovorí evanjelium, ?uvidia Syna ?loveka prichádza? na oblakoch s ve?kou mocou a slávou“, a on ?zhroma?dí svojich vyvolených zo ?tyroch strán sveta, od kraja zeme a? po kraj neba“ (v. 26 - 27).

Týmito slovami Je?i? poukazuje predov?etkým na svoju smr?, ktorá nastane krátko nato. Na Kalvárii sa toti? zatmie slnko a na svet zostúpia temnoty; ale práve v tej chvíli príde Syn ?loveka na oblakoch, preto?e moc jeho zm?tvychvstania rozláme okovy smrti, z temnoty hrobu povstane ve?ný Bo?í ?ivot a z trosiek dejín zranených zlom sa zrodí nový svet.

Bratia a sestry, toto je nádej, ktorú nám chce Je?i? odovzda?. A robí to aj prostredníctvom krásneho obrazu: pozrite sa na figovník, hovorí, preto?e ?ke? jeho ratoles? mladne a vyháňa lístie, viete, ?e je blízko leto“ (v. 28). Rovnakým spôsobom sme aj my pozvaní ?íta? situácie ná?ho pozemského ?ivota: tam, kde sa zdá, ?e je len nespravodlivos?, boles? a bieda, práve v tej dramatickej chvíli je nám nablízku Pán, aby nás vyslobodil z otroctva a dal za?iari? ?ivotu (porov. v. 29). A je nablízku v spôsobe na?ej kres?anskej blízkosti, ná?ho kres?anského bratstva. Nejde o to hodi? mincu do rúk toho, kto ju potrebuje. Toho, kto dáva almu?nu, sa pýtam na dve veci: ?Dotýka? sa rúk týchto ?udí, alebo im mincu hodí? bez toho, aby si sa ich dotkol? Pozerá? sa do o?í ?loveka, ktorému pomáha?, alebo odvracia? zrak?“

A sme to my, jeho u?eníci, ktorí v?aka Duchu Svätému mô?eme rozsieva? túto nádej vo svete. Sme to my, kto mô?e a musí rozsvieti? svetlá spravodlivosti a solidarity, zatia? ?o tiene uzavretého sveta hustnú (porov. Enc. V?etci bratia, 9-55). Sme to my, ktorých jeho milos? roz?iaruje, je to ná? ?ivot preniknutý súcitom a láskou, ktorý sa stáva znamením prítomnosti Pána, ktorý je v?dy nablízku utrpeniam chudobných, aby utí?il ich rany a zmenil ich osud.

Bratia a sestry, nezabúdajme: kres?anská nádej, ktorá sa naplnila v Je?i?ovi a uskuto?ňuje sa v jeho krá?ovstve, potrebuje nás a potrebuje na?u zaanga?ovanos?, potrebuje vieru ?inorodú v láske, potrebuje kres?anov, ktorí sa neobracajú na druhú stranu. Pozeral som raz na fotografiu, ktorú urobil jeden rímsky fotograf: z re?taurácie vychádzal star?í dospelý pár, bola zima, dáma bola dobre oble?ená do ko?u?iny a mu? tie?. Pri dverách le?ala na zemi chudobná pani, ktorá ?obrala, a oni sa obaja pozerali na druhú stranu... To sa stáva ka?dý deň. Pýtajme sa sami seba: pozerám sa bokom, ke? vidím chudobu, potreby, boles? druhých? Istý teológ 20. storo?ia hovorieval, ?e kres?anská viera v nás musí vytvára? ?mystiku s otvorenými o?ami“, nie spiritualitu, ktorá uteká pred svetom, ale naopak - vieru, ktorá otvára o?i pred utrpením sveta a ne??astím chudobných, aby sme prejavili rovnaký súcit ako Kristus. Cítim rovnaký súcit ako Pán vo?i chudobným, vo?i tým, ktorí nemajú prácu, ktorí nemajú ?o jes?, ktorí sú odsunutí na okraj spolo?nosti? A nesmieme sa pozera? len na ve?ké problémy svetovej chudoby, ale aj na to málo, ?o mô?eme v?etci urobi? ka?dý deň svojím ?ivotným ?týlom, starostlivos?ou a záujmom o ?ivotné prostredie, v ktorom ?ijeme, vytrvalým úsilím o spravodlivos?, delením sa o svoje dobrá s tými, ktorí sú chudobnej?í, sociálnym a politickým anga?ovaním sa za zlep?enie reality okolo nás. Mo?no sa nám to nezdá ve?a, ale na?e málo bude ako prvé lístky klí?iace na figovníku, na?e málo bude predzves?ou leta, ktoré je u? blízko.

Drahí priatelia, v tento Svetový deň chudobných rád pripomínam výzvu kardinála Martiniho. Povedal, ?e musíme by? opatrní a myslie? na to, ?e najprv je tu Cirkev, ktorá je u? sama osebe pevná, a potom chudobní, o ktorých sa staráme. V skuto?nosti sa stávame Je?i?ovou Cirkvou do tej miery, do akej slú?ime chudobným, preto?e len tak sa ?Cirkev ?stáva‘ sama sebou, to znamená, ?e Cirkev sa stane domovom otvoreným pre v?etkých, miestom Bo?ieho súcitu so ?ivotom ka?dého ?loveka“ (C. M. Martini, Mesto bez múrov. Listy a príhovory diecéze 1984, Bologna 1985, 350).

A hovorím to Cirkvi, hovorím to vládam ?tátov, hovorím to aj medzinárodným organizáciám, hovorím to ka?dému: prosím, nezabúdajme na chudobných.

(Preklad a spracovanie: Andrej Klapka, o. Martin Jarábek, Miroslava Holubíková)