蜜桃交友

Antonella Palermo – Pope

Posolstvo Pavla VI. je ?aktuálne aj v dne?nom svete“. Uviedol turínsky arcibiskup Roberto Repole v rozhovore pre vatikánske médiá pri príle?itosti 60. výro?ia prvej encykliky Montiniho pontifikátu ?Ecclesiam suam“.

?o bolo najvä??ou zásluhou encykliky Pavla VI. v ?ase jej vzniku?

Encyklika bola napísaná v ?ase, ke? sa v Ríme konal Druhý vatikánsky koncil, ktorý bol pod?a ve?kého teológa Karla Rahnera prvým koncilom Cirkvi ?o Cirkvi“. Zdá sa mi, ?e hlavnou zásluhou dokumentu Pavla VI. bolo zameranie sa na sebavedomie Cirkvi, teda na skuto?nos?, ?e je predov?etkým tajomstvom, ?e patrí do Bo?ieho spásonosného plánu pre ?udstvo. Zároveň bolo zásluhou dokumentu zdôraznenie ?trukturálneho poslania Cirkvi vo svete a tú?ba vies? dialóg so sú?asným svetom, pozna?eným modernos?ou, vo?i ktorej Cirkev v minulosti zápasila. Tieto dva aspekty u? anticipujú niektoré hlavné témy dvoch ve?kých kon?titúcií Druhého vatikánskeho koncilu, ako sú Lumen gentium a Gaudium et spes.

Ako bola encyklika prijatá?

Povedal by som, ?e bola prijatá v ?ir?om rámci vnímania tém Druhého vatikánskeho koncilu. Ur?ite sa v encyklike objavili prvky, ktoré boli ve?mi nové, napríklad skuto?nos?, ?e poslanie Cirkvi sa musí uskuto?ňova? pod?a pravidiel dialógu, preto?e spôsob, akým sa Boh zjavuje ?loveku, je práve dialóg. Bola to novinka v porovnaní s niektorými spôsobmi nedávnej minulosti, ktoré sa mo?no nie v?dy vyzna?ovali touto, dá sa poveda?, sympatiou Cirkvi so svetom.

Vo svetle tohto textu, mení skúsenos? synody sú?asnú Cirkev a akým spôsobom?

Zdá sa mi, ?e skúsenos? aktuálnej synody mô?e da? vä??ie povedomie o tom, ?o je Cirkev, ke? sa nesleduje ?ahková?na rétorika sú?asnosti. Ako som u? povedal, Pavol VI. v Ecclesiam suam zdôraznil, ?e vedomie Cirkvi o sebe samej spo?íva v tom, ?e je tajomstvom, ?e súvisí s Kristom, ktorý posiela svojho Ducha. V niektorých pasá?ach dokumentu sa zdôrazňuje, ?e medzi Kristom a jeho Cirkvou existuje dôverné puto, bez ktorého nemo?no pochopi?, ?o je Cirkev. Zdá sa mi, ?e dnes ide o to, aby sme toto v?etko znovu objavili a ?e toto puto je aj základom väzieb medzi rôznymi cirkevnými subjektmi, väzieb ani nie tak sympatií, protichodných síl, rôznych videní vecí, ako väzieb bratstva v Kristovi, a to na v?etkých úrovniach. Ak by to tak nebolo, myslím si, ?e pod klobúk ?synodality“ by sme mohli da? mnohé veci, ktoré nemajú ni? spolo?né s povahou Cirkvi.

Ke? hovoríte o ??ahkej rétorike okamihu“, ?o máte na mysli?

Myslím práve na to, ?e dnes v?etci hovoria o ?synodalite“, ale niekedy za synodalitu pova?ujú to, ?o so synodalitou Cirkvi nemá ni? spolo?né. V kontexte, akým je sú?asný kontext západnej civilizácie, kde sme v?etci ovplyvnení individuálnymi právami, a u? vôbec nie sociálnymi právami, mô?e vzniknú? nebezpe?enstvo, ?e sa za ?synodalitu“ bude vydáva? napríklad mentalita, ktorá nemá so synodalitou Cirkvi vôbec ni? spolo?né.

?Náprava chýb ?lenov Cirkvi“ bola jednou z hlavných obáv vyjadrených v encyklike. Aké sú pod?a vás dnes najroz?írenej?ie chyby?

Povedal by som, ?e nedostatky sú rovnaké ako v?dy, ale zároveň nadobúdajú charakteristiky spojené s dobou, v ktorej dnes ?ijeme. Teológ Yves Marie-Joseph Congar v komentári k textu Druhého vatikánskeho koncilu o misii povedal, ?e v nás je v?dy nie?o neevanjeliové, ?o treba obráti?. Zdá sa, ?e je u?ito?né pripomenú? si túto úvahu aj na tomto mieste. Mo?no je koreňom nedostatkov ?lenov cirkvi proces obrátenia, ktorý nie je dov??ený. Ak by som mal poveda?, ako sa to prejavuje dnes, povedal by som, ak sa pozrieme najmä na Západ, ?e neschopnos? obráti? sa sa prejavuje v tom, ?e sa viera pova?uje za samozrejmos? v ?ase, ke? sa u? viera nepova?uje za samozrejmos?, ?e sa neberie dostato?ne vá?ne potreba prehlbovania a duchovného napredovania zo strany veriacich. Niekedy sa prejavuje v nedostato?nej dôvere, ?e Kristov Duch na?alej prebýva v Cirkvi aj dnes: sú?asná doba nie je nevyhnutne dobou úpadku. Opä?: prejavuje sa v tom, ?e aj v Cirkvi preberá mentalitu dne?ného komunika?ného sveta, ktorý nie je ani tak dialogický, ani dialektický, ale ?asto zalo?ený na vzájomnom o?ierňovaní. V tomto oh?ade mo?no v dne?nom svete opä? o?ivi? náuku Pavla VI.

To, ?o Pavol VI. v encyklike viackrát zdôrazňuje, pokia? ide o vz?ah Cirkvi so svetom, je ?ve?mi namáhavý záväzok“, ku ktorému je Cirkev sama povolaná, aby na?la rovnováhu medzi nebezpe?enstvom, ?e sa stratí v prispôsobovaní sa zvyklostiam a mysleniu svetského prostredia a rizikom, ?e sa uzavrie do akéhosi odmietania dialógu, do ktorého sa uzavrie zo strachu, ?e sa rozplynie v neu?ito?nom napodobňovaní. Stru?ne povedané, rozli?ovanie, ale nie odde?ovanie: ?o to dnes znamená?

Zdá sa mi, ?e to znamená neprispôsobi? sa ur?itej sú?asnej mentalite, pod?a ktorej sú identity nevyhnutne protikladné. Je iste pravda, ?e zdôrazňovanie identít mô?e vies? ku konfliktným situáciám a odcudzeniu jedných od druhých, ale ke? sa to stane, musíme si polo?i? otázku, ?i téma identít bola dobre nastavená a ?i sa skôr nestretávame s paródiou skuto?ných identít. Pravá identita je vo svojej podstate dialogická. Aby mohol existova? dialóg, musí zároveň existova? aj identita. Zdá sa mi, ?e v Cirkvi musíme obnovi? toto vedomie: máme identitu, ktorá nevychádza z nás samých, ale z Kristovho evanjelia, o ktorom sme povolaní sved?i? vo svete. To nás neodporuje svetu, naopak, dáva nám to pocíti?, ?e sme v slu?be ?udstva a ?trukturálne vo vz?ahu so v?etkými ?enami a mu?mi, s ktorými ?ijeme.

Apo?tolát, ako napísal Pavol VI. v Ecclesiam suam, nemô?e robi? dvojzna?né kompromisy so zásadami myslenia a konania, ktoré musia kvalifikova? na?e kres?anské vyznanie. Kde v dne?nej Cirkvi nachádzate tieto dvojzna?nosti?

Ako som u? povedal, k dialógu s modernou dobou sme pri?li trochu neskoro. V tomto zmysle bola encyklika Pavla VI. skuto?ne priekopnícka, pomohla Cirkvi svojej doby, preto?e ju vrátila na cestu dialógu s modernou dobou, v rámci ktorej sa má ohlasova? evanjelium. Zdá sa mi, ?e toto oneskorenie mô?e dnes vysvetli? jemný, nevedomý pocit viny z toho, ?e sme boli nekritickí vo?i niektorým postojom modernej doby, ktoré sú v rozpore s evanjeliom. Existuje mnoho ve?mi krásnych aspektov sú?asnej doby, ktoré majú príchu? evanjelia. Napríklad kultúra práv, úcta k osobám, vy??í zmysel pre spravodlivos?, rovnaká dôstojnos? v?etkých osôb, zmysel pre subjekt, slobodu... Verím, ?e sú to hodnoty, ktoré nám sú?asnos? vrátila, ale nie sú a? také cudzie kráse evanjelia. Mô?u v?ak existova? aj deformácie pokroku, na ktoré sa Cirkev musí v?dy pozera? s evanjeliovým rozli?ovaním. Myslím si, ?e dnes sa pova?uje za samozrejmos? napríklad to, ?e racionalita je len technicko-vedecká, ?o redukuje svet na dusivý funkcionalizmus.

?íria sa trendy, ktoré sú ve?mi v móde a ktoré vedú, ?asto aj kres?anov, k tomu, ?e h?adajú ?oraz viac foriem spirituality odtrhnutej od náv?tevy kostola, kontaktu s nadprirodzenom bez cirkevných ?truktúr. Ako mo?no tieto javy vysvetli??

Na jednej strane sa treba v?dy pýta? na obsah, ktorý sa vedie k h?adaniu transcendencie a spirituality. V kres?anstve je transcendencia otvorením sa Kristovi, ktorý je Bo?ím Synom, ale zároveň na?ím bratom, preto stretnutie s Bohom nevyhnutne prechádza cez stretnutie s na?ím bratom. Stretnutie s Bohom a skúsenos? Cirkvi teda nemô?u by? dve protikladné veci. Ke? si myslíme, ?e mô?eme obís? Cirkev kvôli bezprostrednej?iemu stretnutiu s Bohom, mali by sme si polo?i? ve?kú otázku: Aká je Bo?ia tvár, ktorú by sme mali stretnú?? Na druhej strane, a v tom spo?íva celý význam Druhého vatikánskeho koncilu, je pravda, ?e Cirkev sa musí vníma? ako tajomstvo, ?e je miestom Bo?ej prítomnosti, nástrojom stretnutia Krista s ?lovekom. Tu si naozaj potrebujeme neustále spytova? svedomie: nako?ko na?e ?truktúry a na?e spôsoby realizácie kres?anského spolo?enstva, diecézy, farnosti vedú iných k pre?ívaniu stretnutia s Kristom ako centra v?etkého? Nako?ko sú to skôr miesta, kde sa nie?o robí, kde sa ?udia stretávajú kvôli nejakej potrebe, ale nie okolo toho oporného bodu, ktorým je Kristus? Musí nás vies? k uva?ovaniu skuto?nos?, ?e ve?a ?udí dnes h?adá odpovede na svoju tú?bu po duchovnosti mimo Cirkvi: ?asto nie sú postavení do pozície, aby vnímali, ?e Cirkev vlastní nesmierne duchovné bohatstvo.

V Ecclesiam suam hovorí pápe? Montíni o pokoji. Uvádza, ?e musí by? ?slobodný a ?estný“: jednozna?ne odsudzuje ako zlo?in a skazu agresívnu, dobyva?nú alebo panova?nú vojnu. Je to ve?mi aktuálne ozna?enie...

Povedal by som, ?e áno. Hovorí nám, ?e s agresiou a násilím sa nikam nedostaneme. Hovorí nám, ?e h?adanie mieru musí by? zároveň h?adaním spravodlivosti. Rovnako ako nám hovorí, ?e h?adanie mieru musí nájs? aj cesty zmierenia a milosrdenstva, preto?e vojny zanechávajú dedi?stvo krutých rán. Zdá sa mi, ?e toto posolstvo sa týka nielen makrosveta, ale aj na?ich malých svetov. Nakoniec je to pozvanie: vojna sa v?dy za?ína v ?udských srdciach, existujú hnevy, nepriate?stvo, nenávis?, ktoré mo?no pestova? aj bez toho, aby patrili ku krajinám, ktoré sú vo vojne. Zará?a ma, ako sa v na?ich spolo?nostiach, hoci formálne ?ijúcich v mieri, ukrýva to?ko foriem nenápadného násilia. Snaha o mier nemô?e by? sloganom, ale záväzkom v?etkých, ktorí po ňom skuto?ne tú?ia.

Petrov primát nemá by? prvenstvom duchovnej pýchy a ?udskej nadvlády, ?ítame opä? v encyklike, ale prvenstvom slu?by. Pápe? Franti?ek nám to dokazuje vo svojom pontifikáte... Ako h?adíte na ekumenické výzvy spojené aj s naliehavou témou mieru?

Je to mimoriadne aktuálna téma, preto?e rozdelenie cirkví nepomáha pochopi?, ?e ?udstvo je povolané krá?a? v znamení jednoty a bratstva. Ak sú u? cirkvi rozdelené medzi sebou, chýba im znamenie spolo?enstva, ku ktorému sú povolané. Ekumenickú cestu je dnes viac ako kedyko?vek predtým potrebné poci?ova? ako ?ivotne dôle?itú a naliehavú, ak má Cirkev prinies? svoj nevyhnutný evanjeliový príspevok k jednote ?udstva a k mieru.

Preklad Martin Jarábek